Stratený

Tých desať dní ste žili ako Robinson na pustom ostrove. Darmo boli okolo tisíce ľudí, nik vám nerozumel a ani nepomohol. Ako sa to začalo?

V sobotu sme prišli do Talianska a v stredu bol zájazd do Ríma. Už sme odchádzali, keď som sa zrazu zdržal pri vchode do metra pri turnikete. Bol veľký nával, niektorí domáci preskakovali zábradlie, ale kým som prišiel k vlaku, bol preč. Ďalší šiel o pätnásť minút. Ešte som sa nijako neznepokojoval, veď vedia, že som asi zmeškal. Ale na moje prekvapenie autobus odišiel späť do hotela pri mori bezo mňa.

Nikomu ste nechýbali? Veď ste necestovali s cudzími ľuďmi.

Ani ja to nechápem. Poznali ma tí, čo sedeli predo mnou, za mnou, bol tam aj chlapík, s ktorým som bol v izbe. Nič. Až na druhý deň si všimli, že ma niet. Aj to len preto, že im chýbala harmonika, na ktorú som im hrával.

A vy? Ste dospelý človek, mohli ste niečo podniknúť.

Ja som „obchendoval“ na tom stanovišti autobusov, bolo ešte teplo, myslel som si, že sa nejaký autobus, s ktorým sa zveziem na juh, objaví. Mal som doklady, peniaze, ďalekohľad. To bolo všetko. Ráno som zbadal pristavený autobus do Nettuna. Kúpil som si lístok, ale po sto kilometroch ma vysadili, bola to konečná. Problém bol v tom, že som zabudol názov nášho letoviska. To bolo Nettuno Village, ale pamätal som si len to prvé slovo. Asi z toho stresu alebo čo. Vybral som sa pešo do Latina. Tam som rukami-nohami ukazoval vodičom autobusov, kam sa chcem dostať. Nerozumeli, odprevadili ma na železničnú stanicu a posadili na vlak do Neapolu. Tam som nadránom zaspal na lavičke – a okradli ma.

Prepáčte, to znie tak neuveriteľne. Nič ste necítili?

Ale ja som nespal už dva dni a dve noci. Doklady mi zostali v zadnom vrecku, na nich som sedel. Peňaženku som mal vo vrecku na stehne, vôbec nič som necítil. Prišiel som aj o ďalekohľad, ostal som bez jedinej koruny. Vtedy som sa už zľakol. Čo môžete bez peňazí, bez znalosti cudzej reči? Tak som šiel zhruba tým smerom, kde som si myslel, že je naše letovisko. Pešo, cez deň, v noci. Mal som celkom zodraté nohy, bol som smädný, hladný. Zúfalé. Keď prišla sobota, pochopil som, že sa musím vrátiť do Neapola, lebo v sobotu náš autobus aj tak odchádza na Slovensko.

Zobraziť galériu (4)

Ako ste sa však dostali späť do Neapola? Bez peňazí?

Šiel som načierno, dúfal som, že ma chytia, zatvoria, ale nič. Predpokladal som aj, že náš autobus nepôjde po diaľnici, ale popri dedinách po pobreží. Slnko pražilo a ja som ich stále čakal, vyzeral. Žiaľ, našich som nevidel. Boli tam rôzne autobusy, dal som sa do reči s jedným Poliakom, ten mi povedal, že v stredu ide na Slovensko, ak počkám, vezme ma. Bol som šťastím bez seba. Ale prišla streda a on sa ma spýtal, koľko mám peňazí. No môj zlatý, keby som mal peniaze, nečakám tu na teba tri dni. Darmo som mu sľuboval, že na Slovensku mu peniaze okamžite dám, lebo mám v Bratislave rodinu. Nezobral ma.

Čo ste jedli?

No čo? To čo psy. Jeden taký psík sa ku mne priplichtil, držal sa ma a doviedol ku kontajnerom pri pizzerii. Vyberal som odpadky a delil sa s ním. V noci som sa túlal, ale už bolo chladno, takže až ráno, keď vyšlo slnko, som si trochu pospal. Potom som objavil opustenú továreň, tam som si našiel úkryt. Alebo som šiel za železničnú trať, do trávy. Nechcel som, aby ma niekto ešte aj zabil.

Dobre, ale museli ste rátať aj s tým, že vás musia predsa hľadať. Nehlásili ste sa na polícii?

Až doma som sa dozvedel, že moju neprítomnosť vôbec nenahlásili. Urobili to až po návrate na Slovensko. Aj to dosť arogantným spôsobom. Mojej žene povedali, že som mal rovno povedať, že chcem ostať v Taliansku. Tak to je absurdné. Manželka sa zosypala, pretože si myslela, že som sa asi utopil. Ja sám som sa stále pretŕčal pred karabiniermi, veril som, že ma dali hľadať. Potom som sa cez taký úzky pruh mora snažil preplávať k akémusi hradu na brale. Ani neviem, čo ma tam ťahalo. Prišli karabinieri, vytiahli ma z vody. Videli, že som dezorientovaný, stratený, slabý. Nič. Hovoril som im slová ako ambasáda, Slovensko, nič. Kreslil som im stan a ukazoval na juh, aby ma tam vzali. Odohnali ma. Nejaká pani mi dala teplákovú súpravu, prezliekol som sa do suchého. Aspoň to.

Tak ste mali osloviť nejakých turistov, hádam nie všetci sú vlci. Alebo je to tak, že ak nemáte peniaze a mobil, nie ste ani človek?

Sám tomu nerozumiem, vidíte, aj vám pripadám ako taký hlupák. Ale to všetko, čo vravíte, som urobil. Keď som oslovil muža, iba niečo zavrčal. Keď ženu, zvrieskla, ako keby som ju chcel znásilniť. Tak som sa zľakol a už som to neskúšal. A vôbec som si neuvedomil, že som sa už desať dní neholil, nekúpal, že musím vyzerať strašne. Nikto mi nechcel požičať ani telefón. Aby som zavolal na Slovensko.

Museli ste mať predsa pri sebe poisťovaciu kartičku, telefón na delegátku zájazdu.

Nemal som nič. Nikto z nás to nemal. Kartičky boli u vedúcej zájazdu, číslo na seba alebo na ambasádu v Ríme nikomu nedala. A vôbec mi nenapadlo, že by som to mal mať, bol som stále so skupinou, cítil som sa bezpečne. Spoľahol som sa na nich. Netušil som, že sa stratím.

Zobraziť galériu (4)

Naozaj ťažko uveriť, že sa medzi tisíckami ľudí nenašiel nik zaujímajúci sa o cudzieho strateného človeka.

Prihovoril sa mi jeden Rus. Mal na chrbte saxofón, v ruke fľašu piva, asi som sa mu zapáčil. Tomu som vyrozprával, v akom som srabe. Šiel do blízkeho obchodíka, nakúpil jedlo, pitie. Potom ma vzal k sebe domov a dovolil okúpať sa. Strašne veľa sme vypili, Michail bol na mol, mne vôbec nič nebolo. Bol som úplne vyprahnutý, tak som pil ako dúha. Ale nechcel som tam spať, bál som sa – čo ak medzitým predsa len pôjde nejaký slovenský či český autobus. Šiel som na stanovište. Ešte som sa pokúsil dostať na diaľnicu, že budem čakať na najbližšej pumpe. Ale karabinieri ma opäť odohnali.

Možno ste sa mali dať zavrieť, tak by museli zisťovať, kto ste, čo ste.

Presne to som chcel urobiť. Niečo rozbiť alebo niekoho zmlátiť, policajta napríklad. To som sa však bál, nie som agresívny človek. Prišla ďalšia sobota, to bolo už 22. septembra. Boli tam rôzne autobusy, ale ani jeden český alebo slovenský. Spýtal som sa jedného poľského vodiča, či ma nezoberie. Odmietol. Poodišiel som, bolo mi do plaču. Nevšimol som si, že môj rozhovor počúvali traja ľudia. Poľka s dospelým synom a dcérou. Pýtali sa, čo sa mi stalo, cítil som, že sú to dobrí ľudia. Žiadal som ich, aby mi požičali dvesto, tristo eur. To že neurobia, ale kúpia mi lístok do Bratislavy. Napadlo mi, že ich poprosím o možnosť zavolať žene. Ale bol som taký vykoľajený, že jediné číslo, ktoré som si pamätal, bolo synovcovo v Čechách. Ten zalarmoval manželku a ona o chvíľu volala na mobil toho Poliaka. Tak som sa dozvedel, že ma už hľadá polícia. Žena zavolala na ambasádu v Ríme a oni odtiaľ volali tomu neznámemu Poliakovi, aby nijaký lístok nekupoval, nech ma zavezú na letisko, že tam ma budú čakať. Aj tí Poliaci, aj ľudia z ambasády mi nakúpili jedla, pitia, po dlhom čase som nevedel čo s jedlom. Bol som zachránený.

Takže konzul v Ríme vám požičal peniaze na letenku?

Áno. Hneď ako som prišiel, mu manželka poslala späť 285 eur.

Zobraziť galériu (4)

Kto vás čakal na letisku?

Ľudia z televízie. Tí ma napokon doviezli aj do Veľkého Krtíša. Konečne som sa dozvedel, ako to všetko bolo. A dodnes to nemôžem pochopiť. Môj kolega Vlado Pišpeky, ktorý celý život robí vodiča, vravel, že raz pri autobuse čakali stratenú cestujúcu dvanásť hodín. A keby na hraniciach vedeli, že sa autobus vracia bezo mňa, ani by ich nepustili. Moju ženu „utešovala“ ekonomická riaditeľka dotyčnej cestovky tak, že keby som bol mŕtvy, už po troch dňoch by som smrdel, takže by ma našli.

Zazlievate niečo ľuďom, s ktorými ste boli na tom zájazde? Veď vy ste v regióne známy, vážený človek, hudobník. Ako to, že ste im nechýbali?

Pravda je taká, že keby okamžite nahlásili, ešte v Taliansku, že som sa stratil v Ríme, na druhý deň ma majú. Nikdy by som však neuveril, že sa môže človek medzi tisíckami ľudí cítiť taký osamelý, stratený. A bezmocný. A už vôbec nepochopím, že ľudia zo zájazdu, ktorí ma poznajú roky, sa ešte tri dni čľapkali v mori a nestarali sa, kde som.

Napriek tomu ste teraz vo Veľkom Krtíši iste veľmi populárny.

No, ako sa to vezme. Pokrikujú na mňa, vraj, kde si sa to zatáral. Alebo Italiano makaróne... Nevadí mi to, aspoň viem, že som doma. Iba v noci sa mi často sníva, že niekde blúdim po cudzej krajine. Som rád, keď sa zobudím vo svojej posteli, vedľa svojej ženy.