BRATISLAVA - Dušan Cinkota (49) si už v živote prešiel skutočným peklom. Za drogovú činnosť ho odsúdili na osem rokov, napokon sa mu podarilo dostať von po tom, čo si odsedel dve tretiny trestu. Keď sme ho stretli na diskusii Profil Zločinu s Kristínou Kövešovou, otvorene nám porozprával o tom, čo všetko zažil za múrmi väznice. Dozviete sa, aké vykonával povolania, koľko si zarobil, na čo peniaze míňal, no aj to, ako ich vzťah s manželkou Zuzanou dokázal prežiť celé toto temné obdobie a dôvody toho, že pokorný herec väzenie ustál a nezbláznil sa.
Čo sa dozviete v rozhovore:
- Dušan patril ku skupine, ktorá dostala možnosť pracovať. Aký mal výber povolaní?
- Ako to vyzerá s výplatami a delením financií na všetko, čo človek potrebuje?
- Prečo by sa mal zmeniť systém návštev?
- Ako sa dá zvládnuť, keď lásku delia mreže?
- Prečo svojej manželke Zuzane povedal, aby ho opustila a našla si niekoho iného?
- Ako a prečo si tresty za jedného vinníka odnášali všetci?
Tie sú vždy šokujúce a sú strašné. Lebo sa ti zmení život od samého základu. Zistíš, že máš životný priestor 4 x 2 metre, na okne mreže, nedostaneš sa von, iba do betónového koridoru. Je to hrozný pocit, preorientovať sa. Ale zasa je to dobrá príležitosť začať sa pozerať na seba a do seba. Na čo v tomto rýchlom svete mnohí zabúdame...
Väčšina ľudí si nevie predstaviť, čo tam môže človeka čakať, mnohí nad tým zrejme ani vôbec neuvažujú. Napríklad zdieľanie spoločnej kúpeľne, malý priestor... Je niečo, čo ťa naozaj nepríjemne šokovalo a niečo, čo, ak je to vôbec možné, ťa príjemne prekvapilo?
Tam neexistuje kúpeľňa. Sú tam spoločné sprchy a toalety pre všetkých. Je väznica, kde je väzba, a väzenie, kde je výkon trestu. Ľudia si to často miešajú. Vo väzbe, kde som bol dvakrát, je malá cela so záchodom a s umývadlom a do sprchy sa dostaneš dvakrát do týždňa, keď ťa do nej odvedú. Na vychádzky chodíš raz denne do toho betónového koridoru. To je na jednej strane dobré, na druhej zlé. Zlé v tom, že sa ti absolútne zmenší životný priestor, dobré je to, že môžeš len čítať a rozmýšľať o sebe. Lebo inak sa zblázniš. Na väzbe je hrozné to, že nevieš, kedy ťa z nej pustia. Tam človek čaká na súdny proces a čaká, či ho odsúdia alebo nie. Už vo výkone trestu som si myslel, že to bude lepšie o to, že vieš, kedy ťa pustia. Mýlil som sa. Lebo keď odchádzaš do výkonu trestu a vieš, že ťa pustia o 8 rokov, to je katastrofálna situácia v mozgu. Nuž ale... Povedal som si, že v čo najkratšej dobe to musím prijať. Tam nie je čas na sebaľútosť. Čím viac času sebaľútosti venuješ, o to horšie sa ti bude celý čas vodiť. A môžeš to nezvládnuť. Treba prijať celý ten stav a začať žiť normálny život. Teda tak normálny, ako sa tam dá.
Ako si človek zvyká na zmeny, čo sa týka stravy, oblečenia, tlače alebo napríklad fajčenia? Ty si predtým fajčiarom bol, no prestal si.
Ako som povedal, treba to prijať. Ale sú v tom aj výhody, napríklad ja som bol odjakživa "nenažraný". Jedol som, kedy chcel, len tak, lebo mi to napadlo, a veľa. Ale tam tie možnosti nemáš a nie je na škodu mať pravidlo, že budem jesť pravidelne a toľko, koľko mi dajú. Úžasné! Raz do týždňa, keď sme išli do bufetu, som si niečo prikúpil. Nejakú čokoládu, tyčinku, čo úplne stačilo. A myslím si, že to bolo fajn. A takisto je to s ďalšími pravidlami. Fajčenie som takisto obmedzoval, lebo mi celý život chutilo fajčiť, ale chcel som byť nefajčiarom. Myslel som si, že sa mi to nikdy nepodarí, ale tam som sa k tomu dostal ďalší dôvod.
