ROZHOVOR Politická mapa sa začína prekresľovať: Nová koalícia musí postaviť hrádzu proti extrémizmu

Zdá sa, že opoziční, ale aj mimoparlamentní politici začínajú prekresľovať politickú mapu. K novým subjektom sa pridala aj strana Andreja Kisku Za ľudí. Sformovala sa koalícia Progresívne Slovensko a SPOLU. Myslíte, že v súčasnej situácii majú šancu vytvoriť vládu?

V súčasnej podobe je ešte priskoro hovoriť o zložení budúcej vlády, pretože výsledok volieb ešte môžu ovplyvniť politické ambície Štefana Harabina a Tomáša Druckera. Stále netušíme, či sa volieb zúčastnia, alebo nie, ale ak áno, zrejme budú poškuľovať skôr po vláde so Smerom než s Igorom Matovičom alebo Alojzom Hlinom.

Pokiaľ by sa im to podarilo, zrejme by sa muselo spojiť viacero opozičných subjektov. Je to reálne? KDH a SaS ohlásili, že idú do volieb samostatne, no rokujú s koalíciou i s Kiskovou stranou. Súčasné opozičné strany sa nevedia dohodnúť ani teraz.

Viac politických strán vo vláde ešte nemusí byť problém. Spomeňme si na prvú Dzurindovú vládu, ktorú síce tvorili štyri politické strany, ale dve z nich boli pozliepané z ďalších subjektov. SDK bola pôvodom koalícia piatich strán a SMK troch formácií. Otázne teda skôr bude, ako sa nastavia voči prípadne spoločnej koalícii. Deštruktívne alebo konštruktívne. Ak sa ktorýkoľvek z nich postaví na zadné a tie svoje parciálne a často úplne zbytočné témy postaví nad všetky ostatné, ako to v Radičovej vláde urobil najskôr Igor Matovič a neskôr Richard Sulík, prípadne ako to predtým robili ľudia z KDH, sú odsúdení opakovať vlastné chyby. Len netreba zabúdať na to, čo po hlasovaní Sulíka a Matoviča s Dostálom prišlo.

Môže sa teda zopakovať scenár konca Radičovej vlády?

Myslím si, že Richard Sulík už dostatočne dozrel na to a nedovolí Smeru, aby tu vládol opäť ďalšie štyri roky, či už sám, alebo s koaličnými partnermi typu SNS, ĽSNS alebo harabinovcami. Ale máme tu nové subjekty, ktorých predstavitelia neprešli politickým ringom, dostatočne naivných a nevyzretých, ktorí iracionálne môžu uprednostniť pred racionálnym.

Strana Andreja Kisku Za ľudí avizuje, že chce prevziať moc, no podľa posledných prieskumov by získala len niečo vyše päť percent. Má šancu sa ako samostatná strana dostať sa do parlamentu?

Ambície Andreja Kisku sú nad jeho reálne možnosti. Rovnako silný subjekt ako trebárs Smer zo Za ľudí (bože, kto vymyslel ten názov) určite nebude, Andrej Kiska by určite urobil chybu, keby do najbližších volieb išiel úplne sám.

Nemala by sa strana Za ľudí radšej pridať ku koalícii PS/SPOLU?

Je evidentné, že od pádu Radičovej vlády tu existuje dopyt po subjekte modernom, proeurópsky orientovanom, ktorý nestraší migrantmi, zlým Bruselom, zakrivenými banánmi, ale skôr navrhuje racionálne riešenia. Potom, ako sa Richard Sulík začal prezentovať radikálnejšou rétorikou, tu ostalo prázdno, začal tu chýbať niekto, komu by mestský volič s jasnou predstavou o živote v spoločnej Európe zveril svoju dôveru. A PS so Spolu dnes tento priestor zapĺňajú dostatočne presvedčivo, takže ich existencia sa dá racionálne zdôvodniť. Za ľudí je však niečo navyše. Už existencia PS a Spolu je luxus, ale oba subjekty pochopili, že samostatne majú menšie šance, ako progresívne spolu. Takže by bolo úplne prirodzené, keby sa Truban, Beblavý a Kiska chytili za ruky a do volieb išli spoločne.

Mohli by percentuálne poraziť Smer-SD?

Spoločne na to majú, osobitne určite nie, povedal by možno aj Svätopluk. Preferencie Smeru postupne klesajú a zrejme ešte poklesnú. A ak niekto verí konšpiračným teóriám o kúpených prieskumoch, stačí sa pozrieť na výsledky ostatných volieb, v ktorých Smer jednoznačne prepadol.

Andrej Kiska sľuboval zo začiatku veľký štart, no veľmi sa mu to nepodarilo. Zvolili by ste na jeho mieste iný štýl predstavenia strany alebo jej komunikácie navonok?

Spočiatku vajatal, najskôr nie, potom áno. Potom povedal, že svoje rozhodnutie oznámi vtedy a vtedy a keď to vtedy prišlo, nič nepovedal. Len to, že jedno vtedy ešte príde. Takto sa nespráva politik s ambíciami zmeniť tvár tejto krajiny. Mal byť viac rozhodnejší, sebavedomejší, razantnejší. A keď dostal od PS a Spolu ponuku postaviť sa na čelo tejto kandidátky, mal to zobrať všetkých desiatimi a nie pýtať od oboch strán viac, ako by si zaslúžil. Viem si predstaviť, že dnes by v prieskumoch bola takáto koalícia na rovnakej úrovni ako Smer.

Novou tvárou Za ľudí je Veronika Remišová. Jej odchod (spolu s odchodom ďalších štyroch poslancov) z hnutia OĽaNO sprevádzali, dá sa povedať, veľké emócie. Bol to podľa vás dobrý krok, resp. racionálny, prejsť ku Kiskovi?

Problém je, že ona zo strany OĽaNO neodišla, lebo v nej ani nikdy nebola. Stranu OĽaNO tvorí jeden predseda, jeho bratranec, teda blízky príbuzný a zvyšní dvaja sú tam kvôli tomu, aby naplnili zákonnú podmienku na úspešnú registráciu. A tam je pes zakopaný. Ak je človek v politike, zvyčajne má ambíciu nielen stláčať gombíky v poslaneckej snemovni, ale robiť aj stranícku politiku, stúpať po straníckom rebríčku smerom hore. Lebo čím ste vyššie v strane, v strane s koaličným potenciálom, o to viac môžete politiku ovplyvňovať. Lenže v OĽaNO žiadny stranícky rebríček neexistuje, lebo ide o stranu len formálne. V realite tento patologický prvok slovenského straníckeho systému funguje ako eseročka zameraná na zisk, v ktorej nie predstavenstvo, ale len a len štatutár rozhodne, čo so zarobenými peniazmi urobí.

Igor Matovič uviedol, že Kiska sľúbil Remišovej post ministerky vnútra. Tá to odmieta, no priznala, že ak treba, bude rezortu šéfovať. Koniec koncov, exekutíva je jej veľmi blízka. Čo si o tom myslíte?

Bolo by naivné od Veroniky Remišovej, keby si myslela, že človek s päťpercentnými preferenciami jej môže sľúbiť post ministra vnútra. Ak by to ale aj bola pravda, bola by to fatálna chyba pred kreovaním novej vlády. Ak opozičné strany predsa len dostanú príležitosť zostaviť po voľbách vládu, mali by najskôr hovoriť o hodnotových preferenciách, obsahových prienikoch, témach, ktoré im môžu spôsobiť problémy, potom možno o jednotlivých postoch a až na konci o jednotlivých ľuďoch. Ak to budú robiť opačne, Fico s Kotlebom budú počítať dni do predčasných volieb.

Je pravda, že jej nemôže v tomto postavení nič sľubovať, keďže žiadnu moc v rukách nemá a pokiaľ sa nespojí s mimoparlamentnou koalíciou, zrejme ani mať nebude. Napriek tomu sa spýtam. Je nejaký takýto prísľub vôbec možný? Aj keď len v hypotetickej rovine.

Ak by Andrej Kiska dnes niekomu sľuboval posty v budúcej vláde, znamenalo by to, že sa za tých päť rokov v politike nič nenaučil.

Matovič hovorí aj o kradnutí členov. Zároveň však uviedol, že v ich hnutí je to normálne. Dá sa prestup Remišovej považovať za „kradnutie“? Predsa len, ak sa odosobníme, nie je nič výnimočné, ak politik pocíti potrebu ísť do iného subjektu, pokiaľ sa so svojím viac nestotožňuje. A to ešte nevieme, kam pôjdu ostatní členovia, aj keď tí Matoviča zrejme až tak nezaujímajú.

Keď sa svojho času Matovič stiahol z očí verejnosti a Veronika Remišová sa na chvíľu stala tvárou OĽaNO, preferencie tohto subjektu začali rásť. Igor Matovič ale zrejme zacítil nebezpečenstvo, opäť sa postavil štýlom jemu vlastným pred kamery a výsledkom toho sú dnešné mizerné preferencie. Filozofia OĽaNO je postavená na tom, aby od strany dávali ľudia ruky preč. Nepredstavuje organizáciu s vnútrostraníckou demokraciou, ale eseročku s despotickým šéfom, ktorý je prakticky nevymeniteľný. V normálnych stranách sa predseda pravidelne musí obhájiť nielen pred voličmi, ale aj pred spolustraníkmi. V OĽaNO je tento predpoklad demokratického spravovania vecí verejných prakticky vylúčený. Každý, kto chce s OĽaNO spolupracovať, musí byť po vôli Igorovi Matovičovi.

Aké sú podľa vás šance hnutia OĽaNO v najbližších voľbách?

Igorovi Matovičovi odišli najpopulárnejšie tváre, ktoré okrem neho ťahali percentá smerom nahor. Je možné, že predstaví opäť nejaké nové tváre, ktorých úloha bude naplniť stranícky rozpočet, tie ale nebudú takým  ťahadlom ako kandidáti v predchádzajúcich voľbách. Nové tváre totiž tentokrát ponúkne viacero mimoparlamentných subjektov, ktoré nebudú mať ambíciu robiť len deštruktívny typ politiky.

Takpovediac zmätočná rétorika Igora Matoviča mu zrejme odoženie „pár“ voličských hlasov, nehovoriac o nových stranách. Jeho statusy začínajú v mnohom pripomínať statusy Ľuboša Blahu. Čím to je? Má strach z odchádzajúcich členov alebo z neistej politickej budúcnosti?

Napriek všetkým jeho negatívam, Igora Matoviča by som k Ľubošovi Blahovi neprirovnával. Neznížime sa na takú úroveň, aby sme ho týmto porovnaním urážali. Nech to vyzerá akokoľvek, Igor Matovič je totiž stále mentálne v poriadku. Navyše, Igor Matovič nežije z politiky, nevisí na šnúrke od gatí ako trebárs Blaha na gatiach Roberta Fica.

Líder OĽaNO sa obáva aj koalície Kiska-PS/SPOLU-Smer bez Fica, ktorí potom zo seba budú robiť obetných baránkov podobne ako Béla Bugár a Radoslav Procházka. Michal Truban, Miroslav Beblavý aj Andrej Kiska jasne uviedli, že nepôjdu do koalície so žiadnou z týchto strán - ani so SNS, ani so Smerom, ani so Smerom bez Fica. Matovič tvrdí, že môže byť za blázna, no takýto scenár predpovedal aj pred voľbami v roku 2016. Môže byť aj to dôvod jeho rétoriky?

Zaujímavé je, že sa nikto nedištancuje od Mostu-Híd. Pritom za všetkým, čo sa tu za posledné tri a pol roka udialo, je aj podpis Bélu Bugára. V každom prípade, po voľbách môže byť tých scenárov niekoľko, a nemožno vylúčiť, že jedným z nich bude Smer-SNS a Drucker, prípadne Harabin s tichou podporou kotlebovcov. Ak teda predpokladáme, že Most-Híd už v parlamente nebude a niekto ho bude musieť nahradiť. Takže silácke reči, kto s kým a s kým nie, by som ešte nechal na voličov.

Mohlo by k takémuto scenáru dôjsť v mene vyššieho dobra?

Smer bez Fica je chiméra. Smer totiž nie je iba Fico, prípadne Kaliňák, Smer to je aj celá plejáda ľudí zbohatnutých v období divokej privatizácie. Smer to je všetok ten úpadok, ktorý tu okolo seba dennodenne pozorujeme. Smer bez Fica neexistuje. Smer s Pellegrinim to je ako tovar po spotrebe, ktorý vám reťazec zabalí do nového obalu s novým dátumom spotreby. Čo je však raz vo vnútri zhnité, nikdy nebude v poriadku, aj napriek najkrajšiemu a najvoňavejšiemu obalu.

Takže Smer bez Fica nie je možný?

Neviem si to predstaviť. Smer by bol bez Fica ako HZDS bez Mečiara. Áno, môžeme dať nášmu fantazírovaniu viac priestoru, ale zároveň vieme, ako to v realite dopadne.

Strana ĽSNS naozaj silnie, v preferenciách je stabilne na treťom mieste. Politici zrejme majú v pláne tri ťažké ciele – prevziať moc od Smeru, vyradiť z hry ĽSNS a spraviť poriadok v štáte. Všetko sa im zrejme nepodarí. Je to ambiciózny plán?

Iste, plány sú to ambiciózne, ale s podobnými úmyslami zakladali svojho času Radičovej vládu pôvodne opozičné strany. A výsledkom týchto ambícií boli štyri roky vlády Smeru s absolútnou väčšinou v parlamente. V tej celej plejáde nových politikov chýbajú osobnosti typu Mikuláša Dzurindu alebo Ivana Mikloša. Ak by ste sa ma opýtali, kto z nich disponuje prirodzenou charizmou, musel by som dlho premýšľať. Vidím medzi nimi veľa ľudí s veľkými ambíciami, ale zároveň s veľkým egom a absenciou politickej skúsenosti.

Dá sa ĽSNS vyradiť z hry? Takmer trinásť percent a 22 mandátov sa nedá len tak ignorovať.

Určite dá, ale to by najskôr opozícia musela po voľbách ukázať, že je skutočnou alternatívou súčasnej vládnej koalície a že je tu pre ľudí, nie pre vlastné osobné záujmy. Lebo kotlebovcom stačí sedieť pod slnečníkom so založenými rukami a pozerať sa, ako im postupne stúpajú preferencie. 13 percent pre ĽSNS neznamená, že máme v štáte 13 percent extrémistov. Ale určite máme 13 percent ľudí nahnevaných, frustrovaných a nespokojných so svojou životnou situáciou. Ak sa tu niekto, priamo napojený na politickú elitu vystatuje svojim nekonečným majetkom, pritom si ľudia v niektorých regiónoch musia do nemocnice stále nosiť toaletný papier, v obchode počítať, čo si môžu a nemôžu dovoliť, ako musia čakať na dôležitú operáciu dlhé týždne a počúvať správy o tom, ako sa v ich okrese ruší detská pohotovosť, či zlyhávajú iné verejné služby, a pritom si tu istá vyvolená skupina robí doslova, čo chce, tak dovtedy budú kotlebovcom preferencie aj naďalej rásť.

K stranám, ktoré podľa Matoviča vytvoria koalíciu, priradil aj, zatiaľ ešte stále hypotetickú, stranu, ktorú by mohol založiť Tomáš Drucker. Spojenie Kisku, PS/SPOLU, Smeru bez Fica a Druckera dokonca označuje za tzv. „Penta plán“. Je toto podľa vás akýkoľvek druh plánu?

Plán to určite je, prečo by inak taký nevýrazný typ politika, ako je pán Drucker, zakladal politickú stranu. Ale skôr mám dojem, že táto strana bude koaličným partnerom Roberta Fica. Pred časom, keď sa rozpadla SMK a Béla Bugár založil Most-Híd, by nikto nepovedal, že štiepenie Maďarov raz prospeje najviac Robertovi Ficovi. Pritom bol to práve Béla Bugár, kto predĺžil Smeru dobu spotreby.

Nové strany by sa takýmto ťahom pochovali. Možno rýchlejšie ako Bugár či Procházka. 

Bugár, Procházka, ale určite aj Slota, Mečiar a Danko sú priamym dôkazom toho, že ak niekto podpíše zmluvu so Smerom, čaká ho koniec. A je úplne jedno, či rýchly alebo pomalý. Takže, ak si chce niekto predĺžiť životnosť, nemal by podpisovať zmluvu s diablom.

Tomáš Drucker vyráža medzí ľudí na letné turné, ako avizoval na sociálnej sieti. Už dlho sa špekuluje, že založí stranu. Momentálne to nepotvrdil, ale ani nevyvrátil. Ak to bude prínosné, vznik strany nevylučuje. V jeho možnej strane sa spomínajú mená Petra Pellegriniho, Mareka Maďariča, Václava Miku a ďalších. Mala by takáto strana vzniknúť?

Marek Maďarič bol ten človek, ktoré dlhé roky formoval obraz Smeru a jeho šéfa. Bol pri volebných kampaniach, pri tvorbe obsahu. Takže je namieste otázka, čo nové by táto strana mala ľuďom vlastne ponúknuť? Alternatíva Smeru to určite nebude, tvrdé jadro Smeru totiž netvoria moderní sociálni demokrati, ale národní populisti, takže ani nevidím dôvod na zakladanie sociálno-demokratickej alternatívy. Ale ak sa človek pozrie na ostatné eurovoľby, tak musí konštatovať, že momentálne existuje dopyt po zelenej politike. Teplota stúpa, ľadovce sa roztápajú, stromy sa rúbu hlava nehlava, z mapy Slovenska miznú celé lesy. Holorub je práve ten výraz, ktorý dnes vystihuje takmer 12 rokov vlád so Smerom na čele. Na druhej strane, premiér sa holorubom mlčky prizerá, takže zelený Pellegrini asi tak skoro nebude.

Bol by Tomáš Drucker a jeho strana alternatívou pre ľavicového voliča?

Sociálna demokracia nemá na Slovensku tradíciu, ak by sme chceli nejakú nájsť, museli by sme siahnuť do histórie pred Andrejom Hlinkom. Ak sa tu po Novembri niekto hlásil k sociálnej demokracii, spravidla išlo o marginálnu skupinu politikov. Ten zvyšok tvorili prezlečení komunisti, alebo pohrobkovia Mečiarovho režimu. Takže možno to títo traja páni dotiahnu do založenia novej strany, ale sociálna demokracia na spôsob, napríklad, nemeckej SPD to určite nebude.

Mal by šancu? Mnohí považujú za jeho negatívum pôsobenie na dvoch ministerstvách.

Pozrite sa na Kisku alebo Čaputovú. Kto by to niekoľko mesiacov pred voľbou do nich povedal, že budú stáť na čele štátu. Takže šanca tu je, ale aká, to ukážu samotné voľby.

Robert Fico ho označil za hada, ktorého si niekedy chováte na prsiach a nemá s ním ani chuť o niečom rozprávať. Dá sa považovať Drucker za „hada“ alebo sa Robert Fico len bojí straty voličov a toho, že vznikne ozajstná konkurencia Smeru? Zatiaľ sa totiž nikoho nebojí, voľby ide vyhrať a nové strany ignoruje.

V tomto prípade by som len zopakoval, že Drucker nie je konkurencia pre Smer, ale skôr pre nové tváre nových, zatiaľ mimoparlamentných subjektov. Smeru ostalo verné tvrdé jadro voličov a väčšina z nich má svojou mentálnou výbavou ďaleko od hodnôt modernej sociálnej demokracie. Viete si predstaviť, že by niekto z nemeckej SPD nadával na Rómov, Maďarov, migrantov, či novinárov, tak ako to bežne robieval alebo stále robí Robert Fico? Tvrdému jadru Smeru imponuje práve takáto rétorika, nie politika modernej ľavice, ktorá napríklad k utečencom pristupuje spravidla pozitívne. Na druhej strane, keď niekedy budete s takým Václavom Mikom, skúste sa ho opýtať, ktorý filozof svojím zameraním patriaci k modernej ľavici mu je vzorom a prečo. Obávam sa, že odpoveď bude mlčanie.

A na záver. Aký by bol podľa vás najlepší model, aký by mohol vzniknúť a mal šancu vládnuť celé štyri roky?

Najlepší model je koalícia, ktorá je schopná postaviť reálnu hrádzu proti extrémizmu. Nielen o nej hovoriť a potom s extrémistami hlasovať, ale urobiť skutočne všetko preto, aby tých 13 percent občanov tejto krajiny začalo dôverovať princípom liberálnej demokracie a právneho štátu. Je úplne jedno, či vyhrá pravica alebo ľavica, či progresívci, centristi, za ľudáci, spolusti, oranžoví, modrí alebo zelení. Pri všetkých týchto straníckych skupinách je totiž predpoklad, že o štyri roky im ľudia vystavia účet. Ak však raz vyhrajú extrémisti, žiadne o štyri roky už nemusí byť. A práve preto je hrádza proti extrémizmu najväčšou a najdôležitejšou výzvou demokratickej politickej elity. Nové strany si však musia byť vedomé jednej veci. Nie potraty, sobáše homosexuálov alebo dlh Grécka trápia obyvateľov Slovenska. Liberálne a konzervatívne strany musia pochopiť, že posekať sa na zbytočnostiach by bolo opätovným premrhaním príležitosti posunúť Slovensko na kvalitatívne lepšiu úroveň. Ak by však predsa len mali problém vyriešiť svoj konzervatívno-liberálny spor, možno by mohli hľadať inšpiráciu u arcibiskupa Bezáka. Ak táto autorita dokáže skĺbiť svoj konzervatívne hodnoty s moderným chápaním sveta, musí to fungovať aj medzi politikmi.