BRATISLAVA - Vo vedení rezortu školstva je už vyše dvoch rokov. Pri nástupe do funkcie sa jej značne skrátil voľný čas a zmenil život, no napriek tomu by do toho rozhodne išla opäť. Jej rukami prešlo viacero noviel zákonov a počas svojho pôsobenia bola kritizovaná aj Slovenskou komorou učiteľov. Ministerka školstva Martina Lubyová pre Topky poskytla rozsiahly rozhovor, v ktorom hodnotí svoje doterajšie pôsobenie.
Viac sa dozviete vo VIDEU:
Pôsobili ste na riadiacich pozíciách v Slovenskej akadémii vied (SAV) . Bola to pre vás zmena resp. aké rozdiely ste vnímali keď ste do ministerskej funkcie nastúpili v porovnaní s prácou pre SAV?
Myslím si, že pôsobenie v SAV-ke bola veľmi dobrá príprava na tento post, pretože tam som sa zaoberala tiež manažérskymi záležitosťami. Bolo to napríklad zlučovanie ústavov do nového centra. Keď som skončila na pozícii riaditeľky ústavu a následne riaditeľky centra, išla som do predsedníctva SAV. Bol to prirodzený odrazový mostík do tejto funkcie (ministerky školstva pozn. red.), pretože som riešila problémy rezortu či manažérskeho usporiadania. Treba však povedať, že v tejto funkcii je obrovský rozdiel v tom, aký silný je tlak jednak politický, ako aj mediálny. Je tu veľmi veľa záujmov, ktoré musíte vybalansovať. Akákoľvek zmena alebo krok, ktorý spravíte, je posudzovaný zo stoviek rôznych hľadísk. Je náročné prezentovať verejnosti odôvodnené, konštruktívne zmeny. Je to tiež komunikovanie s verejnosťou a odôvodňovanie toho, prečo má daná zmena pozitívne efekty. Táto funkcia je teda oveľa náročnejšia. Rezort totiž zamestnáva stovky tisíc ľudí, každá rodina tam má niekoho, či už v podobe dieťaťa, študenta, športovca alebo vedca. Čokoľvek tu urobíte, má dopad na osud rádovo miliónov ľudí, a to je už veľký rozdiel.
Dá sa teda povedať, že teraz máte toho voľného času menej?
Určite áno. Bol to veľký nápor. Ja som napríklad od prvých dní po nástupe do funkcie, keď som si musela „ohmatať“ terén a stretnúť sa so všetkými prioritnými osobami, domov chodila len spávať.
Ako by ste definovali vaše vzťahy so Slovenskou komorou učiteľov (SKU)?
Keď som nastúpila na tento post, pozvala som SKU z vlastnej iniciatívy na stretnutie tak, ako aj iné organizácie. Stretnutia sa zúčastnili. Poprosila som ich, aby mi povedali ich veľkú prioritu, ktorú majú a na ktorej by vedeli pracovať spolu a vedela by som ich v nej podporiť. Žiaľ, neboli pripravení mi ju naformulovať. Odkázali ma vtedy na svoju webovú stránku, po ktorej preštudovaní som mala prísť na to, o čo všetko im ide. Nebolo to vedené v pozitívnom, konštruktívnom duchu, ale skôr v konfrontačnom. Napriek tomu som vždy bola maximálne otvorená diskusii. Snažila som sa o konštruktívny dialóg. Napríklad v lete 2018 sme mali na parkovisku pri ministerstve skupinu protestujúcich členov SKU. Bolo ich asi desať až dvadsať. Bol s nimi aj pán Vladimír Crmoman (prezident SKU pozn. red.). Išla som aj medzi nich a pýtala som sa ich, o čo im ide. Pozývala som ich na rokovanie a v priamom prenose pred kamerami povedali, že oni nemajú záujem rokovať, ale že chcú protestovať. S takým subjektom je potom ťažko spolupracovať. Po tom, ako som odišla, mi ešte formou médií poslali asi jedenásť bodov, ktoré už vtedy mali vo vrecku a nechceli o nich rokovať. Veľmi ma to mrzí, pretože táto organizácia púta aj pozornosť ľudí, ktorí majú dobré nápady a boli by aj realizovateľné, ale často mám pocit, že sa to zvrháva skôr na politickú rovinu než na konštruktívnu. V týchto dňoch sme napríklad uvádzali na pravú mieru správu SKU, ktorú pred pár týždňami medializovali. Uvádzali tam údaje, ktoré sa po analýze nášho Inštitútu vzdelávacej politiky (IVP) ukázali ako nekorektné. Oni napríklad tvrdili, že zvyšovanie platov pedagógov len v zásade kopíruje rast priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Naši analytici zrátali, že za obdobie 2012 až 2020 by mal byť v národnom hospodárstve reálny rast miezd 28 percent a u učiteľov 62 percent. Nejde teda o kopírovanie, ale o veľmi výrazný rozdiel. Potom tvrdili, že podľa funkčných období jednotlivých vlád sa v období minulej vlády dosiahol väčší rast platov ako v tomto období. Analytici opäť vyrátali, že v minulom funkčnom období bol 19-percentný rast a v tomto období 29-percentný rast, čo je opäť výrazne viac. Boli tam aj zavádzajúce údaje o plate začínajúceho pedagóga. Podľa nich to je 831 eur, pritom je to 881 eur. Ide o fakt veľké rozdiely. Oni akoby sa snažili zavádzať a mobilizovať ľudí v politickej rovine, šíriť paniku a poplašné správy. Toto hnutie teda skôr vnímam ako politicky motivované. To všetko sa nakoniec môže v budúcnosti obrátiť proti konštruktívnemu riešeniu problémov. Bola by som veľmi rada, keby sa dostali z roviny politickej do konštruktívnej.
Došlo by podľa vás ku zmene, keby na poste prezidenta SKU prišlo ku osobnostnej obmene?
To, koho majú vo vedení si nedovolím komentovať. Myslím si, že sú ľudia na Slovensku, ktorých táto skupina oslovuje a títo ľudia majú aj kreatívny potenciál. Ľudia na školách často uveria tomu, čo im povedia a nemajú čas si utvoriť vlastné názory, napríklad na novú legislatívu. Sú to však veľakrát nepresné či zavádzajúce informácie a často sú potom na základe nesprávnych údajov učitelia aj demotivovaní. Je to škoda. Personálne obsadenie si ale naozaj nedovolím komentovať. Určite to nie je o osobnostných faktoroch, skôr o nastavení hnutia.
Ako zatiaľ hodnotíte zmenu v oblasti kariérneho poradenstva v systéme regionálneho školstva, ktorú rezort spustil od začiatku septembra?
Za mesiac naozaj nemôžete hodnotiť zmenu, údaje zo škôl ešte nie sú zozbierané aj preto, lebo školy majú určitú mieru samostatnosti. Cez septembrový zber dát pomocou rezortného informačného systému máme výsledky až koncom mesiaca. V prvý mesiac je veľmi predčasné hovoriť o zmenách či dopadoch. Vychádzame však z tej filozofie, že kariérne poradenstvo už v minulosti existovalo, ale zjavne nebolo dostatočne rozvinuté. Ak si to povieme na rovinu, nemal sa mu kto poriadne venovať. Robievali ho pedagógovia alebo výchovní poradcovia, ktorí to mali v rámci svojho úväzku, ktorý museli odpracovať. Išlo o jednu hodinu týždenne. Za jednu hodinu týždenne naozaj nie je možné odborne, dôkladne ani len posúdiť možnosti v danom regióne, v ekonomickej oblasti a nie to ešte orientovať stovky žiakov. Práve preto sa v doterajšej praxi poradenstva často praktizovalo len rozdanie zoznamu stredných škôl či gymnázií rodičom. Tým pádom rodičia, ktorí nemali konkrétnu predstavu o uplatnení svojho dieťaťa v odborných profesiách, radšej svoje deti „odparkovávali“ na osemročné gymnáziá či gymnáziá. Tie deti, ktoré mohli odísť aj do odborného školstva, často končili na gymnáziách a následne nemali na výber a museli ísť na vysoké školy. V mnohých prípadoch to viedlo k tomu, že po ukončení vysokej školy nemali zamestnanie, pretože nenašli uplatnenie. Preto je už v rannej fáze veľmi dôležité kariérové poradenstvo. Snažíme sa spolupracovať aj so zamestnávateľmi a máme aj národný eurofondový projekt, v rámci ktorého vznikajú poradenské, kariérové centrá na báze zamestnávateľov. Zároveň sme veľmi výrazne, až päťnásobne navýšili dotáciu času, počas ktorého sa môžu pedagógovia venovať poradenstvu. Znížili sme úväzok, kedy sa venujú vyučovaniu a päťkrát navýšili dotáciu na kariérové poradenstvo. Z jednej hodiny týždenne sa tak stalo päť hodín. Týmto spôsobom sa môže táto činnosť vykonávať oveľa lepšie a zodpovednejšie. Okrem toho sme zaviedli aj úplne novú pozíciu odborného pracovníka tzv. kariérový poradca, a to zatiaľ na okresnej úrovni. Je to teda aj personálne, ale aj časové posilnenie tohto systému. Má to samozrejme aj finančné dopady. Nové pozície si vyžadujú aj personálne náklady. Čas, o ktorý budú menej učiť, musí niekto iný vykryť. Toto všetko sme však plne zabezpečili v rámci nového zákona. Nedochádza k finančnej záťaži niekoho iného a celé je to vykryté v rámci rozpočtu.
Títo poradcovia prichádzajú k takému istému platu, ako učitelia?
Áno. Sú to odborní zamestnanci tak, ako všetci ostatní. Prichádzajú teda k rovnakým platom a aj príplatkom ako učitelia.
V apríli tohto roka ste tvrdili, že sa vám dramaticky znížil rozsah vyučovania cudzích jazykov resp. iných, ako anglického. Ministerstvo pristúpilo ku reforme práva na výber cudzieho jazyka tiež od 1. septembra 2019. Predpokladali ste, že naďalej zostane angličtina dominantným jazykom. Hovoria vaše terajšie štatistiky, že by sa to po mesiaci výučby menilo? Nedostávate zo škôl podnety o nedostatku učiteľov iných jazykov ako je práve ten doterajší - anglický?
Presné štatistiky ešte nie sú k dispozícii, ale nedostávame podnety na nedostatok. Je to aj práve preto, že sme to zaviedli ako fakultatívnu zmenu, nie je to teda povinné, ale je to pre školy možnosť výberu. Ten kto chce, aby sa jeho dieťa učilo už na prvom stupni iný cudzí jazyk, môže o to požiadať a škola mu to môže zabezpečiť, ak na to má učiteľov. Keby sme to zaviedli ako nárok rodičov a škola by to musela zabezpečiť, tak vtedy by sa v systéme objavili obrovské nedostatky. Práve preto sme to ani nemohli dať takto „nárokovateľne“. Ide tam skôr o to, že sa vraciame na civilizovaný chodníček, ktorý je aj v súlade s bolonským dohovorom, podľa ktorého by sa v rámci štátom hradeného vzdelávania mala poskytovať výučba dvoch cudzích jazykov. Na Slovensku sme kedysi mali dva cudzie jazyky aj na základných školách, potom sa od toho v nejakom období upustilo a zostal len jeden povinný cudzí jazyk. Od roku 2011 za pána ministra Eugena Jurzycu sa povedalo, že na základných školách ostane len angličtina. Tým sa nám stalo to, že mnohí z tejto generácie ľudí, pokiaľ nešli na vysokú školu, alebo nechodili do jazykových krúžkov, iný jazyk ani neovládajú. Potom tu boli zahraničné firmy, ktoré potrebovali napríklad nemecky hovoriacich ľudí a u nás ich nenašli. Sú tu aj ľudia z prihraničných regiónov ako Rakúsko, juh, Morava... Tí, ktorí tam išli zo základnej školy len na nejakú strednú odbornú školu a disponovali len angličtinou zo základnej školy. Rodičia ich tiež nedávali na jazykové krúžky lebo boli napr. z vidieka alebo zo sociálne slabšieho prostredia, atď. Angličtinu nikdy v živote nevyužijú, ale pritom cez rieku Moravu sa pozerajú na rakúske dediny a obce, s ktorými by mohli obchodovať alebo spolupracovať, lenže sa neučili nemecký jazyk. Nie sme vôbec proti angličtine, len sa čiastkovo vraciame k tomu ideálu, aby sme poskytovali dva cudzie jazyky. V prípade, ak si dieťa nevyberie angličtinu ako prvý cudzí jazyk, vtedy bude musieť mať anglický jazyk najneskôr na druhom stupni. Takže každý jeden bude mať u nás stále povinnú angličtinu. Tí však, ktorí si vyberú iný cudzí jazyk ako prvý, tak budú mať dva cudzie jazyky. Môžu si vybrať z piatich cudzích jazykov: nemčina, francúzština, taliančina, ruština a španielčina. V tomto kontexte chcem spomenúť aj gymnazistov, ktorí musia maturovať z cudzích jazykov (napríklad z nemčiny na úrovni B1). Mnohí z nich sa nestihli iný cudzí jazyk naučiť na dostatočnej úrovni, pretože na základnej úrovni mali len angličtinu, až po príchode na gymnázium sa začali učiť nemecky. Za 4 roky sa zďaleka nie všetci dokázali dotiahnuť na úroveň B1. Pretože nemčina nie je najjednoduchší jazyk. Asi pred dvoma rokmi bol katastrofálny výsledok na maturitách z nemčiny, vtedy myslím až 38 percent študentov na úrovni B1 prepadlo. Bolo to alarmujúce číslo a hovorilo to o tom, že študenti si tento jazyk nestihli osvojiť na patričnej úrovni.
Tento rok ste tiež hovorili o projekte Učiace sa Slovensko. Povinná školská dochádzka sa mala navýšiť o jeden rok zo spodnej hranice (5-ročné deti). Kedy sa pristúpi k navýšeniu tejto dochádzky z hornej hranice?
Tu je potrebné rozlišovať medzi povinnou školskou dochádzkou a predprimárnym vzdelávaním. To, čo sme urobili teraz, je povinné predprimárne vzdelávanie. Ide o spomínané 5-ročné deti, ktoré musia byť zaškolené v materských školách rok pred nástupom na povinnú školskú dochádzku. Pokiaľ ide o hornú hranicu, v národnom programe sa tiež hovorí o navýšení počtu rokov. Tam je ale potrebné rozlíšiť, prečo sa k tomu pristupuje a v rámci akého inštitútu. Ide najmä o to, aby nám žiaci, ktorí neukončia základné vzdelanie neodchádzali z povinnej školskej dochádzky – nepoužiteľní pre trh práce. Deti zo slabého sociálneho prostredia, marginalizovaných komunít často neukončia v rámci povinnej školskej dochádzky ani základné vzdelanie. Preto sa hovorí o tom, že keby sa povinná školská dochádzka potiahla hore o ďalší rok, tak by viac týchto detí malo ukončené aspoň základné vzdelanie. S týmto sa výhľadovo ráta, ale vieme použiť aj iné nástroje. Môže sa napríklad aj obmedziť počet „prepadávaní“ na základnej škole, aby sa žiak dostal do kontaktu aj so stredoškolskou výučbou. Druhý spôsob je to, že žiaci, ktorí neukončili základné vzdelanie, si môžu toto vzdelanie dokončiť aj na strednej škole dodatočne. Nie sú teda hneď odpísaní a môžu pokračovať v ďalšom štúdiu. Žiak ide na strednú školu, učí sa stredoškolské učivo a popoludní sa ešte učí základnoškolské učivo. Je to však pre mnohých vyčerpávajúce a náročné. Preto v súčasnosti už pracujeme aj s integrovaným programom, v ktorom si popri stredoškolskom vzdelávaní súbežne doplňujú aj to základné.
Prečo si myslíte, že skorším zaškolením dieťaťa sa môžu dostaviť kvalitnejšie výsledky v budúcnosti? Nie je to skôr individuálna záležitosť dieťaťa (podľa jeho výchovy, dĺžky aktívnej pozornosti atď.)?
Toto je už podložené veľkou radou vedeckých výskumov, aj názormi Európskej komisie. Tá dokonca teraz začiatkom októbra zverejnila monitor, ktorý popisuje, že Slovensko sa postupne zlepšilo vo vzdelávaní a starostlivosti v rannom detstve a prijíma strategickejší prístup k celoživotnému vzdelávaniu. Podľa komisie je zároveň zlepšovanie vzdelávania a starostlivosti o deti v rannom detstve pozitívne hlavne u znevýhodnených rodín. Ide o to, že práve v tomto štádiu života sa deti dostavajú do školských zariadení a je to vnímané veľmi pozitívne aj v kontexte programového rozvoja od samotnej Európskej komisie. Aj Inštitút vzdelávacej politiky na základe rôznych vedeckých výskumov konštatuje, že pri zvyšovaní podielu detí v predškolskom vzdelávaní v rámci dlhodobých vplyvov dochádza k menšej miere opakovania ročníka, zvyšuje sa dĺžka školskej dochádzky tým, že pokračujú ďalej do iných škôl, dochádza k zlepšeniu sociálneho a emocionálneho rozvoja správania vrátane zníženia delikvencie a kriminality, atď.
Aký je váš názor na budúcnosť elektronického školstva? Je podľa vás možné, aby sa prešlo z klasických učebníc na komplexnú elektronickú výučbu (tablety, počítače)?
V tejto súvislosti sú dve protichodné tendencie. Na jednej strane dochádza k vyššej miere digitalizácie, snažíme sa poskytovať materiály v elektronickej podobe, napríklad cez centrálne úložisko edukačného obsahu. Postupne získavame autorské práva na ďalšie a ďalšie učebnice, školy si ich môžu sťahovať v elektronickom formáte. Stále však prikladám veľký význam aj tej „papierovej“ forme výuky. Deti musia stále vedieť písať na papieri, musia si trénovať spojenie oko-ruka a trénovať si jemnú motoriku. S tým súvisí aj neurologický rozvoj, rozvoj vnímania, mozgu, psychomotoriky a koordinácie. Nie je možné donekonečna len dotýkať sa displejov na počítačoch a tabletoch, ale je potrebné rozvíjať aj písaný prejav. Je tu navyše aj problém zdravia, ktorý ste spomínali. Je potrebné zvážiť, že sústavné pozeranie sa na monitor postupne poškodzuje zrak v dôsledku žiarenia. Nie som za to, aby sa všetko vyučovanie v školstve robilo elektronickou formou. Uznávam, že je tu veľký trend digitalizácie. Je to moderné, uľahčuje to napríklad aj každodenné vláčenie ťažkých kníh do školy. Je to žiadúce, ale nikdy nemôžeme úplne vynechať klasický papier a knihu.
Ak by ste sa zase ocitli v auguste 2017, kývli by ste opäť na ponuku viesť toto ministerstvo?
Ja si myslím, že áno. Aj cez to všetko. Je to ťažké. Možno som nečakala až takú úroveň nekonštruktívnych, politických bojov, ktoré často tie dobré veci zničia alebo otočia aj dobré veci na zlé. Určite by som však aj spätne povedala, že to bolo dobré rozhodnutie.
