BRATISLAVA - Už sú si všetci rovní. Slovenským podsvetím sa od 90. rokov premlelo množstvo vplyvných a veľmi obávaných mužov. Ich "vládnutie" sa líšilo zločinmi, spôsobom ich vykonania či zameraním, no jedno má väčšina z nich spoločné - ich životný príbeh skončil verejnou popravou. Posledným 3. dielom uzavrieme hrozivú etapu 90. rokov a načneme novú vlnu organizovaného zločinu. Do nej bez pochýb patria netypický mafián Ján Takáč, "Ušatý" zápasník a nástupca bossa Miroslava Sýkoru.
Netypický mafián
Ján Takáč (16.6. 1966 - † 30.7. 2003)
Ján Takáč bol známy tým, že nemal žiadnu mafiánsku prezývku, podľa neho však bola nazvaná jedna z najnebezpečnejších organizovaných zločineckých skupín tzv. takáčovci. Nástup tohto gangu ukončil hrozivú etapu 90. rokov a priniesol úplne inú, novú vlnu podsvetia. Jej členovia, medzi ktorých údajne patril aj už spomínaný Jozef Surovčík, sa líšili tým, že na seba neupozorňovali násilnými útokmi, no snažili sa zaradiť čo najvyššie do spoločnosti. Takáč okrem bohatej podnikateľskej činnosti vlastnil firmy "zabezpečujúce ochranu majetku a osôb". Pod týmto čarovným spojením sa skrýva takzvaná "zmluvná ochrana", inak povedané výpalné.
Práve touto činnosťou sa takáčovci na nejakú dobu prepracovali až za väzenské mreže, keď sa podarilo presadiť novelu, ktorá upravovala chod bezpečnostných agentúr. Prokuratúra však rovnakú novelu zákona pochopila po svojom a tak rýchlo, ako sa celý gang do basy dostal, tak rýchlo sa aj ocitol späť na slobode.
Takáčov neslávne slávny životný príbeh skončil 30. júla roku 2003 v bratislavskej štvrti Kramáre. Pri nasadaní do jeho luxusného Mercedesu ho desiatimi ranami z pištole "zneškodnil" neznámy páchateľ, ktorý ušiel na Škode Octavia. Tú neskôr našli v Rači obhorenú. Nešlo pri tom o prvý útok smerovaný na jeho osobu. Asi tri roky pred smrťou po ňom v bratislavskom podniku Casey strieľal muž menom Tibor V. Trafil však Takáčovho ochrankára.
Posledná rozlúčka s Takáčom sa konala týždeň po jeho smrti na bratislavskom Martinskom cintoríne. O miesto jeho posledného odpočinku je aj dnes veľmi dobre postarané. Pomník z čierneho kameňa vyzdobený pozláteným krížom aj pár dní pred smútočným sviatkom zdobia čerstvé kvety a kahance so sviečkami. Len nedávno na náhrobný kameň pribudla aj kytica červených ruží zviazaná bielou stuhou.
Ušatý ruka v ruke s politikmi
Jozef Svoboda (15.4. 1956 - † 28. 6. 2004)
Jozef Svoboda prezývaný "Ušatý" je označovaný za jedného z najsilnejších mužov bratislavského podsvetia. Prezývku dostal pre zlomené ucho, ku ktorému prišiel ako bývalý zápasník pri jednom zo súbojov. Ušatý sa nabalil na vyberaní výpalného a poskytovaní pôžičiek podnikateľom, samozrejme s nekresťanskými úrokmi. Neskôr sa stal predsedom Slovenského zápasníckeho zväzu, vlastnil aj známu reštauráciu Alžbetka, Loby bar v hoteli Fórum a mnoho ďalších podnikov.
Často ho bolo vídať na rôznych športových podujatiach, kde nadväzoval kontakty s inými vplyvnými mužmi a politikmi - Vladimírom Poórom, Ivanom Kmotríkom či Alexandrom Rezešom. Práve kontakty na najvyšších miestach mu zabezpečovali jeho nedotknuteľnosť a nevnímajúc údajne väznenie vo Švédsku za pašovanie drog nikdy nečelil žiadnemu obvineniu. Svoboda sa v čase jeho "najväčšej slávy" chcel utiahnuť do bezpečia a s manželkou a synom sa presunul do vily vo francúzskom Nice. Po vražde Jozefa Surovčíka sa však vrátil na Slovensko s cieľom vymôcť späť svoj majetok.
Tento krok sa mu stal osudným. V pondelok 28. júna 2004 ho pri vychádzaní zo stávkovej kancelárie v Podunajských Biskupiciach, kde si bol vyzdvihnúť výhru, niekoľkými ranami zastrelil neznámy páchateľ. Tri zasiahli hlavu, ďalšie chrbát. Polícia sa vtedy vyjadrila, že išlo o profesionálnu vraždu a útočníci nič nenechali na náhodu, čomu svedčí aj fakt, že sa ich dodnes nepodarilo vypátrať.
Jozef Svoboda našiel miesto posledného odpočinku na menšom cintoríne v bratislavskom Prievoze. Jeho monumentálny pomník je nepriehľadnuteľný už z diaľky a hoci rozmermi sa vymyká bežnému štandardu, označenie náhrobného kameňa je typicky jednoduché. Zdobí ho pozlátený kríž a pod ním svieti meno s rokmi narodenia a úmrtia nebohého. Na svojej doby obávaného muža podsvetia sa ani po rokoch nezabudlo, o čom svedčia čerstvé chryzantémy v kochlíkoch a ozdobné kahance.
Nástupca Čongi a záhadná smrť brata
Peter Čongrády (1968 - † 9.9. 2004)
Peter "Čongi" Čongrády vstúpil do bratislavského podsvetia ako nástupca Miroslava Sýkoru a okrem už celkom rozrasteného gangu "sýkoriek" po ňom zdedil aj podiely vo viacerých spoločnostiach vrátane televíznej stanice VTV. Čongiho pôsobenie na rozdiel od jeho predchodcov presahovalo hranice Bratislavského kraja a bol označovaný za najvplyvnejšieho muža aj susedného Trnavského. Jeho tvár sa objavila aj na záberoch členov ochranky, ktorí sa v roku 1998 pokúšali obsadiť televíziu Markíza. Obľuboval tiež športové podujatia, na ktorých upevňoval kontakty s vysokými funkcionármi.
Čongiho zavraždili za bieleho dňa 9. septembra 2004 na petržalskom sídlisku, keď odchádzal zo svojej obľúbenej pizzerie a nastupoval do opancierovaného Mercedesu. Dvaja maskovaní strelci ho priamo pred priemyselnými kamerami neďalekej benzínky rozstrieľali samopalmi. Bol na mieste mŕtvy. Útočníci pri vražde použili ukradnuté auto s českými poznávacími značkami. To krátko po incidente našla polícia na križovatke v smere na Lamač podpálené, okrem samopalov v ňom polícia našla aj dve pištole.
Z vraždy Čongiho boli podľa medializovaných informácií obvinení Viliam Mišenka, Roland Zdichavský, Karol Mello aj Štefan Borka. Za účasť na poprave je stíhaný aj Ľuboš Ferus. Jeho prokuratúra označila aj za priameho organizátora vraždy Miroslava Sýkoru. Sedem rokov po smrti Čongiho zahynul za záhadných okolností aj jeho brat Ľuboš. V polovici februára 2011 ho manželka našla doráňaného pod oknami luxusného päťhviezdičkového hotela v Dominikánskej republike, kde trávili dovolenku. Ťažkým zraneniam, ktoré mal údajne utrpieť po páde z tretieho poschodia, neskôr v nemocnici podľahol.
S Čongim sa týždeň po jeho smrti pozostalí naposledy rozlúčili na Ružinovskom cintoríne. Jeho posledné miesto odpočinku zodpovedá pomerom vplyvných mužov podsvetia. Na náhrobnom kameni z červeného a čierneho kameňa sa nachádza jeho podobizeň s menom a rokmi zvýraznenými striebornou farbou. Pomník zdobí aj sklené srdce, ktoré pri zapálení sviečky pulzuje. Hrob lemujú nízke kríky a nechýba ani lavička z mramoru pre smútiacich príbuzných. Hneď vedľa sa nachádza hrob jeho brata Ľuboša, ktorý púta pozornosť netypickým tvarom. S bratom ho spájajú keramickí anjelici modliaci sa na oboch hroboch.
