BRATISLAVA - Barbora Švidraňová (28) sa do povedomia Slovákov dostala najmä ako seriálová mrcha a neskôr aj ako talentovaná speváčka, ktorá zahviezdila v šou Hlas Česko Slovenska či Tvoja tvár znie povedome. Napriek tomu, že energická ryšavka pôsobí na javisku ako poriadna dračica, prekvapila nás priznaním, že v súkromí je skôr introvert a bujarú spoločnosť nevyhľadáva. V rozhovore nám umelkyňa prezradila, čomu sa venuje, keď na pódiách zhasnú svetlá, ako vyzerá štúdium na VŠMU, čo jej vadí na mužoch, či aké povolanie ju živilo kým sa stala neoddeliteľnou súčasťou slovenského šoubiznisu.
Čomu si sa venovala, kým si prišla do Bratislavy a stala sa z teba herečka a speváčka?
Od malička, od štyroch rokov, som bola folkloristka. Tancovala som v Rozsutci, až kým som nenastúpila na VŠMU. Chodila som na klavír, na spev, venovala sa takýmto hudobno-tanečným veciam, ale nikdy som si nemyslela, že to bude moja profesia. Robila som to ako hobby, naši nás viedli k hudbe, aby sme boli tvoriví a mali čo robiť. Bola som skôr taký chalanisko, behala po vonku, potom pracovala ako čašníčka. Presne tak, ako začínajú bežní mladí ľudia. Herectvu som sa začala venovať až v 16-tich alebo 17-tich Ešte v poslednom ročníku na gymnáziu som nevedela, čomu sa budem venovať, akú školu si vyberiem, kým ostatní spolužiaci už áno. Až potom v divadle ma nahovorili, že veď ti to ide, tak to skús na VŠMU. Tak som to skúsila a vzali ma na prvýkrát. S tým som vôbec nerátala a stalo sa. To bol pre mňa asi najväčší zlom.
Spomenula si, že si bola chlapčenský typ. Aké si teda vlastne bola dieťa?
Ja som bola dosť aktívna, Povedala by som, že až hyperaktívna. Bola som veľmi tvrdohlavá a svojská v tom, že som rada robila veci tak, ako som chcela. Nie, že mi niekto povie, že toto sa nedá. Ja som to najprv musela skúsiť. Všetko som potrebovala vyskúšať na vlastnej koži. Aj dobré veci, aj tie zlé. Liezla som po čerešniach, bavila som sa skôr s chalanmi, s bábikami som sa veľmi nehrala. No aj keď som bola aktívna, bola som celkom zodpovedná. Môj mladší brat väčšinou chodieval so mnou, mala som potrebu na neho dať pozor, takže som bola taký zodpovedný darebák (smiech).
A čo študentské časy? Ako vyzeral život na VŠMU?
Ťažko (smiech). Ja som na intráku nebola dlho, asi rok a pol, lebo ma vykradli. Povedala som si, že neexistuje, v tomto žiť nebudem. Na chodbe je asi desať trojposteľových izieb, ktoré sú veľmi biedne a veľmi malé. Balkóny sú také, že sa nedajú poriadne zamykať. Ja som tam akurát bola v období, kedy sa strašne kradlo. Vraj je to už lepšie, ale my sme to vychytali. Špinavá kuchynka, kde sme si sem-tam spravili cestoviny, spoločné debaty na chodbách, ktoré boli väčšie ako izby, takže sme si radšej vzali deky, vankúše a išli na chodbovicu... Niekedy divočiny boli, niekedy nie. Ale bolo to veľmi kreatívne, keďže sme sa tam stretli rôzni umelci, džemovali sme. Bolo to veľmi otvorené, umelecké, páčilo sa mi to. Je to iné, ako to majú trebárs matematici alebo doktori. Oni stále študujú, my sme skôr tvorili a boli kreatívni. Toho učenia na VŠMU nie je veľa v rámci informácii, okrem nejakých dejín, ale to sú asi dva-tri predmety. Ostatné je skôr o kreativite, tvorbe, pracovaní so samým sebou, s emóciami. Hodiny herectva, kde sme nekontrolovateľne vydávali všelijaké zvuky v rámci cvičenia, by boli pre úplne normálneho človeka asi veľmi čudné. Trošku to podľa mňa pripomína psychiatrickú liečebňu (smiech). Zo mňa pán Huba musel dolovať veľa emócií, lebo som bola uzavretý človek. Je to zaujímavé, keď niekto prekonáva sám seba, zisťuje, na čo dispozície má a nemá. Častokrát sa tam plače, často smeje bez dôvodu. Ťažké bolo rozplakať sa na povel. Musela som mať logicky odôvodnené, prečo to mám robiť. A mám to tak aj v živote. Nerada sa nechávam unášať zbytočnými emóciami. Temperamentnosť používam, keď idem napríklad na javisko. Nie som typ hysterky, emócie používam rozvážne.
Tvoj brat Šimon, ktorého si spomínala, sa tiež venuje hudbe a je aj súčasťou tvojej kapely. Máte teda zrejme veľmi pevný vzťah.
Hudbe sa venuje veľa. A tak ako ja rieši aj projekty mimo našej kapely. Išiel ako keby v mojich hudobných šľapajách, rozhodol sa študovať gitaru na konzervatóriu. My sme vždy tak nejako spoločne vymýšľali veci. Keď som napríklad účinkovala v amatérskom divadle, zavolala som ho tam robiť hudbu. Tá nás veľmi spájala, už odkedy sme boli malí. Samozrejme, bili sme sa, ale vždy sme držali spolu. Nech ktokoľvek z nás niečo vyparatil a naťahovali sme sa medzi sebou, keď sme niečo vykonali a spýtali sa nás, kto to bol, nebonzovali sme na seba a držali sme si stranu. Raz sme sa naháňali, prerazili sklenené dvere, ale keď sa pýtali, kto to urobil, hodili sme to na prievan (smiech). To je asi to najhoršie, čo sa nám podarilo, rozbíjačky a niečo pokaziť, to bolo také naše. Ale nikdy sme to, samozrejme, neboli my! (smiech) Myslím, že ten silný vzťah nám aj zostal, veľmi pekne sme si ho vybudovali. Dopĺňame sa aj v hudbe, vie presne, čo myslím, číta mi hudobné myšlienky. Keď si ľudia rozumejú v hudbe, je to taký zvláštny spôsob telepatie, že to cítia na inej úrovni. Aj čo sa týka partnerov, mám dobrý nos na jeho frajerky a záleží mi, akú ženu si k sebe nájde. On to má tak isto. Opýta sa ma, či som spokojná, či je všetko v poriadku a či mu nemá ísť rozbiť nos (smiech). Staráme sa o seba navzájom.
Ty si sa do povedomia na Slovensku dostala prvýkrát zrejme najmä vďaka úlohe Zdenky v Paneláku. Spomínala si však, že ľudia si ťa po hraní tejto postavy nejako zaškatuľkovali...
Ono tým, že väčšina ľudí na Slovensku pozerá televíziu a do divadla chodí len obmedzené množstvo, samozrejme, že ma vnímajú iba podľa tohto. A tomu sa už u nás nedá nejako vyhnúť, pozná to aj množstvo iných herečiek. Bola to ale sranda, ja som si to užila. Bol to taký prvý kontakt s kamerami, užila som si to a tam som sa profesne naučila pracovať aj s televíznym svetom, nielen s divadelným. Keď potom človek vyjde na povrch, ľudia nepoznali ani jeho normálne meno. Len to televízne zo seriálu. Bolo to vtipné, vykrikovali po mne na ulici Zdenka, najprv mi to nejako nedocvakávalo (smiech). Ešte keď som chodila autobusom na intráky, nejaká staršia pani po mne fľochla pohľadom, že to je tá mrcha a tak. Ale tak teraz sa už na tom len smejem, je to vtipné, ako ten televízny svet na ľudí dokáže vplývať a to, že mi to tak zožrali, by mal byť asi kompliment. Lebo mi to uverili a asi som to dobre zahrala. Ale keď prišiel Hlas Československa alebo Tvoja tvár, kde som mohla byť sama za seba aspoň chvíľu, ľudia začali spoznávať aj moju inú stránku a zistili, že sa v súkromí viem prejavovať aj inak.
Máš vyštudovaný bakalársky stupeň muzikálového herectva. Spomínala si však, že ak niekto nechce robiť s Janom Ďurovčíkom, na Slovensku v tomto smere pracovne príliš na výber nemá.
Ten trh je malý. Sú tu v podstate dve alebo tri divadlá, ktoré robia takúto produkciu. Väčšinou tie najväčšie robí práve Janko. Nemám proti nemu nič, nebol na mňa nikdy zlý, ale to, čo občas počúvam od mojich kolegov... (smiech) Ja som celkovo veľmi háklivá na komunikácie, ktoré sú nátlakové, nikdy som to nemala rada a väčšinou sa takýmto spoluprácam vyhýbam. Ak je na mňa niekto zlý, chce so mnou nejako manipulovať, nemám to za potreby a radšej do toho nejdem. Byť prísny a perfekcionista, je v poriadku. Ale ak na mňa niekto začne na javisku kričať, odchádzam. Lebo sa to dá riešiť aj inak.
Momentálne sa venuješ najmä hudbe, kapele a na tvoju produkciu sú výborné ohlasy. Do rádií si sa však napriek tomu nedostala...
To je to, čo na Slovensku mrzí zrejme viac mladých interpretov a autorov. Hoci sú dané kvóty, rádiá ich nejak obchádzajú a hrajú radšej to, čo je už známe alebo nejaký mainstream, ktorý sa podobá na zahraničné skladby. Boja sa experimentovať. Ale to je asi tak aj vo svete, že sa hrá to, čo je najviac podobné tomu hlavnému prúdu. Možno raz sa stane, že sa tam dostaneme. Už nás hrali, ale do pravidelnej rotácie alebo rebríčka nás nezahrali. Ale až tak veľmi to nevadí. Dnes už sú médiá ako Facebook, Instagram alebo Youtube silnejšie ako rádiá, hlavne pre mladých ľudí. Rádiá počúvajú ľudia najmä v aute keď šoférujú a podobne. Ľudia, ktorí nás chcú počúvať, si nás vedia nájsť aj na internete. Niektoré pesničky v rádiách nepovažujem za nejako extra umelecky hodnotné, ale tak je to aj v seriáloch, vo výrobkoch v obchode, všade. Ak rádiám vyhovuje priemernosť, ok, je to ich vec. Trochu ma len mrzí, že tieto médiá vychovávajú a a určujú vkus národa. A nechcem to povedať nejako hlúpo, ale preto sme tam, kde sme. Ak si ľudia zvyknú na niečo menej hodnotné, priemer, uspokoja sa s tým, nemajú potrebu hľadať niečo lepšie, nechcú viac... To ma trochu mrzí, že nie sú zvedaví. Ak človek príde napríklad do Londýna, tam to srší farebnosťou, názormi, človek si môže vybrať. Tu je ten názor taký jednotný, ale mám pocit, že sa to konečne trošičku začína lámať. Dúfam, že rádiá sa prestanú báť objavovať mladých, nových a zaujímavých interpretov.
Premýšľala si teda aj nad tým, že by si sa zbalila a šťastie skúsila napríklad v Anglicku?
Rozmýšľam nad tým, aj preto tvoríme po anglicky. Aby sme sa možno časom dostali aj na zahraničné festivaly. Pretože už len Poľsku alebo Maďarsku je takýchto alternatívnejších festivalov viac. Ktovie, možno motyka vystrelí a pôjdeme s tou hudbou ďalej. Tam človek aj cíti inú atmosféru. Tu je to stále držané v tej mainstream vlne. Soul, jazz či funk tu chýba. U nás bola kedysi úplne iná situácia, ako teraz, noví interpreti majú ťažké preraziť. Začalo to asi 12 rokov dozadu pri prvej Superstar. Dovtedy bol úplne iný systém. Ľudia si chodili pozerať kapely, lebo to nemali všetko doma v televízii, v tej jednej krabici. Teraz už vlastne nemusia nikam chodiť. Kedysi aj producenti chodili objavovať na rôzne súťaže, chceli niečo nové. Teraz už hľadať nemusia, lebo všetci prídu za nimi. Viem si predstaviť, že by som v zahraničí žila. Len som taký typ, že potrebujem mať istotu. Či už finančnú alebo také to zázemie. Aj keby som odišla, kontakty by som si tu chcela zachovať. Ale nebránim sa tomu, veď aj taká Jana Kirschner žije v zahraničí a chodí sem vystupovať. Nie je to nemožné, človek sa dnes do Londýna dostane skôr ako do Košíc. Anglicko ma láka, mám tam vzdialenú rodinu, čiže je to pre mňa taká pôda, že keby sa hocičo stalo, mám komu zavolať, že pomoc (smiech). Začínam si tam robiť aj hudobné priateľstvá, je to také zaujímavé, čiže uvidíme. Ale láka ma to. Aj kvôli tomu, že hoci spievaš v nejakom malom bare, ľudia prídu pozrieť, aj keď ta nepoznajú. Tu to tak nefunguje, nie sú zvedaví, že kto to je, vyzerá zaujímavo. Radšej pôjdu na to, čo považujú za istotu. V Londýne je taká opačná energia.
Čomu sa venuješ v súkromí, keď nehráš alebo nespievaš?
Venujem sa meditácii, joge a podobným veciam, aby som sa zrelaxovala, vypla a prišla na iné myšlienky. Rada chodím do prírody, k moru, cestujem, trávim čas so psom, s rodičmi. Ale tej hudbe sa venujem stále. Keď mám voľno, sadnem za klavír a tvorím nové veci, texty. Tomu sa rada venujem. Častokrát sa zatvorím doma sama aj na tri dni a opäť sa venujem tej hudbe. A dospávam! (smiech) Mám rada spoločnosť blízkych priateľov. Nikdy som nemala extra rada diskotéky alebo párty. V tomto nie som taký extrovert. Som skôr introvert, len divadlo a javisko ma naučili mať asertívnejší prejav. Inak som uzatvorená, mám okruh priateľov, ktorých poznám dlhšiu dobu. Ja neuznávam priateľstvá, že sa poznáme dva dni a idem s tebou na kraj sveta. Nie som taká povaha. Raz za čas sa stretnem s kamarátkami v Žiline, ideme na chatu alebo do uzavretejšieho priestoru, kde nás nikto nebude kritizovať. Som temperamentná, ale šetrím si energiu na veci, ktoré sú dôležité. V rámci civilného života som veľmi pokojná, niekedy až flegmatická.
Spomínala si, že sa nenecháš zbytočne unášať emóciami a musíš ich mať logicky odôvodnené. Pomohlo Ti v tomto smere herectvo aj v bežnom živote?
Určite. Veľa ľudí si myslí, že my herečky hráme aj v súkromí. Ale nie je to pravda. No pri nejakých vyhrotených situáciách si týmto pomôžeme, že zachováme diplomaciu, chladnú hlavu. Vieme sa nadýchnuť a udržať situáciu bez konfliktu. Ale tak každý sme nejaký, aj my máme svoje osobnosti a povahy, je to individuálne. Presne sa stáva, že najväčší komik na javisku je najsmutnejší človek v súkromí. Možno mne to pomohlo v prejave, v komunikácii s ľuďmi, že viem byť sebavedomejšia. Kedysi som si nechávala veľmi rada skákať po hlave, teraz to už neurobím. Aj vďaka tomu herectvu som osobnostne narástla, dozrela, viem sa postaviť sama za seba a viem si lepšie vyriešiť veci.
Herecké povolanie však nezniesli niektorí tvoji bývalí partneri. Priznala si, že si sa stretla aj so žiarlivosťou na hereckých kolegov.
Áno, boli to síce len asi dvaja ale... Neboli ste všetci takí zlí! (smiech) Mám aj dobré vzťahy so svojimi bývalými, je to v pohode. Ale mňa takéto niečo veľmi obmedzuje. Ja som veľmi slobodný človek, mám slobodného ducha a sama nikdy nikoho neobmedzujem. Netlačím na neho, nekážem mu, čo má robiť. Každý má svoj život a každý musí vedieť, ako ten život žiť. Nikto mu nemôže povedať, či je toto dobré alebo zlé. A takisto očakávam aj ja, že mi nikto nebude vyčítať veci, ktoré sú prirodzene jasné. A keď ich nechápe a má s nimi problém, to poukazuje na to, že má problém sám so sebou, Nie so mnou. Že ja sa bozkávam na javisku s niekým iným? To je jeho problém, že nie je tak sebavedomý a istý si tým, že ja ho ľúbim, že mi nedôveruje. Žena potrebuje tolerantného a prítomného partnera, ktorý nerieši hlúposti. Pretože naša práca v tomto je komplikovaná, pohybujeme sa medzi ľuďmi, ktorí nás nejakým spôsobom obdivujú. Nájsť si partnera v našom povolaní je veľmi zaujímavé... a udržať si ho ešte zaujímavejšie (smiech).
Naposledy nastal rozruch okolo tvojho priateľa Francesca. Ako to teda medzi vami je?
Stretla som sa s tým, že keď niekoho poprosíš, aby rešpektoval tvoje súkromie, napíše si vlastný príbeh, aby ti ublížil. Ja si veľmi strážim súkromie, vždy som si ho strážila a vždy aj budem. A potvrdilo sa mi, že je to dobré. Každý naň máme práve a preto sme známymi, že sa snažíme ľuďom dať trochu radosti, umenia. Takže som si povedala, že sa k tomu už vôbec nebudem vyjadrovať. Moji najbližší vedia, ako to je, my s Francescom vieme, ako to je a nepotrebujeme to nikomu vysvetľovať. Ja som šťastná a spokojná. Máme úplne iný vzťah, ako si bežní ľudia v spoločenskej schéme predstavujú. Je to spojenie na inej úrovni. A som naozaj šťastná, všetko je tak, ako má byť. Viem, ako to je a pre mňa je to to najdôležitejšie. A nech si hovorí a myslí, kto chce, čo chce...
A nakoniec - fanúšikov bude určite zaujímať, čo pre nich plánuješ v najbližšom čase.
S Milom Kráľom sme vydali album Telegramy, ktorý bude mať teraz koncom apríla krst v Martine a potom sme na začiatku mája v Bratislave. To je album, na ktorom sa nachádza scénická divadelná muzika prerobená do takého súčasnejšieho aranžmánu. A s mojou kapelou Basie Frank Band sme urobili ďalší videoklip k titulnej skladbe albumu Fénix, ktorý je dosť z takého hereckého prostredia a zamýšľam sa tam nad tým, kto som. Kto som ako herečka, kto som ako reálny človek. Lebo hráme toľko polôh, že niektorí ľudia a aj my sa v tom vieme občas stratiť. V tej sláve, bubline známosti. Nakrútili sme, dúfam, pekný, taký umeleckejší a metaforický videoklip, je to rockovejšia skladba, takže uvidíme, ako na to ľudia zareagujú. V lete nás čakajú festivaly, jarmoky, kultúrne podujatia a na to sa teším. A týmto vás všetkých srdečne pozývam!
