BRATISLAVA – Vladimír Mečiar donášal na Alexandra Dubčeka. Dôkazy sa našli v archíve Ústavu pamäti národa, ktorý skrýva ešte mnohé zločiny bývalého režimu. Médiám sa darí postupne odhaľovať aspoň tú najhrubšiu špinu, ako napríklad fakt, že Mečiar kedysi úzko spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Pravda vychádza najavo aj napriek tomu, že Mečiar dlhé roky všetko popieral.
To, čo sa mnohí iba domnievali, sa konečne potvrdilo. A to aj napriek tomu, že Mečiar sa pokúsil všetky dôkazy o svojej spolupráci s ŠtB zničiť. Do Tisovej vily, sídla trenčianskej ŠtB, poslal pred 25 rokmi Leonarda Čima, ktorý proti nemu neskôr svedčil pred vyšetrovacou komisiou, ako píše Denník N. Spisy a vytrhnuté strany z archívov ŠtB, zhodou okolností práve tie, na ktorých malo figurovať meno Vladimíra Mečiara, však už teraz nie sú potrebné, a to vďaka iným dokumentom a svedeckým výpovediam.
Samotná kauza Tisova vila zo začiatku 90.-tych rokoch upadla zo zabudnutia napriek tomu, že bol do nej zapojený aj bývalý prezident, v tom čase generálny prokurátor Ivan Gašparovič. Formálne parlamentné vyšetrovanie pritom jasne definovalo Mečiarov záujem v tejto veci, zo správy vyplýva, že vtedajší slovenský minister vnútra Mečiar „vstupoval do objektov, prípadne manipuloval s materiálmi, ktoré boli majetkom federálneho ministerstva vnútra“. Napriek tomu vyšetrovanie bolo prerušené práve vďaka Gašparovičovi. Rozsiahle materiály ŠtB sa tak odvtedy evidujú ako nenávratne stratené.
Nočná návšteva
Čimo spolu so šoférom okolo polnoci 3. februára 1992 vošli do Tisovej vily, vzali spolu 18 citlivých spisov a odviezli ich späť do Bratislavy. „Spolu s pánom Čimom sme nanosili z kufra nášho vozidla spisy do vily ministra... Pán Čimo bol vo vile u pána Mečiara asi 30 minút,“ svedčil Ján Rezník, šofér prítomný pri tejto "krádeži". V druhej časti správy sa okrem krádeže zväzkov spolupracovníkov ŠtB v Trenčíne uvádza aj zmiznutie materiálov ŠtB v Bratislave. Ide najmä o zväzky Vladimíra Mečiara a Jaroslava Svěchotu, námestníka Slovenskej informačnej služby v časoch riaditeľovania Ivana Lexu.
Ako Čimo opísal, s Mečiarom sa rýchlo zblížili, preto ho neváhal poveriť takou dôležitou úlohou. Po zoznámení sa v roku 1987 „sme sa prakticky tri mesiace spolu dennodenne stýkali“, povedal Čimo na margo vzťahov s Vladimírom Mečiarom. „Pri vzájomných rozhovoroch som mimo iného JUDr. Mečiarovi povedal, že som predtým pracoval u Bezpečnosti a bol som i jeden rok príslušníkom ŠtB. Po tejto informácii na jednom z našich stretnutí mi JUDr. Mečiar vyprával o svojej osobe. Podotýkam, že sme vtedy boli pod miernym vplyvom alkoholu, ale to len vytváralo lepšiu atmosféru medzi nami,“ vysvetlil Čimo.
Priznanie v alkoholovom opojení
V takejto "atmosfére" sa pred svojím novým priateľom Mečiar nebál priznať farbu: „Bolo to v kancelárii JUDr. Mečiara v podniku Skloobal už po pracovnej dobe. JUDr. Mečiar mi vtedy povedal, že má dobrú súčinnosť s ŠtB Trenčín, že sa ho preto vedenie závodu na čele s riaditeľom bojí a že ho pravidelne navštevujú pracovníci ŠtB Trenčín v jeho kancelárii v Nemšovej. Ďalej mi povedal, že má veľmi dobré styky so sovietskou posádkou v Nemšovej, a tiež s KGB v Dubnici nad Váhom, a že si spolu vzájomne pomáhajú.“ Toto všetko však Mečiar v ďalších rokoch rázne poprel. Do kariet mu hralo, že zväzky KGB doteraz neboli odtajnené.
Samotný Čimo vzal nohy na plecia a zo Slovenska henď po vyšetrovaní utiekol, dodnes sa z obavy o svoj život nevrátil. Vzhľadom na neschopnosť alebo možno neochotu slovenských úradov vyriešiť zákonnou formou tento prípad, Václav Havel Gašparoviča odvolal z funkcie generálneho prokurátora. Mečiar za manipuláciu s materiálmi nikdy nebol stíhaný a kauza odišla do zabudnutia. Je však jasné, že celé toto dianie sa točilo okolo osoby Vladimíra Mečiara, ktorý pre potreby ŠtB donášal najmä na osobu Alexandra Dubčeka.
O Dubčekovi sme vedeli všetko
Už v roku 1992 vypovedal niekdajší policajný okresný náčelník v Trenčíne Ján Patrnčiak v Mečiarov neprospech: „Čo sa dialo v okrese Trenčín s osobou Dubčeka, vedeli sme všetko. Na poradách som spravidla nemal dôvod pýtať sa mjr. Chlebana (šéf trenčianskej ŠtB, pozn. autora) na zdroj informácií, a preto som sa ho ani v prípade Dubčeka nepýtal, od koho to má, ale bolo mi jasné, že zdrojom je JUDr. Vladimír Mečiar. Chleban ma vo vzťahu k Dubčekovi informoval, že sa pripravujú návštevy Dubčeka u Krajčiho, informoval o priebehu týchto návštev, o obsahu rozhovorov a kto sa ich zúčastnil.“
Mečiarova vďačnosť a pýcha
Mečiarovu bezcharakternosť potvrdzuje aj fakt, že práve Dubček ho ešte v januári 1990 vytiahol z pozície podnikového právnika Skloobalu v Nemšovej do funkcie ministra vnútra. Odvďačil sa svojsky, na svoje donášanie bol podľa Čima psyšný: „Hovoril mi, že sa ho eštebáci pýtajú na všetky skutočnosti, ktoré vie okolo osoby Alexandra Dubčeka a jeho rodiny. Potom dodal, že musí mať u ŠtB zrejme veľkú dôveru, keď sa ho pýtajú na takú významnú osobu.“ Pritom Mečiarovi vlastne stačilo poznať Dubčekovho švagra Vladimíra Karjčiho.
Doteraz nie je jasné, na akej pozícií v spisoch ŠtB Mečiar vlastne figuroval. Podľa svedectva Jána Mana, bývalého vyšetrovateľa Zboru národnej bezpečnosti, bol Mečiar „tajným spolupracovníkom oddelenie ŠtB v Trenčíne, kpt. Ivana Horňáka“. To sa však nedá potvrdiť, keďže Horňák sa výsluchu počas vyšetrovania v kauze Tisova vila nezúčastnil. Aj Palko ale upozorňuje na neodškriepiteľný fakt, že Mečiar mal k eštebákom blízko: „Vôbec, okolo Mečiara sa vždy potulovali bývalí príslušníci ŠtB. V roku 1991, rok po svojom prepustení z rezortu vnútra, sa v Banskej Bystrici bývalý kapitán ŠtB Ján Miadok priamo podieľal na zakladaní HZDS.“ Tak vzniká mozaika o skutočnom Vladimírovi Mečiarovi.
