BRATISLAVA - 28. apríla 2006 sa celé Slovensko ponorilo do obrovského smútku. Známe tváre i verejnosť zostali v slzách, keď sa do médií dostala tragická správa - vo veku 50 rokov zomrel Marián Kochanský (†50). Úžasný človek, spevák, líder ikonického zoskupenia Lojzo a v neposlednom rade milujúci otec troch detí. Dnes by sa večne usmiaty hudobník dožil 67 rokov. Do života mu však, bohužiaľ, vstúpila zákerná rakovina. A hoci sa umelec, ktorý na každom kroku šíril dobro a pozitívnu energiu, snažil s ochorením bojovať zo všetkých síl, nakoniec mu, žiaľ, podľahol. My sme pri príležitosti jeho nedožitých narodenín oslovili jeho syna Mareka, aby sme si spoločne aspoň na malú chvíľu pripomenuli, o akú osobnosť naša krajina pred 16 rokmi nečakane prišla.
Váš otec bol lídrom dnes už legendárneho hudobného zoskupenia Lojzo. Vnímali ste v detstve, že je populárny?
V osemdesiatych rokoch hrali otcove pesničky pomerne dosť v rozhlase a aj videoklipy v televízií. Taktiež ma často brával na koncerty, tak som to tak trochu vnímal, že ho ľudia aj na ulici spoznávajú.
Keďže sa aktívne venoval hudbe, je zrejmé, že vás muzika neobišla ani doma. Ako u vás vyzerali typické rodinné dni?
Bežný deň u nás doma vyzeral rovnako, ako u všetkých ostatných susedov v paneláku. Otec si niekedy zahral zavretý v izbe nejaké nové skladby na akordeóne, harmonike. Na rodinných oslavách však prevládalo dobré jedlo a dobrá nálada pred muzikou.
Marián na ľudí pôsobil ako milý a večne pozitívne naladený človek. Aký bol v súkromí? Mal nejaké špeciálne výchovné metódy?
V súkromí pravdaže nevtipkoval od rána do večera a ani nebol vyrehotaný celý deň. Venoval sa svojej civilnej práci, rodine a nám deťom a moje známky v škole neboli práve úsmevné. Problémy riešil dohovorom. Bol v tomto „demokrat“.
V čom vás otec najviac inšpiroval?
Obdivoval som jeho osobnosť, ale inšpiroval ma hlavne jeho piesňami a hudbou, čoho dôkazom je aj moja kapela „Kochanski“, s ktorou koncertujeme už 13 rokov.
Dokázalo ho vôbec niečo nahnevať?
Myslím, že sa vedel nahnevať, keď niekto niečo, čo začal, nedotiahol do konca, a to prízvukoval aj nám, deťom.
Neodmysliteľnou súčasťou Lojzo boli ikonické tepláky. Nosili sa bláznivé kúsky aj u vás doma?
Tepláky a baretka mali svoje miesto na pódiu. Otec sa doma aj v bežnom živote obliekal do vecí, v ktorých mu bolo pohodlne. Tepláky, ale ani oblek s kravatou v bežnom živote nenosil. Ale čo sa týka bláznivých kúskov, tak ich pre potreby koncertov osobne navrhol.
S otcom máte určite množstvo výnimočných zážitkov, na ktoré doteraz rád spomínate. Mohli by ste nám prezradiť aspoň jeden, ktorý je pre vás absolútne nezabudnuteľný?
Keď som už bol dospelý, tak som s otcom začal aj profesne spolupracovať. Z našej spolupráce vzniklo niekoľko hudobných dokumentov. Nezabudnuteľné však bolo mesačné turné LOJZO V Austrálii v roku 2000. To už naveky zostane v mojich spomienkach.
Zlom nastal, keď pánovi Kochanskému diagnostikovali rakovinu žalúdka. Ako si spomínate na toto obdobie?
Prišlo to náhodou a nečakane. Mali sme letieť spolu na turné po spojených štátoch. Už sme mali letenky a pri bežnej lekárskej prehliadke prišla táto nečakaná správa, ktorá zmenila všetko v našich životoch.
Ako sme už spomínali, vášho otca verejnosť vnímala ako večne pozitívne naladeného človeka s obrovskou chuťou žiť. Bol taký aj počas boja s chorobou?
Chuť žiť otca neopustila nikdy a zmysel pre humor tiež nie. Myslím, že si jeho priaznivci až do konca ani neuvedomovali, že sa niečo deje.
V jednom z rozhovorov ste spomínali, že pre ochorenie zrušil turné a neskôr povedal „Marek, mali sme asi ísť, lebo toto už nestihnem.“ Vyzerá to teda tak, že tušil najhoršie...
No bolo to skôr povedané, že asi tam niekedy v budúcnosti pôjdem bez neho. Otec mal zásadu chodiť všade presne a načas. Ale všetkých uisťujem, že na tento jeho posledný termín prvýkrát v živote a zámerne meškal, až kým mu sily stačili.
V pondelok by oslávil narodeniny. Máte s rodinou nejaký špeciálny zvyk, akým si počas týchto dní zvyknete zaspomínať?
Ja na otca myslím každý deň, na každom koncerte skupiny „Kochanski“. On je súčasťou môjho života, ako vždy bol. Určite mu pôjdem zapáliť sviečku.
