BRATISLAVA - Sám bol hercom, no časom sa viac venoval režírovaniu a popri tom aj vytváraniu kostýmov. Karol L. Zachar pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU a práve on stál za prijatím Michala Dočolomanského, ktorý bol prvým študentom na tejto škole bez maturity.
Legenda slovenskej divadelnej réžie (vlastným menom Karol Legény, meno Zachar si dal po matke), sa narodila 12. januára 1918 v dedinke Svätý Anton pri Banskej Štiavnici.
Pôvodne chcel byť výtvarníkom, a preto odišiel študovať do Prahy na České vysoké učení technické (ČVUT), no láska k herectvu bola silnejšia. A tak štúdium výtvarníctva zanechal a herectvo už absolvoval v Bratislave, a tam aj zakotvil v Slovenskom národnom divadle (SND).
"Divadlo bolo asi môj osud. Divadlo a život sa mi vždy prelínali. Starý ocko, aj stará mama boli nadšení ochotníci. Neskôr išiel som sa pozrieť na ochotníkov do Trnavy a spoznal som tam svoju manželku Martu (sestru nebohej známej herečky Márie Prechovskej)," hovorieval Zachar.
V roku 1939 sa Karol L. Zachar stal členom Slovenského národného divadla (SND), od roku 1965 tam pôsobil aj ako divadelný režisér.
Svoje výtvarné nadanie uplatnil ako výtvarný poradca, návrhár kostýmov a maskér nielen v divadle, ale aj vo filme (napr. Rodná zem, Zemianska česť, Rok na dedine). Umelecké maskérstvo prednášal na konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Jadrom jeho pedagogickej práce však bola herecká tvorba.
Ako pedagóg (od roku 1959 docent a 1969 vysokoškolský profesor) vychoval viacero hereckých generácií a formoval ich nielen umelecky, ale aj ľudsky. Pričinil sa aj o to, že z Michala Dočolomanského sa stal herec. Ako vyučený automechanik príliš neveril svojim šanciam, no Zachar po prvý raz urobil výnimku a prijal za študenta človeka bez maturity.
Známy bol aj ako karikaturista (jeho karikatúry hercov vyšli i knižne v roku 1956 s názvom Slovenskí divadelníci v kresbách K. L. Zachara) a folklorista.
Ako herec Karol L. Zachar debutoval v roku 1946 vo filme Martina Friča Varúj...!. Stvárňoval postavy rôznych dedinských typov, figliarskych starcov, múdrych dedkov s neopakovateľným hlasovým zafarbením. Hral napríklad v slovenských filmoch Vlčie diery (1948), Čertova stena (1948), Kozie mlieko (1950), Rodná zem (1953), Zemianska česť (1957), Jánošík I. a II. (1962,1963), Tango pre medveďa (1966), Rok na dedine (1967), Pacho, hybský zbojník (1975), Plavčík a Vratko (1981), Alžbetin dvor (1986), Začiatok sezóny (1987), za ktorý získal cenu za herecký výkon na 15. MFF Santarem 1989 v Portugalsku.
Pri viacerých filmoch bol aj výtvarným, umeleckým, kostýmovým poradcom či režisérom. Na prelome 40. a 50. rokov účinkoval aj v niekoľkých českých filmoch. Vystupoval v rozhlase, televízii aj vo filme.
V roku 1963 režíroval pre televíziu Geľa Sebechlebského, v roku 1967 spolu s Martinom Ťapákom Rok na dedine, ku ktorým robil aj návrhy kostýmov.
Najznámejším a najúspešnejším jeho dielom je réžia inscenácie muzikálu Na skle maľované, ktorý uvádzali na doskách Činohry SND takmer 30 rokov a ktorý dosiahol vyše 600 repríz. Televízna verzia najslávnejšieho na Slovensku uvádzaného muzikálu vznikla v roku 1980.
V roku 1949 mu udelili Národnú cenu za herecký výkon vo filme Vlčie diery, v roku 1966 titul Zaslúžilý umelec a v roku 1978 Národný umelec.
Zomrel 17. decembra 2003 v Bratislave. Všetci jeho blízki a spolupracovníci vedeli, že nech vytvoril akúkoľvek postavu, nech režíroval akýkoľvek projekt, kreslil akúkoľvek svoju scénickú či vizuálnu predstavu, vždy v tom bolo cítiť hlbokú ľudskosť, pokoru pred umením a silou človeka, hold prírode. "Akoby ste sa napili zo studničky. Tak povzbudzujúco pôsobia stretnutia s ním. A nezáleží na tom, či je to v hľadisku Slovenského národného divadla alebo u neho v byte v dome nad mestom, kde vdychuje život," píšu o Karolovi L. Zacharovi tí, čo ho dôverne poznali.
