Za vyše 50. rokov kariéry si na svoje konto pripísal najprestížnejšie filmové ceny – Oscara, francúzske ocenenie Cézar, britskú BAFTU či Veľkú cenu poroty z Cannes. Na Art Film Feste si svetoznámy scenárista Jean-Claude Carrière v sobotu počas záverečného ceremoniálu preberie ocenenie Zlatá kamera za výrazný prínos do oblasti kinematografie.
Legendárny filmový umelec, herec, režisér, producent, ale predovšetkým scenárista Jean-Claude Carrière pricestoval do centra filmového festivalu Art Film Fest - do Trenčianskych Teplíc už vo štvrtok.
Spolupracovník režisérov svetových mien - Buñuela, Formana, Wajdu, Schlöndorffa, Malleho či Godarda vo štvrtok ponúkol prednášku na Master Class, a dnes si na tlačovej konferenci zaspomínal na svoje začiatky – ako trikrát do týždňa chodieval do parížskych kín, ako ho kinematografia fascinovala a ako sa k nej vlastne náhodou dostal. A po celý život jej zostal verný.
”Sledoval som evolúciu filmov. V 50. rokoch sa pracovalo podľa obrovských kníh scenárov. Bol tam napísaný celý film, akú techniku použiť, ako nastaviť kameru, ako sa má kto hýbať. Všetky filmy boli rovnaké. Ale potom nastúpila nová vlna, ktorej som bol našťastie súčasťou. Zrazu začali filmári tvoriť snímky, v ktorých zanechávali vlastný podpis, seba samého. Som rád, že som sa podieľal na tejto revolúcii,” povedal Jean-Claude Carrière.
Začínal s krátkymi filmami ako scenárista a spolurežisér. Za jeden z nich v roku 1961 dokonca získal Oscara. „Producent za mnou prišiel a hovorí mi: „Získali sme Oscara!“ A ja som sa ho opýtal: „Čo je to Oscar?“ Ani som nevedel, čo je to za cenu,“ zaspomínal si Carrière.
Do dejín svetovej kinematografie ho však viac ako zlatá soška, zapísala spolupráca s legendou európskeho filmu, Luisom Buñuelom. Z ich dlhoročnej spolupráce vzišli „diamanty“ svetovej kinematografie.
“Práca s Buñuelom bola ako dostať sa do finále na olympijských hrách. Nedá sa vystúpiť vyššie,” povedal Carrière počas Art Film Festu.
Buñuel si ho vybral v roku 1963, keď hľadal francúzskeho spoluscenáristu k snímke Denník komornej (Le Journal d'une femme de chamber). Stretol sa s viacerými spisovateľmi, ale hneď – na jednom jedinom obede si „zamiloval“ práve Carrièrove nápady. To bol začiatok spolupráce, ktorá trvala skoro 20 rokov.
Spolu napísali deväť scenárov, šesť z nich sa premenilo na Buñuelove filmy.
V prvom spoločnom filme Denník komornej (1964) si Carrière dokonca zahral dedinského farára. Spolu pracovali a nakrútili aj filmy Kráska dňa (Belle de Jour 1967), Mliečna dráha (The Milky Way, 1969), Skrytý pôvab buržoázie (The Discreet Charm of the Bourgeoisie, 1972), Prízrak slobody (The Phantom of Liberty, 1974), Ten tajomný predmet túžby (That Obscure Object of Desire, 1977).
„Mali sme veľmi blízky vzťah. Často sme boli spolu na odľahlých miestach sami, bez našich žien, zhovárali sme sa po francúzsky, španielsky. Nik navôkol. Iba my dvaja. Pracovali sme spolu, jedli spolu, pili spolu, filozofovali spolu, až sme sa stali napokon posadnutí scenárom, ktorý sme práve písali. Vypočítal som, že sme spolu, len my dvaja, jedli viac ako dvetisíc ráz. A dovolím si tvrdiť, že je to viac, ako môžu povedať aj niektoré manželské páry,“ zaspomínal si Carrière.
Carrière svoj podpis zanechal aj pod slávnou adaptáciou kultového diela českého spisovateľa Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť. Spoluprácu s Kunderom si počas tlačovej konferencie veľmi pochvaloval.
V poslednej dobe spolupracoval aj s režisérom Michaelom Hanekem na scenári k filmu Biela stuha, ktorý sa stal Európskym filmom roka 2009, vyhral v Cannes a bol nemeckým národným kandidátom na Oscara.
