BRATSLAVA/PRAHA - V roku 1968 stelesňoval Alexander Dubček snahu o reformu vládneho režimu v Československu. Pokus nastoliť "socializmus s ľudskou tvárou" však po niekoľkých mesiacoch ukončila ruská ozbrojená intervencia. Ako hlavný symbol takzvanej Pražskej jari musel Dubček následne odísť z verejného života, do ktorého sa mohol znovu zapojiť až po zmenách v Československu naštartovaných udalosťami z novembra 1989. Jeho obnovenú politickú kariéru aj životnú púť ale začiatkom novembra 1992 ukončila ťažká autonehoda.
Na vrchol mocenskej pyramídy vyniesol Dubčeka frakčný boj vo vedení KSČ. Jeho zvolenie za prvého tajomníka strany v januári 1968 bola kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom. Dubčekovi sa ale podarilo názorové prúdy v strane spojiť a v očiach verejnosti sa stal tribúnom začínajúceho obrodného procesu.
Po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy bol Dubček spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ internovaný v Moskve, kde pod nátlakom podpísal protokol potvrdzujúci okupáciu. Práve táto skutočnosť sa stala základom Dubčekovho rozporuplného hodnotenia. Kým pre jedných zostal hrdinom boja za slobodu, demokraciu a humanizmus, iní mu dodnes vyčítajú slabosť a nerozhodnosť. Vlani v januári vzbudil pozornosť aj kritiku český prezident Miloš Zeman, ktorý pri návšteve Slovenska, povedal, že by bolo vhodné sa zamyslieť, prečo sa po okupácii Československa v roku 1968 vojskami Varšavskej zmluvy našiel medzi vtedajšou politickou elitou iba jeden statočný človek, a to František Kriegel, a "prečo sa všetci ostatní poka*ali hrôzou".
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec neďaleko Topoľčian. Väčšinu mladosti však prežil v Sovietskom zväze, kam odišiel spolu so svojimi rodičmi. Na Slovensko sa vrátil v roku 1938, a onedlho potom vstúpil do komunistickej strany. Koncom vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania a bol ranený.
V päťdesiatych rokoch prešiel radom straníckych a štátnych funkcií a tiež vyštudoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ v Prahe. V roku 1963 bol zvolený za člena predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a prvým tajomníkom toho istého orgánu v Komunistickej strane Slovenska. Na vrchol mocenskej pyramídy vystúpal 5. januára 1968, kedy vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil prezidenta Antonína Novotného.
Obrodný proces dostal 21. augusta 1968 dramatickú bodku v podobe vojenskej intervencie členov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. V nasledujúcom období normalizácie nebolo pre Dubčeka vo verejnom živote miesto. V apríli 1969 bol zosadený z postu prvého tajomníka ÚV KSČ a zo všetkých straníckych funkcií. Na krátky čas sa ešte stal predsedom Federálneho zhromaždenia (v tejto funkcii okrem iného podpísal neslávne preslávený "pendrekový zákon", ktorý udeľoval mimoriadne právomoci policajným zložkám a bol zneužívaný na prenasledovanie ľudí) a potom veľvyslancom Československa v Turecku. Bola to ale už len labutia pieseň Dubčekovej politickej kariéry.
V roku 1970 bol vylúčený z KSČ a v nasledujúcom období pracoval ako robotník a technický úradník žijúci pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. Z ústrania vystúpil čiastočne až po nástupe Michaila Gorbačova k moci.
S pádom komunizmu na jeseň 1989 začala Dubčekova politická hviezda znovu stúpať. Najmä na Slovensku stále veľmi populárny politik bol v polovici decembra navrhnutý na funkciu prezidenta. O najvyšší ústavný post sa však hodlal uchádzať aj niekdajší disident a hlavná tvár Zamatovej revolúcie Václav Havel. Po sérii rokovaní Dubček, hoci nerád, súhlasil s tým, že sa miesto prezidentského postu ujme kresla predsedu parlamentu. Do Federálneho zhromaždenia ČSSR bol kooptovaný 28. decembra a ešte v ten istý deň v jeho čele nahradil Stanislava Kukrála. Predsedom zákonodarného zboru bol až do leta 1992.
O Dubčekovi, ktorý sa v marci 1992 stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, sa v súvislosti s rozpadom federácie uvažovalo aj ako o možnom prezidentovi samostatnej Slovenskej republiky. Jej vzniku sa však Dubček nedožil.
Ráno 1. septembra 1992 nasadol politík do služobného BMW a vydal sa na cestu z Bratislavy do Prahy. Na 88. kilometri diaľnice D1 dostala jeho limuzína v hustom daždi šmyk a vo viac ako stokilometrovej rýchlosti vyletela z cesty. Kým vodič vozidla mal len ľahké zranenia, nepripútaný Dubček vyletel zadným oknom a utrpel rad trieštivých zlomenín. Po prvotnom ošetrení v nemocnici v neďalekom Humpolci ho vrtuľníkom prepravili na ARO v Prahe. Tam 7. novembra večer zomrel.
Držiteľ mnohých domácich i medzinárodných ocenení bol v januári 2003 vyznamenaný prezidentom Václavom Havlom Rádom Bieleho leva I. triedy in memoriam.
