BRATISLAVA - Medializácia otrasného zážitku, ktorý mala na pohotovosti v Kramároch so svojou 80-ročnou mamou pani Zdena Némethyová, pobúril celé Slovensko. Vlna pohoršenia vyprovokovala ďalších pacientov, aby prehovorili. Aktuálne nemocnica prijala nápravné opatrenia.
Pani Némethyová, ktorá v sobotu 2. augusta 2014 navštívila so svojou 80-ročnou mamou pohotovosť vo FNsP na Kramároch v Bratislave, uverejnila opis svojho strašného zážitku na blogu po tom, čo jej ťažko chorú mamu nechali napriek silným bolestiam a vážnym zdravotným problémom niekoľko hodín ľahostajne čakať za dverami ambulancie. Súčasťou vyšetrovacej procedúry boli však aj nadávky a osočovanie z úst nemocničného personálu voči pacientom. Žiaľ, po dvoch dňoch mama pani Némethyovej zomrela a jej posledné slová boli: „Človek je tu ako handra. Vedela som, že to takto dopadne...“
Podľa vyjadrenia Petry Maťašovskej, hovorkyne Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB), zasiahlo vedenie nemocnice ihneď po zverejnení príbehu. „Personál centrálneho príjmu bude poučený, aby sa ich komunikácia s pacientom a celkový prístup zlepšil. UNB sa na základe blogu rozhodla, že prešetrí, či zamestnanci postupovali pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti správne.“ Ako ďalej uviedla hovorkyňa, v nemocnici okrem sťažností evidujú aj prípady, keď pacienti alebo sprevádzajúce osoby slovne a fyzicky napadli zamestnancov alebo ničili nemocničný majetok.
Nekonečná pohoda: Kto sa nedobýja dnu, nebude zachránený!
Zdá sa, že skúsenosti pacientov s nezáujmom alebo osočovaním zo strany personálu značne prevyšujú sťažnosti lekárov a zdravotných sestier. Po uverejnení blogu pani Némethyovej začali ľudia svoje zážitky z bratislavských pohotovostí doslova chrliť. „Ockovi bolo veľmi zle, mal silné bolesti hlavy, tak sme ho okolo obeda zobrali do nemocnice. Na oddelení sa však štyri hodiny nič nedialo, dostal iba jednu injekciu. Potom upadol do kómy a do dvoch týždňov zomrel,“ objavilo sa medzi komentármi pod textom pani Némethyovej, pokračujúc ďalším zážitkom: „Keď som sa raz pošmykla na ľade a spadla dozadu priamo na hlavu, bolo mi veľmi zle. Do nemocnice som sa dostala taxíkom, ale musela som tri a pol hodiny čakať, hoci som sa nevedela udržať na nohách. Po vyšetrení už okolo mňa lekári lietali ako rakety a dávali mi infúziu. Mala som silný otras mozgu a niečo posunuté v hlave. Podľa mňa urobí človek najlepšie, keď si privolá sanitku, pretože vždy uprednostnia aj ožrana, ak prišiel na sanitke.“ O pohotovosti na Kramároch vie svoje aj Jakub Kollár: „Ľudia trpia na chodbe v bolestiach, snažia sa dostať aspoň na prvotné vyšetrenie, odpadávajú. Sanitári a sestry chodia pokojne okolo na kávičku v umelých pohároch a ani sa na nich nepozrú.“
Zdá sa, že ani inde v Bratislave nie je situácia lepšia. „Ja som mala veľmi zlé skúsenosti v Bratislave v Ružinove na pohotovosti. Bola som tam tri razy s mamou, ktorá mala veľké zdravotné ťažkosti. Najviac som tam s ňou čakala osem hodín. Naposledy nás poslali domov s tým, že jej vlastne nič nie je, ale mama asi po šiestich týždňoch zomrela,“ dopĺňa pani Silvia Obuchová.
Na trnavskú pohotovosť ani nechoďte – pošlú vás rovno domov
„Bolo mi na odpadnutie, zle od žalúdka, mala som závraty, triašku a nemohla som dýchať. V čakárni na pohotovosti našťastie nikto nebol. Keď som však lekárke vysvetlila, čo mi je, myslela som, že sa mi sníva. Diagnóza lekárky znela asi takto: A to sa sem chodí? A teraz? Vy ste tu už pred časom boli, to sa všetko píše do Únie, to si ako predstavujete? To musíte len „predýchať“, dýchajte do vrecka, veď ste ani nevracali, toto si riešte so psychiatrom, vy ste hysterická, nič vám nie je,“ spomína na prístup lekárky 23-ročná pacientka. Veľmi podobný zážitok mala aj iná mladá pacientka: „Mala som teplotu 39,5. Mama ma v mdlobách priviezla na trnavskú pohotovosť. Pán doktor mi však pripomínal skôr vrátnika ako doktora, pretože ma pohladkal po líčku a milo mi povedal, že to nič nie je, že som mladučká a do rána sa z toho vylížem. Našťastie, mama ma hneď zobrala na pohotovosť do novej budovy, kde mi vzali krv a pripojili ma na EKG. Mala som zapálenú obličku.“
V levickej nemocnici krutosťou nešetria
„Moja sa starká sa dostala prvýkrát do nemocnice až ako 80-ročná. Bol koniec zimy a starká ležala v nemocnici na posteli prikrytá iba plachtou, studená a zmätená. Po upozornení sestry a žiadosti o paplón a poriadnu opateru nasledovali reakcie, ktoré sa mi ani nedajú opísať. Tak sme ju vzali domov, nech zomrie radšej doma, ako v tom koncentráku plnom surovcov,“ zdôverila sa so svojím smutným zážitkom obyvateľka Levíc.
Na chirurgii v Žiline s ňou zaobchádzali ako so zvieraťom
„Na chirurgii v Žiline zaobchádzali lekári s mojou mamou, ktorá je už „na druhom brehu“, ako so zvieraťom a o sestričkách ani nehovorím. Keď sme prišli za mamou počas návštevných hodín, ležala vo vlastných zvratkoch a polovica tela jej visela z postele. Išli sme za sestričkou, aby s tým niečo robila, ale tá odvetila, že nemá dôvod s tým niečo robiť. Sťažovali sme sa lekárovi a ten nám povedal, či má sestričky, ktoré boli zašité v sesterskej izbe, naháňať lopatou. Všimli si ju až vtedy, keď sme narobili krik a vyhrážali sme sa, že zavoláme televíziu. Vtedy sme ju naposledy videli živú,“ pripojila sa čitateľka, ktorej mama zomrela ako 66-ročná v umelom spánku na áre žilinskej nemocnice.
