BERLÍN - Alexander Dubček nebol zbabelcom, ale hrdinom. Je o tom presvedčená nemecká historička Susanne Schattenbergová. Rozhodnutie niekdajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ podpísať v auguste 1968 po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy moskovský protokol bolo podľa nej vedené snahou zabrániť rozsiahlemu krviprelievaniu.
"Úprimne povedané ho vidím ako hrdinu. Myslím, že aj v Nemecku je všeobecne vnímaný jednoznačne vo veľmi pozitívnom svetle. Jeho rozhodnutie nepostaviť sa do role mučeníka, ale súhlasiť s tým (podpisom protokolu), bolo asi správne, pretože mu bolo jasné, že inak tanky v Prahe spôsobia ešte niečo úplne iné," povedala historička, ktorá pri univerzite v Brémach vedie inštitút zaoberajúci sa dejinami strednej a východnej Európy.
Jej pohľad je diametrálne odlišný od hodnotenia českého prezidenta Miloša Zemana, podľa ktorého patril Dubček medzi politickú elitu, ktorá sa po okupácii Československa "pos*ala od hrôzy". "V Moskve si naši vtedajší vedúci predstavitelia mohli vybrať medzi dvoma vecami: stratou cti a stratou funkcie. Stratili česť a počas nasledujúcich mesiacov aj funkcie," uviedol Zeman na andresu vtedajších politikov v roku 2015. Opakovane ale ocenil Františka Kriegela, ktorý ako jediný nepodpísal moskovský protokol obsahujúci okrem iného zoznam opatrení, ktoré mali po okupácii viesť k "upevneniu a obrane socializmu".
Nemecká expertka Schattenbergová sa domnieva, že Dubčeka nie je možné považovať za zbabelca, hoci pre niekoho môže byť jednoduché z dnešného pohľadu taký súd vyriecť. "Ale vtedy, v tej situácii povedať najprv (sovietskemu vodcov Brežnevovi), že to nepodpíšete, bolo veľmi odvážne," poznamenala na margo vyjednávania v Moskve v dňoch 23. až 26. augusta 1968. Nakoniec ale podľa nej československej delegácii bolo jasné, že okrem drobných zmien v texte nič viac nedosiahne. Sovietsky premiér Alexej Kosygin dal vtedy jasne najavo, že sú dve alternatívy - buď vojna, alebo dohoda. Väčšina to podpísala s vedomím, že tým zabráni krviprelievaniu, a že to je maximum, čoho v danej situácii môžu dosiahnuť.
Schattenbergová tiež pripomína, že to nebolo jediné konanie so sovietskou stranou, kde sa Dubček a ďalší politici snažili brániť Československo. Napríklad na schôdzke šiestich krajín Varšavskej zmluvy 3. augusta v Bratislave sa im podarilo presadiť formuláciu, že sa spolupráca bude uskutočňovať na princípoch "suverenity a národnej nezávislosti a územnej nedotknuteľnosti". "Vlastne to bol úspech, pretože všetci sú potom šťastní. Existuje fotka, na ktorej Brežnev a Dubček radostne dvíhajú pohár vína a obaja si myslia, že svet je znova v poriadku. Ale obidvaja ten dokument interpretujú úplne inak," mieni historička, podľa ktorej sa to jasne ukázalo v noci na 21. augusta.
V spolkovej republike, ktorá v roku 1968 tiež prechádzala búrlivým obdobím, mali podľa odborníčky Dubček a jeho snahy o otvorenej spoločnosti veľké sympatie verejnosti. Diania druhej polovice augusta v Československu preto zodpovedalo typickej západonemeckej predstave o východnom bloku. Potvrdil to vlastne ten čiernobiely obrázok, čo tu ľudia mali - na jednej strane Čechoslováci milujúci slobodu a na druhej zlí Rusi.
