STÉBLOVÁ - Pred viac ako polstoročím zasiahla celé vtedajšie Československo správa o železničnom nešťastí. Doteraz ide o najväčšiu vlakovú tragédiou v našich dejinách. Pri českej obci Stéblová neďaleko Pardubíc sa zrazili dva vlaky. Desivá nehoda si vyžiadala 118 mŕtvych a 105 zranených. Práve dnes 14. novembra uplynulo od nešťastia 57 rokov.
Železničná nehoda pri Stéblovej je doteraz najtragickejšia nehoda v dejinách československej železničnej dopravy. Nešťastie sa stalo v pondelok 14. novembra 1960 podvečer na trati Pardubice – Hradec Králové, približne 1 500 metrov od stanice Stéblová smerom na Pardubice. Čelne sa zrazil osobný vlak 608 Liberec – Pardubice s osobným vlakom 653 Pardubice – Hradec Králové.
Cestujúci uhoreli zaživa
Nešťastie zhoršil požiar, ktorý vzápätí vypukol. Z ohniska parnej lokomotívy vlaku 608 sa vysypalo žeravé uhlie, čím zapálilo unikajúcu naftu z motorového vlaku 653. Vlaky išli rýchlosťou približne šesťdesiat kilometrov za hodinu. V zošrotovaných vagónoch oboch súprav zomrelo 118 ľudí, niektorí neskôr v nemocniciach. Desiatky ľudí prežili s ťažkými zraneniami, vyžadujúcimi si amputácie rúk či nôh. Mnoho obetí zrážka roztrhla, iní zhoreli.
Niektoré pozostatky neboli nikdy identifikované, niektorí ľudia sa nikdy nenašli a dodnes sú evidovaní ako nezvestní. "Prvý vagón motorový bol na lokomotíve úplne hore, ten horel," zaspomínal pamätník nešťastia s tým, že v druhom parnom vlaku boli drevené sedačky a ľudia, ktorí tam uviazli, nemali šancu. "Je to strašné, nedá sa to opísať slovami. Človek potom nemohol spať niekoľko nocí," doplnil.
Pozostalí a preživší zaspomínali
Vlakové nešťastie zanechalo stovky nešťastných pozostalých a desiatky smutných rodín. "Otca dlho nemohli nájsť. Hovorili mi, že asi nebudem mať do hrobu čo pochovať, pretože žiadne pozostatky nemajú. Nakoniec som ho identifikovala len podľa hnedých poltopánok, ktoré si krátko predtým kúpil," porozprávala Jaroslava Hlaváčková portálu aktualne.cz. Ešte veľa rokov potom zle spala, brala lieky na upokojenie. "Otec mal mať pôvodne v tento deň už dovolenku, ale po dohode na pracovisku si ju odložil. Hovoril, že ho nezabije, keď na ňu pôjde o niekoľko dní neskôr. Bohužiaľ, zabilo ho to," zaspomínala pozostalá.
Vskutku srdečné stretnutie sa odohralo ešte v roku 2010, o ktorom napísal český portál idnes.cz. Na základe spovede muža, ktorý obrovskú tragédiu prežil, sa ozval ďalší muž, ktorý sa v spovedi spoznal. Rozprávajúci hovoril o istom pánovi Hradeckom, ktorého zo žeravého vlakového pekla v roku 1960 zachránil. "Pán Peterka bol prvým človekom, s ktorým som mal kontakt bezprostredne po havárii. Uverejnený článok s mojím menom ma milo prekvapil – ako dlho si pán Peterka pamätá moje meno! Situáciu si veľmi dobre vybavujem aj s detailmi," zaspomínal zachránený muž.
"Od toho nárazu si nič nepamätám. Akoby som na chvíľku zaspal. Všade okolo bola tma. Cítil som len pálenie na hlave, inak ma nič nebolelo. O chvíľu sa nado mnou skláňal nejaký mladík, pýtal sa ma, ako mi je a hovoril, že sa zrazili vlaky. Potom som chvíľami upadal do bezvedomia, ale vedel som, že to nejako prežijem. A ten mladík, čo mi zachránil život, ste boli vy," radoval sa pán Hradecký na stretnutí po 50-tich rokoch so svojím záchrancom, pánom Peterkom. Dodnes sa aj po rozdelení Československa v oboch krajinách väčšie nešťastie nestalo.
Záhadné zelené svetlo
Vtedajšia moc chcela rozsah havárie pokiaľ možno čo najviac utajiť s odôvodnením, že by to mohli zneužiť nepriatelia socializmu.
Médiá vrátane Rudého práva a agentúry ČTK mali z Ústredného výboru KSČ nariadené, aby informovali o nehode len veľmi stručne. Súdny proces bol neverejný, postihnutí v tichosti odškodnení, na všetko sa malo čo najrýchlejšie zabudnúť.
Druhou pozoruhodnosťou je fakt, že aj napriek pomerne rozsiahlemu vyšetrovaniu a výsluchom svedkov sa nepodarilo zistiť, prečo vlak s parnou lokomotívu, idúcou z Liberca do Pardubíc, opustil predčasne stanicu v Stéblovej a vydal sa tak v ústrety protiidúcemu motorovému vlaku.
Za tmy a hustej hmly niektorí ľudia videli v stanici rozmazané zelené svetlo, dávajúce povolenie na odchod. Ale čo to bolo za svetlo a od koho pochádzalo, na to sa nikdy neprišlo.
