BRTISLAVA - Herečka Dominika Richterová (26) je novou hviezdou legendárneho seriálu Susedia, ktorý sa už čoskoro vráti na obrazovky televízie Markíza. My sme sympatickú plavovlásku vyspovedali a prezradila nám čo-to o svojom súkromí, o tom, akí muži sa jej páčia a dokonca aj to, že jednému vyhodila rameno!
Ako si sa dostala k herectvu? Bol to už tvoj detský sen?
„Od malička som spievala v ľudovom súbore, neskôr som chodila do základnej umeleckej školy a potom učiteľke aj s rodičmi napadlo, že ma pošlú na konzervatórium. Ja som to ale veľmi odmietala, nechcela som tam ísť, chcela som byť mechanička počítačových sietí, fotografka alebo som chcela maľovať alebo čokoľvek iné, len nie spievať. Nechala som sa nahovoriť a šla som na konzervatórium, kde som si teda myslela,že budem celý čas spievať, avšak nakoniec som zistila, že spevu sme za týždeň mali možno tri hodiny a k tomu 10 hodín herectva. Vtedy sa to otočilo a chcela som radšej spievať (smiech). Keď som konzervatórium dokončila, povedala som si, že ja herectvo robiť v živote nebudem, resp. nepôjdem nikdy na VŠMU. Celý čas som sa na strednej trápila, patrila som k tým najhorším v triede, aj keď som sa veľmi snažila, no a asi v druhom ročníku som prelomila bariéry a začalo sa mi v herectve dariť. Neskôr prišiel do môjho života Juraj (Bača, pozn. red.), ktorý chcel vyskúšať herectvo a prinútil ma, aby sme si spolu dali prihlášku na VŠMU, kde nás vzali. A tam sa to celé začalo.“
Aká bola tvoja prvá prelomová úloha, ktorá ťa podľa teba najviac posunula?
„To bol určite muzikál Ôsmy svetadiel od Jána Ďurovčíka. Tam som sa alternovala s Nelou Pociskovou a bola to vlastne moja prvá rola v muzikáli. A hneď hlavná. Mala som vtedy 19 rokov a pre mňa to bol veľký šok. Nemala som žiadne divadelné skúsenosti, len tie zo školy. Vôbec si nespomínam na skúšobné obdobie. Viem, že bol aj krik, ale brala som to pozitívne, pretože to bolo účelové a veľa vecí som sa naučila. Nastúpila som do muzikálu rovno po maturite a myslím, že toto bolo tiež mojou životnou skúškou, preto mi zostal v srdiečku a rola Jany sa stala mojou najobľúbenejšou. Predsa len, bola prvá... No a aktuálne som si veľmi obľúbila úlohu Desdemony v Iagovi ktorú hrám v divadle Nová Scéna. Cítim sa v nej naozaj dobre a veľmi sa ma dotýka.“
Ty si veľmi temperamentná, bola si taká aj v detstve?
„Juuj, ja som bola veľmi problémové dieťa. Naši nemali veľa peniažkov, ale chceli mi dať vzdelanie, platili mi ZUŠku, klavír, spev a ja som tam nechodila... Schovávala som sa učiteľke na hodinách pod klavír, nechodila som na teóriu, to bolo pre mňa utrpenie. A klavír? Ten som cvičila 5 minút predtým, ako mi odišiel autobus. Učiteľka zo mňa išla zošedivieť za tých 5 rokov. Keď k nám prišla návšteva a naši chceli, aby som zaspievala, aby ukázali, aký majú doma poklad, tak som sa odula a spev sa nekonal. Keď odo mňa niekto niečo nasilu chcel, just som to neurobila. Naši si so mnou užili toho naozaj veľa. Do normálnej školy som vždy chodila a snažila som sa, ale hudobnú som nemusela. Chcela som byť dobrá dcéra, ale nie vždy to vyšlo, niekedy sa vo mne objavil čert a ukradol poslušnú Dominiku.“
Ty si ale celkom multitalentovaná. Klavír, balet, spev, herectvo, tanec... Čo ešte robíš?
„Naozaj ma baví veľa vecí, mám rada home-made vyrábanie. Náušnice, náhrdelníky, všeličo, čo mi len napadne. Doma nájdem vešiak a poviem si, že ho pomaľujem a niečo naň zavesím. Nafarbím stoličku, lebo sa mi nepáči. Veľmi ma to baví a hrozne mi to pomáha ako psychohygiena.“
Keď ste s Jurajom prišli na VŠMU, bývali ste spolu alebo si zažila aj taký ten internátny život?
Bývali sme spolu. To už sme spolu chodili asi rok. Predtým, ako sme sa zoznámili, som ale bývala na intráku. Ale taký ten pravý vysokoškolský život som nikdy nezažila. Keď som nastúpila na prvú výšku, robila som Svetadiel, popri tom konzervatórium... No stále som pracovala. Nemala som na to čas. A keď som mala voľno, radšej som išla na nejaký krúžok alebo hodinu spevu, aby som sa zdokonaľovala. No a už keď som bola na druhej vysokej, veľa času som strávila hraním v Česku, takže naozaj nebol čas.
Čím by si bola, ak by sa z teba nestala herečka?
„Neviem, asi ničím (smiech). No keď som zistila, že ma hranie a spievanie baví, začala som to naozaj chcieť robiť a neviem si predstaviť robiť nič iné. Pamätám si, že som kedysi chcela byť aj horolezkyňa a banská záchranárka (smiech). Ale naši vycítili, že mám k umeniu blízko a snažili sa ma k nemu viesť. Lebo vo všetkom ostatnom som bola taká... ľavejšia (smiech). Pre mňa sa stal srdcovkou práve muzikál. Je to naozaj ťažký žáner. Tam sa totiž treba postaviť a zaspievať, zahrať aj zatancovať. Je to fyzicky veľmi náročné a treba sa naučiť mnoho veci robiť naraz. Naučiť sa, ako dýchať pri pohybe, kde si urobiť pauzu, aby ľudia nespozorovali, že umieram na nedostatok kyslíka (smiech). To sú také technické detaily, s ktorými sa musí vysporiadať každý interpret, nie len pekne spievať, hrať, tancovať... A to ťa nenaučí na škole nikto, to je proste prax.“
Nepremýšľala si niekedy nad tým, že by si nahrala vlastný hudobný album?
„Neviem, či som ten typ, ktorý by zvládal veľký stage a takú silnú interakciu s ľuďmi. Nechodím ani na festivaly, mám z toho hrozný strach – z davu, že ma niekto pripučí. Keď som na javisku, ľudí v hľadisku nevnímam tak intenzívne ako spevák na pódiu. Vytváram si svoj svet, takú bublinku, v ktorej sa cítim dobre a navyše mi svietia do očí reflektory a keďže ja nevidím dobre do diaľky, tak v divadle naozaj takú trému z ľudí nemám (smiech). Ale hlavne spievanie v divadle je úplne niečo iné ako spievanie na koncertoch či v štúdiu. Mňa jednoducho láka čaro divadla.“
Keď porovnáš herectvo v divadle a pred kamerami, v čom sa cítiš lepšie?
„Istejšie sa cítim v divadle. Od 14-tich rokov som sa tomu venovala, človek má čas si veci naskúšať, vie, kam má ísť, akú emóciu do toho vložiť – má v tom pomerne istotu. Na kameru je to pre mňa ťažšie. Všetko sa robí pomerne rýchlo a ja sa v tom necítim až tak isto, no veľmi ma to baví a snažím sa veľa naučiť aj v tomto smere. Jedno z najlepších nakrúcaní, aké som zažila, je asi Spievankovo. Hrala som tam ježuru Evelynku. To bolo ale fakt úžasné. Skvelý tím, ľudia, režisérka, neskutočná atmosféra a mne sa pracovalo veľmi uvoľnene.“
V ZOO si si zahrala postavu Lucie, ktorá sa dokázala ľahko zamilovať. Ako je to s tebou v reálnom živote?
„Tiež sa viem ľahko zamilovať, veď kto by sa nevedel (smiech). Teraz čítam autobiografiu Brigitte Bardot, o nej je známe, že mala obrovské množstvo milencov. A presne tam píše, že zamilovať sa môže človek niekoľkokrát, no otázka je, do akej miery si to pripustíš a čo chceš. A ja viem, čo chcem. Nemám žiadny konkrétny typ, každý muž, do ktorého som sa zamilovala, bol iný, ale dôležitá bola tá horúca iskrička. Ale teraz si ja na tie iskry dávam pozor.“
Vravíš, že sa tvoje lásky na seba nepodobali, ale určite mali podobné aspoň nejaké charakterové rysy...
„Myslím, že každú jednu ženu priťahujú zlí chlapci. Príde nejaký fešák, pekný, vypracovaný, dobre oblečený a má v sebe čerta. Aj mne sa takí kedysi páčili, ale už je to iné. Ja mám rada správnych, inteligentných chlapov. S ktorými sa viem porozprávať o rôznych veciach, nie iba to, koľko má áut a koľko dievčat už zbalil. Je super, ak niečo zažil, robil niečo zaujímavé, má skúsenosti a vie, čo v živote chce a má plány. A taktiež musí mať hlavne srdce na správnom mieste. Žena vycíti, či je chlap úprimný alebo nie.“
Čo by si naopak na chlapovi nezniesla?
„Určite neznesiem, keď chlap trávi 23 hodín na internete a na mobile. Ako ženu ma to veľmi uráža. A vlastne je jedno, či ide o chlapa alebo ženu. Keď sa s niekým stretneš, rozprávate sa a zrazu človek vytiahne telefón, nonstop do neho pozerá, to mi veľmi vadí. Beriem to tak, že mi dáva najavo, že mu na mne vôbec nezáleží. Určite by som nezniesla, keby ma muž nebral ako rovnocennú. Muž by si mal ženu vážiť a vždy sa k nej správať ako k žene. Myslím, že na to veľa mužov v tejto dobe zabúda, a to ma veľmi mrzí.“
Si vo vzťahu žiarlivá?
„Asi áno. Nebola som, no nejako sa to vo mne zlomilo. Už sa na vzťahy pozerám inak. Mám za sebou sklamania a to človeka mení. Priznám sa, že som už menej dôverčivá a dlho mi trvá, kým začnem niekomu veriť. A o to viac mužovi. Pre mňa je najväčšia zrada, ak je muž neverný alebo flirtuje za chrbtom. To ja ťažko zvládam.“
Nemáš pocit, že sa ťa ako známej ženy muži boja?
„Ja som známa? (smiech). Boja sa ma chlapi, to viem... No neviem prečo. Je pravda, že som silná a viem sa dobre biť (smiech)! Dokonca som jednému chlapovi vyhodila rameno, zo srandy som do neho strčila a vyskočilo mu (smiech). Ale inak ma bitky nepriťahujú. Ak by sa napríklad kvôli mne dvaja muži pobili, asi by som sa otočila a išla preč. Nepríde mi na tom nič atraktívne. Skôr by som sa cítila trápne.“
A čo robíš v súkromí, keď máš konečne chvíľku pre seba?
„Ja som taká divná (smiech). Rada varím a ešte radšej pečiem. Som žienka domáca a to mám po mamine. U nás muselo byť stále upratané a to ctím aj ja. Bordel ma vie naštvať, veci musím mať na poriadku, som taký puntičkár. Mám zajaca, Bobuľku, a tá sa mi občas vie postarať o poriadne nervy. Rada zhadzuje kvetináče a hlinu rozhrabe po obývačke, vtedy by som ju najradšej hodila na pekáč (smiech).“
Ľudia často obdivujú tvoje krásne outfity. Si v tomto typická žena, ktorá miluje nakupovanie?
„Rada sa obliekam, ale skôr len na nejaké spoločenské akcie. Na to si potrpím a vždy si starostlivo vyberám outfit, no na bežné nosenie som schopná ísť aj v pyžame. Na tie veľké akcie väčšinou vymýšľame outfity spolu s Jožkom Grondzákom, aj keď on sa viac zameriava na pánske obleky. Aj tak mi je ale vždy ochotný pomôcť a poradiť.“
Onedlho sa objavíš v legendárnych Susedoch. Keď ťa oslovili, musela to byť obrovská radosť...
„Vybrali si ma na konkurze a zabudli mi oznámiť, že ma vybrali, takže to začalo naozaj veselo. Priznám sa, že som mala obrovskú radosť a aj zodpovednosť. Nie je jednoduché naskočiť do zabehnutej partie, ktorá výborne funguje aj po 10-tich rokoch. Mám ale radosť, že som súčasťou tejto veselej a príjemnej skupinky ľudí a dúfam, že diváci budú mať ešte väčšiu, že nás znova uvidia na obrazovkách.“
Môžeš nám prezradiť nejaké pikošky z natáčania? Na čo sa môžeme tešiť?
„To by bolo asi škoda prezrádzať, pretože všetko uvidíte v televízií. A veci, ktoré nás odrovnali do záchvatov smiechu, by vám vtipné neprišli, pretože sú príliš interné. No je naozaj krásne, keď si všimnete počas nakrúcania, že sa smeje kameraman, garderóba, maskérky a ešte aj režisérovi sa nadvihujú ramená. To je naozaj veľmi milé a príjemné pracovať v takej skupine ľudí, ktorú to baví, sú si prajní a záleží im na dobrom výsledku. A ja vám sľubujem, že sa zaručene budete smiať tak, ako ja pri natáčaní.“
