BRATISLAVA - Nežná revolúcia ju zastihla v národnom divadle, predstavenie nehrali. Zmenu v pocitoch ľudí vnímala z javiska už asi dva roky pred revolúciu. Herečka, bývalá politička a v súčasnosti šéfka najstaršieho ženského spolku Živena Magda Vášáryová je rada, že revolúcia bola nežná.
Zároveň vníma pochybovačné hlasy v súvislosti s revolúciou. Je presvedčená, že po 30 rokoch treba dať ľuďom nové motivácie. Aj o tom hovorila v rozhovore.
Kde vás zastihla Nežná revolúcia, kde ste boli 17. novembra?
V národnom divadle, ale nehrali sme. Neprekvapilo ma, čo sa začalo diať po 17. novembri, pretože my herci žijeme so sociologickou skupinou v hľadisku. My už sme dva-tri roky cítili, že ľudia strácajú strach, lojalitu voči režimu a bolo rozkošné, že prvý, kto sa slobodnejšie začal smiať, boli ženy. Muži do nich štuchali, aby boli ticho, lebo šéf sedí vzadu. A keď sa objavil v hľadisku Dubček, ktorý sa už začal objavovať na verejnosti, vedeli sme, že sa niečo musí stať.
Je dnešná spoločnosť tam, kde si ju ľudia v Novembri želali mať?
Neviem, čo si kto želal. Niektorí boli za zmenu len preto, aby nemuseli hodiny stáť pred Tuzexom. Ale to je normálne. Aj to, že po 30 rokoch sa začínajú objavovať pochybovačné hlasy. A aj to, že takí tí postkomunistické vrabce, ktorí sa v Novembri zo strachu rozleteli, si povedali, že sa nič nedeje a sadli si zas na naše národné pole a sýtia sa na úkor nás všetkých.
Revolúcia bola nežná, Valér Mikula si myslí, že bola možno príliš nežná, že to mohlo byť tvrdšie. Aký je váš názor?
Máme príklad v Rumunsku, kde postavili Ceaušescua so ženou k múru a zastrelili ho, a máte pocit, že sú na tom lepšie? Nie sú. Nie je to v našej kultúrnej tradícii. Sme takí nerozhodní a bridí sa nám robiť radikálne veci. Myslím si, že je to tak lepšie. Ale isté je, že po 30 rokoch musíme zmeniť našu rozprávku, pretože potrebujeme dať ľuďom nové motivácie.
Aké motivácie dnes potrebujú?
Po Nežnej revolúcii bola základná motivácia sloboda. Ale keď som nedávno hovorila s jednou tetkou, pýtala sa ma, čo to je tá sloboda, či sa to dá jesť. Niektorí ľudia všetko merajú napríklad svojím žalúdkom. Ale tá predstava, že my Slováci sme strašne chudobní, že sme potomkovia tých najchudobnejších, najnevzdelanejších ľudí, to je také klamstvo. Už by sme to potrebovali opustiť.
Čím si vysvetľujete tie pochybovačné názory, pocity ľudí, že pred pádom komunizmu im bolo lepšie?
My nie sme zodpovední za to, že si mnohí predstavovali niečo detinské a nemožné. Na druhej strane, je to aj taká móda hovoriť, že si to predstavovali inak. Minule som sa dozvedela, že si to inak predstavoval aj človek, ktorý má jachtu na Jadrane. Iná vec je, že sme nezačali ešte stále rozhovor o tom, aký je vlastne náš kultúrny a symbolický kapitál. Tie určujú spôsob, akým riešime konflikty, revolúcie, zmeny. O tom stále nediskutujeme. Je na čase začať si dávať otázky o zmysle našich dejín, ako ich vnímame, kam smerujeme, kam chceme ísť.
Vyrovnali sme sa s komunistami po '89 dostatočne?
Veľmi málo z komunistov z 50. rokov, ktorí robili najväčšie svinstvá, po tom, ako ich po previerkach vyhodili z komunistickej strany, sa zrazu stali demokratmi. Ja im nechcem uprieť právo, ale málokto z nich nám povedal, prečo sa báli vystúpiť napríklad v '53 z komunistickej strany. Dlžia nám svoju odpoveď na otázku prečo. A tú nám nenechali. Naopak, začali byť agresívni, že oni sú tí demokrati.
Prečo podľa vás 30 rokov po revolúcii majú podporu antisystémové strany s nedemokratickými prvkami?
Je to určitá reakcia, ktorá je logická a pochopiteľná. Je to aj výsledok toho, že sme pravdepodobne s tými ľuďmi nedostatočne hovorili a nedali sme im inú perspektívu. Je to však celosvetový trend.
Zmeny sa dejú aj vo V4. Čím si vysvetľujete, že časť V4 sa uchyľuje k nedemokratickému spôsobu vládnutia?
Keď sa pozrieme na históriu Maďarska, je to celkom pochopiteľné. Oni nikdy nemali demokraciu po roku 1918. Môj bývalý dobrý priateľ, liberál Viktor Orbán, je dnes najbohatším človekom v Maďarsku a už sa musí udržať pri moci. A keď sa chcete udržať pri moci, musíte zrušiť demokratické a právne podmienky. V Poľsku stále bojujú, aj keď tieto voľby dopadli, ako dopadli. V Čechách sa len asi majú veľmi dobre a asi si vravia, že je jedno, kto tam je.
Šéfujete najstaršiemu ženskému spolku na Slovensku Živena a zaoberáte sa postavením žien. Ako sa ich postavenie zmenilo po revolúcii?
Najväčšie zmeny sa udiali ešte skôr, v roku 1918. V Živene sa snažíme presadzovať, aby sme my ženy opustili pocit, že sme menšina. Problém je aj to, že spoločnosť chce od žien aj veľa neplatenej práce. Je tu veľa vecí, ale myslím si, že zmena závisí aj od toho, aby sme sa prestali cítiť menšinou. Mali by sme prebrať zodpovednosť za to, ako to tu vyzerá. Nie je rozdiel medzi korupčnými sudcami a sudkyňami. Nie je pravda, že keď bude viac žien v politike, bude to lepšie a krásne.
