BRATISLAVA - Popri ľuďoch, ktorým sa inváziou v auguste 1968 rúcal svet, boli v ČSSR aj takí, ktorí tento pocit zažívali už na začiatku reformného procesu na jar. Ako uviedla historička z Historického ústavu SAV Marína Zavacká, nešlo len o dogmatikov na najvyšších postoch, ako najčastejšie spomínaný Vasiľ Biľak.
„Ešte v horšej situácii boli mnohí regionálni predstavitelia komunistickej strany a bezpečnostných orgánov. Denne stretávali ľudí, ktorých donútili vstúpiť do družstva, pripravili ich o živnosť, posielali ich do väzenia. Takí každé oslabenie komunistickej moci vnímali ako priame ohrozenie svojej pozície, ba až osobnej bezpečnosti. Sprievodným javom politického uvoľnenia bola i vlna samovrážd príslušníkov ŠtB,“ povedala.
Podľa historičky napríklad koncom mája 1968 spísal svoj pohľad na domáce dianie, čosi medzi varovaním a volaním o pomoc, náčelník 4. odboru košickej krajskej správy ŠtB, podplukovník Ján Haščák. „Adresoval ho svojmu kolegovi a priateľovi, zástupcovi predsedu KGB na Ukrajine Nikolajovi Zacharovičovi Trojakovi, s ktorým „v minulosti spoločne vytvárali podmienky pre boj proti spoločnému nepriateľovi za každých podmienok“. S rozhorčením opisoval anarchiu, pri ktorej si „každý robí čo chce“, menovite v novinách, v televízii, medzi kultúrnymi pracovníkmi, študentmi a „bývalými ľuďmi“. Dovoľovali si vystupovať proti socialistickému zriadeniu, strane a pracovníkom Štátnej bezpečnosti, a dvadsaťročie výstavby socializmu označovať za „deformáciu spoločnosti“,“ uviedla Zavacká.
Haščák do svojho listu zahrnul viacero vtedajších kolujúcich fám – o bývalom gardistovi, ktorý prišiel na Národný výbor s pozdravom Na stráž!, o eštebákovi, čo sa zastrelil po tom, ako učiteľka v triede povedala jeho dcére, že otec je nepriateľom ľudu. „Písal o „kulakoch“, čo sa domáhali vrátenia pôdy, o sporoch medzi pravoslávnymi a gréckokatolíkmi, o organizáciách bývalých politických väzňov, a zvlášť upozorňoval na silnejúce prejavy protisovietskych nálad, hesiel a „ohováračiek“,“ povedala Zavacká s tým, že išlo o list očividne neformálny, pretože na otázku, čo s tým robí vedenie strany a rezortu, si autor odpovedal stručne: „nový minister je starý hlupák“.
Sťažoval sa, že verejne potápa vlastných ľudí, v novinách priznal existenciu poštovej cenzúry, konšpiračných bytov aj používanie sledovacej techniky a „reakcia“ sa teraz úspešne usiluje zistiť, kde sú a ako fungujú. „V strane niet jednoty, funkcionári ako Husák a Smrkovský rečnia pred robotníkmi tak a pred inteligenciou inak, Mňačko hlása sionizmus, novinári si píšu, čo chcú,“ pokračoval.
V závere podľa Zavackej funkcionár košickej ŠtB konštatoval, že možno nenapísal nič, čo by už v ZSSR nevedeli, ale chcel si splniť svoju povinnosť. „A dodal to najpodstatnejšie -- vyjadrenie, že podľa jeho mienky, ako i podľa jeho súdruhov, „udržať socializmus v našej krajine v súčasnej situácii je možné len za pomoci sovietskeho ľudu“," dodala Zavacká s tým, že po sovietskej intervencii, ktorú takto privolával tri mesiace vopred, sa na rozdiel od obetí politických čistiek Jánovi Haščákovi otvorili nové kariérne možnosti. Stal sa náčelníkom celej Správy ŠtB Košice a v tejto funkcii zotrval až do dôchodku v roku 1981.
Inváziu odsúdili aj japonskí rusisti
V archívoch sovietskej KGB sa zachovala široká škála písomností, zachytávajúcich domáce i zahraničné reakcie na situáciu z leta 1968. Ako uviedla historička z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Marína Zavacká, tajná polícia sa zameriavala na zisťovanie postojov československého aj svojho domáceho obyvateľstva, no sledovala i odozvy svetovej verejnosti. Vyhodnocovala oficiálne dokumenty vrcholnej politiky, ale i obsah súkromnej korešpondencie občanov.
„Napríklad, 2. septembra 1968 zachytila KGB list z Japonska, adresovaný kyjevskému spisovateľovi Viktorovi Nekrasovovi. Obsahoval kópiu otvorenej výzvy japonských jazykovedcov – rusistov z 25. augusta, ktorou protestovali proti vpádu vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa. Podpísal ju vtedajší predseda Japonskej spoločnosti pre výskum ruskej literatúry, aj jej bývalý predseda, profesori a docenti z rôznych tamojších univerzít, celkovo tridsať osobností z odboru. Obracali sa nielen na sovietsku politickú reprezentáciu, aby okamžite stiahla svoje vojská z ČSSR, ale aj na svojich sovietskych kolegov – vedcov, literátov, spisovateľov. Vyzývali ich „s plnou zodpovednosťou sa zamyslieť“ nad tým, že svojím pasívnym postojom k politike uľahčili svojej vláde rozhodovanie o invázii do susedného štátu. Súčasťou listu bol i odsek adresovaný československej inteligencii, ktorej sľubovali všestrannú podporu,“ vysvetlila Zavacká.
Povšimnutiahodná je táto výzva podľa Zavackej z viacerých dôvodov. „Pre sovietsku propagandu bola zvlášť nepohodlná, pretože ľudí, čo sa celý život venovali ruskej a sovietskej literatúre, bolo ťažké obratom obviniť z „nenávisti ku všetkému ruskému a sovietskemu“, ako bývalo vtedy zvykom. Protest japonských rusistov treba oceniť i preto, že si ním vzhľadom na odbor vedome škodili v kariére – zatvárali si brány k výskumným cestám, k sovietskym štipendiám a pozvaniam na konferencie v „tábore socializmu“, sami sa teda vystavovali dôsledkom „normalizácie“,“ zdôraznila historička.
V japonskej verejnosti podľa Zavackej tematika okupácie silno zarezonovala ešte o dva roky, keď sa na výstave EXPO 1970 v Osake prezentovalo Československo pavilónom v znamení protestu a odkazu Pražskej jari. „Hlavný komisár výstavy Miroslav Galuška zažil normalizáciu priamo počas jej príprav. V roku 1968 bol ministrom kultúry a preto sa už doma o ňom nesmelo písať. Plameň, vychádzajúci zo sochy Rudolfa Uhra Kameň a oheň, sa musel v priebehu výstavy zahasiť, lebo novým predstaviteľom moci pripomínal odkaz na Jana Palacha. Pre viacerých zúčastnených umelcov, za Slovensko tam vystavoval napríklad Stano Filko a Jozef Jankovič, to bola nadlho posledná cesta do sveta,“ dodala Zavacká.
Výročie vpádu vojsk podľa predsedu KBS pripomína pošliapanie slobody a nádeje
Päťdesiate výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa nám podľa predsedu Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Stanislava Zvolenského pripomína pošliapanie slobody a nádeje. Ako uviedol vo vyhlásení k výročiu, spomienka na komunistickú propagandu, ktorá okupáciu vyhlásila za pomoc a útlak za normalizáciu, je varovaním, aby sme sa ani v našej súčasnosti nenechali oklamať. „Nastavovanie krivých zrkadiel, prekrúcanie dejín a bagatelizovanie zločinov poškodzuje slobodu aj správny úsudok,“ vyhlásil.
Odvaha tých, ktorí sa v auguste 1968 vzopreli, nech nám podľa Zvolenského pripomenie hodnotu našej nezávislosti. „Ich utrpenie nech nám nedovolí nechať sa manipulovať cudzími záujmami, z ktorejkoľvek strany,“ zdôraznil s tým, že dnes má naša spoločnosť možnosť kráčať vlastnou cestou. „Cirkev, ktorá je jej súčasťou, je vďačná za obnovu náboženskej slobody. Svojím úsilím chce prispievať k tomu, aby si ľudia zachovali vonkajšiu i vnútornú slobodu, a aby za nijakých okolností nestratili nádej,“ konštatoval Zvolenský.
Rok 1968 priniesol podľa predsedu KBS ľuďom nádej. „Nádej na zmenu nespravodlivého režimu a nádej na obnovu náboženskej slobody. Naši občania chceli vykročiť vlastnou cestou a uplatniť právo na sebaurčenie. Boli však násilne zahnaní späť do slepej uličky,“ dodal.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, s výnimkou Rumunska, do Československej socialistickej republiky (ČSSR). Jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky sa neskôr stiahli, no Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) rozmiestnil svoje vojská na území ČSSR. Sovietske vojská sa nakoniec stiahli až v roku 1991. Nádeje vkladané do vtedajšieho obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti vedené prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Alexandrom Dubčekom okupácia zmarila a nastúpila takzvaná politika normalizácie. Za prvého, neskôr generálneho tajomníka ÚV KSČ bol na jar 1969 zvolený Gustáv Husák, ktorý sa v roku 1975 stal aj prezidentom. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala v septembri 1968 od 21. augusta do 3. septembra 72 mŕtvych, napokon ich priznala 90. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Podľa odhadov vtedajšieho ministerstva financií bola výška priamych škôd 1,4 miliardy vtedajších korún. Neskôr boli škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún, nepriame škody však boli oveľa vyššie. V súvislosti s pozvaním sovietskych vojsk do krajiny sa pred súdom ocitli viacerí predstavitelia komunistického režimu, nikto však nebol potrestaný.
