PRAHA - Bol známy z viacerých komických dvojíc. A humor neopúšťal Miloslava Šimka ani na smrteľnej posteli. Vo veku 63 rokov prehral boj s leukémiou.
Miloslav Šimek sa narodil 7. marca 1940 v Prahe do rodiny básnika Rudolfa Šimka. Už od detstva rád počúval platne Voskovca a Wericha. Študoval na Pedagogickom inštitúte dejepis, češtinu a výtvarnú výchovu, profesii učiteľa sa však nikdy nevenoval.
Už počas štúdia ako 20-ročný napísal komické pásmo, keďže uzatvoril stávku, že do mesiaca napíše scenár a zoženie aj účinkujúcich. Spolu s rovesníkmi Vladimírom Bystrovom a Petrom Zunom vytvorili komické pásmo s názvom Polotrapno. Práve pri jeho uvedení sa stretol s Jiřím Grossmannom, ktorý v programe účinkoval ako muzikant s kapelou Dixie Party.
Dejiskom premiéry 3. novembra 1960 bol pražský klub Olympik a hoci sa celé humoristicko-hudobné pásmo dočkalo len pár repríz, získalo si veľkú popularitu. Neskôr sa dvojica Šimek-Grossmann vydala vlastnou cestou. Obaja sa pri písaní scénok skvele dopĺňali a rozumeli si natoľko, že si po rokoch Šimek už nedokázal spomenúť, ktoré vety napísal on a ktoré jeho kolega. Šimkova manželka Magdalena si v Českej televízii zaspomínala, ako po večeroch tajne lepili na stĺpy v pražských uliciach plagáty, pričom Šimek povedal: "To je niečo také potupné! Už aby sme boli slávni!"
Zlom naozaj prišiel. Ich spoločné poviedky, dialógy a scénky zaujali natoľko, že dvojica dostala v roku 1967 pozvanie stať sa súčasťou vtedy už legendárneho divadla Semafor. Tak sa začala zlatá éra programov s názvom Návštěvní den plných paródie, čierneho humoru a pesničiek. Zlaté časy predčasne ukončila smrť Jiřího Grossmanna, ktorý 5. decembra 1971 podľahol zhubnej chorobe.
Kolegovia a predovšetkým režisér Ján Roháč presvedčili Šimka, aby neskončil s kariérou a využíval svoj potenciál aj ďalej. Šimek sa venoval programu Zavěste, prosím, volá Semafor a jeho hereckým partnerom sa po roku 1972 stal mladý talentovaný komik Luděk Sobota. Dvojicu neskôr doplnil Petr Nárožný. Miloslav Šimek zhostil popri písaní a hraní aj manažérskej práce, v ktorej sa podľa kolegov doslova našiel.
Formou "osvietenej diktatúry" riadil aj svoju rodinu. Nezaprel v sebe ani učiteľskú kvalifikáciu a roky viedol v časopise Mladý svět rubriku Pedagog ve výslužbě. Ako spomína Luděk Sobota, aj keď spolu písali scénky, Šimek stále telefonoval a niečo vybavoval. "Vtedy som to podceňoval a on mi hovoril – nezabudni, že toto je vlastne dôležitejšie, než tvorivá práca. Ale mal svätú pravdu! To som vtedy nevedel. Všetko išlo tak automaticky a toľko ľudí sa na nás hrnulo, že som si myslel, že to nemôže nikdy prestať," povedal Luděk Sobota. Spolupráca Šimka so Sobotom trvala 15 rokov.
Koncom 80. rokov 20. storočia vytvoril Šimek hereckú dvojicu s Jiřím Krampolom. Z divadla Semafor v roku 1990 napokon odišiel, pretože sa Jiří Suchý rozhodol vrátiť súboru jeho pôvodnú poetiku. Miloslav Šimek založil Divadlo Jiřího Grossmanna a začal spolupracovať s televíznou redaktorkou Zuzanou Bubílkovou. Spoločne vytvorili veľmi úspešný program politickej satiry S politiky netančím.
Príležitostne Šimek účinkoval aj vo filme. Autobiografickú postavu riaditeľa malého divadla si v roku 1977 zahral v komédii Ladislava Rychmana Jen ho nechte, ať se bojí. V tom istom roku sa objavil v komédii Hop – a je tu lidoop (Milan Muchna), v roku 1981 ho do filmu Buldoci a třešně obsadil Juraj Herz.
Počas svojho života vytvoril – s rôznymi partnermi – takmer 50 divadelných programov a hier, desiatky ich vyšli knižne či na rôznych nosičoch. Legendárne poviedky Šimka a Grossmanna, či scénky s Luďkom Sobotom (napríklad Nad dopisy diváků) však bavia dodnes priaznivcov inteligentného humoru.
Iróniou osudu je, že ochorel na leukémiu podobne ako Jiří Grossmann. Chorobe Miloslav Šimek podľahol 16. februára 2004. „Aj keď mal bolesti, nedával ich najavo. Dokonca aj v tých ťažkých chvíľach nestrácal optimizmus a snažil sa nás rozptýliť nejakou srandou. I v nemocnici vždy stihol povedať ešte nejaký fór, aj keď mu bolo strašne zle,” povedala kedysi jeho žena Magdaléna, s ktorou mal tri dcéry.
Pri jeho nemocničnom lôžku sa zvyčajne striedali. „Bola som tam celý čas s ním. Vôbec som nechodila domov a v nemocnici som aj spala. Poslednú noc jeho života sme boli pri jeho posteli všetky štyri,” uviedla pre Blesk.
