Nová hviezda Paneláku: O odvážnych scénach, o svojom vysnívanom mužovi a... Do SuperStar by sa už neprihlásila!

Diváci televízie Joj ťa aktuálne môžu vídať v seriáli Panelák. Je to tvoja prvá väčšia televízna úloha, ak sa nemýlim, ako sa pred kamerami cítiš?

Cítim sa veľmi dobre. Je pravda, že to je moja prvá väčšia úloha, aj keď som už hrávala v nejakých seriáloch, ale skôr epizódne postavy alebo menšie. Cítim sa veľmi dobre aj vďaka štábu, ktorý je úžasný a veľmi sme si sadli a veľmi som si sadla aj s Andym Krausom, ktorý je tiež super a vie veľmi podporiť aj mňa ako začínajúceho herca. Vie ma motivovať na tom pľaci, takže ja som veľmi spokojná, že sme tam veľmi dobrý tím.

Ako si sa do Paneláku dostala? Pomyslela by si si pred pár rokmi, že budeš hviezdiť v takomto úspešnom seriáli?

Akože vôbec. Keď som bola ešte menšia, keď Panelák chodil, tak som ho pozerávala, ale nikdy som si nepredstavovala, ani mi to nenapadlo, že by som ja v nejakom pokračovaní mohla hrať. Dostala som sa tam cez konkurz. Normálny konkurz, ktorý robila televízia Joj. Bolo tam asi 60 dievčat, bol tam aj Andy prítomný a z toho množstva vyberal tri dievčatá, teda okrem mojej postavy aj dve moje spolubývajúce – Bridget a Pamelu. No a tam sme sa stretli, nacvičovali scény a on si po nejakých kolách z nás vyberal.

Nemala si trému, keď si sa prvýkrát pred kamerami stretla so známymi slovenskými hereckými hviezdami?

V prvý natáčací deň som mala trému. Ale úplne prvý deň boli kamerové skúšky, no a tam som mala veľkú trému, či bude Andy spokojný... Chcela som to spraviť čo najlepšie. A postupom času, ako som chodila na pľac, tak som sa viac uvoľňovala a bolo to už oveľa aj pre mňa také príjemnejšie a teraz, keď už sa na to spätne pozriem, tak som na tom pľaci úplne uvoľnená, taká viac prirodzená, takže je to fajn.

Pred ktorým slovenským hercom máš prirodzený rešpekt? Koho sa možno tak nejako podvedome bojíš?

Ja som mala napríklad aj tu v Paneláku rešpekt skoro pred všetkými, hlavne pred tými staršími, čo majú oveľa viac skúseností ako ja. Samozrejme, prirodzene z pani Gregorovej. Ona je dáma, pani herečka, tak som nechcela pred ňou pôsobiť tak nejako zle. Ale pred všetkými. Zo začiatku aj pred Milom (Kráľom, pozn.red.), že či nám to bude spolu klapať, ale on bol ku mne veľmi milý, takže bolo to fajn. On ma vždy upozornil, keď som niečo nevedela, ale tak kamarátsky, že mi chcel poradiť.

Tiež hrám v Národnom divadle v predstavení Sissi a tam to bolo pre mňa presne z tohto hľadiska veľmi náročné. Lebo samozrejme, prirodzene som tam mala hneď ten rešpekt voči hercom. Lebo ja tam hrám postavu Fanny, ktorá je kaderníčka a kamarátka Sissi. A tú hrá Táňa Pauhofová – ostrieľaná, skúsená herečka, žena, ktorá má charizmu a je veľmi inteligentná. A pred ňou som mala zo začiatku veľký rešpekt, že preboha, aby som náhodou niečo nepokazila. Ale Táňa je veľmi zlatá, nebol žiadny problém.

Ty študuješ VŠMU. Prezraď, čo ťa priviedlo k herectvu? Vždy si vedela, že sa chceš uberať touto cestou?

Práveže nevedela. Lebo moja mamina je tanečnica, tancovala ešte dávno v SĽUKU aj v divadle a teraz učí tanec. Odmalička ma preto rodičia viedli k tancu, navštevovala som aj ZUŠ-ku, vlastne som ju aj vychodila a potom som začala chodiť na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej. Takže ja som sa najprv venovala tancu a myslela som si, že tak aj budem pokračovať. Len popri tom, ako som rástla, tak som začala aj spievať, a tak som rozmýšľala o tom, že by som prestúpila z konzervatória na hudobno-dramatické, kde je spev, tanec aj herectvo. V šiestom ročníku som tam teda prestúpila, tanečné konzervatórium som nedokončila. No a herectvo ma chytilo na tej škole až okolo tretieho ročníku, keď sme začali robiť také tie staré hry ešte od Sofokla – Antigonu. A ja si úplne pamätám, že som hrala Antigonu a strašne som sa do tej postavy zahĺbila a začalo ma to nesmierne baviť. Vlastne aj taká tá psychológia, čo je v herectve a všetko okolo toho činoherného herectva. Tak som sa rozhodla po maturite, že skúsim prijímačky aj do Brna, aj na VŠMU a ešte som si dávala takú tretiu možnosť, že psychológia, že to ma tiež baví... Keby to s herectvom nevyšlo. Lebo som sa dosť bála, že asi nie, že tam ide 600 ľudí a berú 10 až 12 a stalo sa to, že ma zobrali aj do Brna aj na VŠMU. Takže som potom nevedela, čo mám robiť, čo si mám vybrať. Tak som potom už na tú psychológiu nešla a rozhodla som sa nakoniec pre VŠMU, lebo je to doma, je to slovenský jazyk a vedela som, že by som chcela nastúpiť aj k pani profesorke Vášáryovej, takže som u pani Milušky teraz, v druhom ročníku.

Azda pre každého mladého človeka je veľmi lákavé ísť študovať na VŠMU. Aké boli prijímačky? Nemala si trému?

Pre mňa tie prijímačky boli dosť stresujúce, práve z toho dôvodu, že som si až tak úplne neverila. Lebo sú určite ľudia, ktorí tam idú s takým tým sebavedomím, že mám na to, ale ja som strašne chcela, aby ma zobrali, ale bála som sa, že nebudem dostatočne dobrá. Takže ja som to dosť intenzívne prežívala v strese. Ale asi najlepšie bolo, že ja som tam vtedy bola aj s kamarátmi a my sme vždy postupovali kolo od kola spolu. Nakoniec sme skončili spolu aj v ročníku, čo je sranda. A v tom treťom kole prišlo aj také uvoľnenie, aj napätie z toho, že už som tak blízko, dúfala som, že ma zoberú. Ale bolo tam hlavne strašne veľa ľudí... To je rozdelené na tri dni, kedy postupne idú uchádzači zo západného Slovenska, potom ide stred, východ. Takže tam je dokopy vážne 500 –600 ľudí a sedí tam celá komisia tých echt hercov a vyučujúcich cez profesorku Vášáryovú, cez profesorku Timkovú, pána Galoviča, no strašne veľa pedagógov a režisérov, a to je dosť stresujúce.

Aké to je? Je to ťažké štúdium?

Tak je to náročné, hlavne časovo, lebo vyučovanie je také, že od rána do večera. Naša škola je otvorená do deviatej večer a tam intenzívne skúšame dialógy, hry alebo niečo, čomu sa práve venujeme. A je to dosť náročné, lebo tým, že nemáme len to herectvo, ale aj kopec iných pridružných predmetov, aj tých praktických, že hlas a reč alebo prednes alebo rôzne tance, ľudový, potom javiskový, atď, atď. Tak je to dosť také náročné, lebo musím byť všestranná, musím zvládať viacero vecí. A hlavne na herectve... Akurát zajtra (v stredu, pozn. red.) máme skúšky z herectva, teraz máme veľké generálky a stresy a Milka to ku koncu vždy burcuje, že chce z nás vydolovať čo najviac. Tak občas sa to nezaobíde bez nejakej ujmy, že emócie lietajú kade-tade. Ale je to na druhej strane veľmi naplňujúce, že je to taký tvorivý proces, je to kreatívne. To nie je taká robota od rána do večera, stereotyp, dokola to isté, ale toto je kreatívne. Niečo sa stane, ty musíš vždy reagovať inak v tej situácii a toto ma baví na herectve.

Aký je tvoj herecký cieľ? Čoho by si chcela počas svojej kariéry dosiahnuť?

Nad tým som tiež tak rozmýšľala. Najlepšie, čo si myslím, že je pre herca a ja by som si to tak aj želala, dostať sa do nejakého stáleho kamenného divadla, kde by som mohla dostať nejaké angažmá. Myslím si, že to divadlo je také živé a kreatívne. Ale na druhú stranu, keď sa pozriem do budúcna, že keby som mala už rodinu, tak sa nevylučuje ani to, byť hercom na voľnej nohe. Lebo to je, myslím si, pre človeka, ktorý sa chce viac venovať svojej rodine, lepšie, pretože nemôže byť od rána do večera v divadle. Ja milujem divadlo, ale tiež si myslím, že občas nezaškodí ani taká psychohygiena. Myslím si, že je dobré mať aj ten svoj voľný čas s tým svojím koníčkom. Ale som tak nastavená, že by som chcela byť v nejakom kamennom divadle.

A máš napríklad nejakú vysnívanú úlohu, čo by si si chcela v živote zahrať?

Pre mňa je taká méta, a asi aj pre viacerých hercov, natočiť nejaký film. A mňa bavia skôr z toho prostredia krimi, niečo také dramatické, nejakú možno vyšetrovateľku alebo kriminálnu postavu, hlavnú postavu, ktorá sa bude zaoberať nejakým prípadom. Pre mňa je to také lákavé, lebo zase sa tam objavuje aj taká psychológia. Alebo ešte nejaká autobiografia alebo historický film. Toto mám ja veľmi rada, čo sa týka tej doby14. – 15. storočia, historický film, keď boli ešte tie panstvá, ženy mali krásne veľké šaty, parochne. Mne sa toto obdobie veľmi páči.

Čiže kombinácia týchto dvoch vecí – seriál 1890 by bol pre teba naj. V prípadnom pokračovaní budú tvorcovia vedieť, koho majú angažovať....

Inak áno, ale 1890 spojené so seriálom Za sklom. Tak to je úplne presne. To by bolo super. Lebo toto sú také dva žánre môjmu srdcu blízke. Veľmi by som sa do tej role vedela vložiť, lebo to obdobie je pre mňa také, že pohladkanie na duši a to krimi je zase pre mňa to 21. storočie, niečo moderné, do toho aj tá psychológia zapojená. To by bolo super!

K herectvu patria aj odvážnejšie scény... Ty máš už nejaké za sebou s Milom Kráľom v seriáli Panelák. Ako sa ti to hralo?

Hralo sa mi s ním fajn, super. My sme sa poznali už predtým, lebo on ma obsadil do svojho klipu Ranná ilúzia, a to som tuším ešte bola na konzervatóriu a potom sme sa stretli tu v seriáli. No a mali sme aj jednu takú scénu, veď diváci to budú potom vidieť, ešte to nevysielali. Ale nie je to nejaké veľmi pikantné, je to veľmi decentne urobené. Nie je mi tam skoro nič vidieť, ale mali sme tam takú posteľnú scénu a kvôli tomu, že som vlastne točená ako keby zozadu, vidno mi chrbát, tak som si musela dať dole podprsenku. Ale maximálne tak on mohol niečo vidieť, ale tak on je zvyknutý, ostrieľaný herec a ani sa nepozeral podľa mňa (smiech). No tá scénka bude na obraze možno sekundu, že bude mi vidno len chrbát a paplón mám skoro až po hlavu. Ale nič viac...

S odvážnymi scénami teda nemáš problém?

Nemám úplne problém, ak to má vyslovene zmysel, je to v tom deji a keď si napríklad pozriem kvalitné filmy, ktoré prinášajú nejakú tému, tak si myslím, že to nie je hanba, keď sa tam herečka vyzlečie, keď je to v danej téme a patrí to tam. Je napríklad veľa českých filmov a napríklad moja obľúbená Aňa Geislerová sa veľakrát objavila v takýchto scénach, ale to presne zapadá do toho deja a je to, myslím si, že opodstatnené. Takže ak by to bolo takto, keby to bol film, je to kvalitné dielo a má to tam nejaký zmysel, tak si myslím, že by som s tým problém nemala. Aj v Paneláku mi bolo vidno maximálne rameno, takže myslím si, že to nebude pre denný formát, tam to, myslím si, nepatrí a nikto na mňa ani nie je zvedavý... (smiech)

Stávaš sa verejne známou, neobávaš sa popularity?

Ani nie, lebo zatiaľ to nejako nepociťujem. Moji známi v okolí mi prajú, srandujú, že naša herečka. Ale celkovo si to zatiaľ nevšímam, veľmi si to neuvedomujem. Tým, že veľa času trávim v škole, tak si ma ľudia ani nemajú kde všímať, lebo nemám veľa voľného času. Takže neobávam sa, myslím, že by som to vedela zvládnuť. Ale mám takú príhodu – boli sme na autosalóne, predstavovali sme nejaké autíčko so Celeste Buckingham a prišla za nami taká pani s telefónom a na mňa, že: Dobrý, môžete ma odfotiť s Celeste? Tak ja, že jasné. Odfotila som ju a ako som jej dávala naspäť mobil, tak mi povedala, že: Nebojte sa, aj vy ste dobrá v tom Paneláku. Tak ja, že čože? Ona ma spoznala?

Ty si multitalentovaný človek. Okrem herectva sa venuješ aj tancu a spevu... Aký máš vzťah k týmto dvom umeleckým smerom?

K tancu mám veľký, lebo vlastne ešte skôr, ako som išla na činohru, tak som hrala v muzikáloch na Novej scéne – Hairspray, Hair, Fame a nacvičovala som aj s Janom Ďurovčíkom Jesus Christ Superstar. A až potom som presedlala na činohru. Ale takto s odstupom času si hovorím, že by som si strihla aj nejaký muzikál. Lebo ja si myslím, že by herec mal mať vo svojom balíčku nakúpené aj iné veci. A keď už nevie spievať alebo tancovať, tak niečo iné, nejaké iné zručnosti. Ako som hovorila, tá všestrannosť je dôležitá, myslím, že sa taký človek potom nestratí. Ja, čo sa týka spevu aj tancu, mám k tomu veľmi dobrý vzťah. Pred polrokom, akurát som začala natáčať Panelák, tak som napríklad spievala s Robom Grigorovom v kapele.

Slováci ťa pred pár rokmi mohli vidieť v speváckej šou SuperStar, kde si sa prebojovala pomerne ďaleko. Ako si na SuperStar spomínaš?

Moje spomienky na SuperStar sú veľmi príjemné. Ono to bolo tak, že si ma zavolali, lebo predtým, ako to ide do telky, tak robia také predkastingové kolá. A oni sa mi ozvali, či by som do toho nešla, či by som to neskúsila, lebo ja som vtedy robila nejaké projekty na Markíze. A najprv som to dlhšie zvažovala, či to skúsim, ale išla som, bolo to fajn, aj som postúpila do nejakej tej 50-ky alebo 40-ky tých najlepších. Ale v tom období som mala nastúpiť na VŠMU, tak som to potom vypustila. Ale mám na to pekné spomienky. Tam som sa skamošila aj s Emmou Drobnou, aj s inými, takže fajn.

Prihlásila by si sa do SuperStar opäť?

Je to fajn súťaž, kde sa môžu prihlásiť ľudia, ktorí nemajú možnosť sa nikde inde ukázať. Ja tým, že už študujem herectvo a venujem sa primárne herectvu, tak už by som tam asi nešla. Už to tak necítim, že by som mala nejakú potrebu, lebo už v tom nejako som, že spievam, hrám. Už si to viem nejako inak zmenežovať. Ale mne sa celkovo SuperStar ako formát veľmi páči, lebo je to aj z hľadiska toho talentového, že naozaj sa ďalej dostanú len ľudia, ktorí vedia spievať. Je to objektívne, sú tam štyria rôzni porotcovia, je tam napríklad aj Habera, ktorý je prísnejší, tak je to fajn.

Čitatelia toho o tebe ešte veľa nevedia. Prezraď o sebe niečo. Odkiaľ pochádzaš?

Ja som narodená v Prešove, takže mám polku rodiny z východu, mama je z Prešova a otec je rodený Bratislavčan. Ale len rok som bývala v Prešove, ako bábätko, lebo mama dokončovala ešte štátnice a tancovala v SĽUKU, tak sme sa potom presťahovali do Bratislavy. Žijem v Petržalke, už celý život. Mám 21 rokov.

Čomu sa rada venuješ vo voľných chvíľach?

Hrám na klavíri už asi 13 rokov, rada čítam knihy, rada chodím na koncerty, mám rada filmy, milujem chodiť do kina. Skoro všetko je späté s tým umením. Ale milujem aj hory, turistiku, more a módu. No a ešte tá psychológia...

Máš nejakých súrodencov?

Som jedináčik. A aj keď spočiatku som nechcela súrodencov, tak teraz to ľutujem.

Prezraď, ako si sa dostala k svojmu menu Bronislava? Na Slovensku predsa len nie je toto meno veľmi rozšírené...

No, keď som bola malá, tak deti na ihrisku, že: Čo? Ty ako sa voláš? Bratislava? A podobné také veci... A keď bola tá reklama, tak tri roky ma to prenasledovalo, že Díky, Broňa. Ale tak sranda. To mi ocino dal, chcel, aby som sa volala Bronislava, lebo on mal takú platonickú lásku ešte dávno a ona sa volala Bronislava. (smiech)

Je v tvojom živote nejaký muž? Máš priateľa?

Je to momentálne komplikované. Teraz viac času trávim sama a viac sa venujem škole a iným veciam ako vzťahu.

Aký musí byť muž, aby si získal tvoje srdce?

Ja dávam veľký dôraz na humor, lebo mne sa veľmi páči, keď je muž vtipný, takže to je také číslo 1. A mám strašne rada charizmatických mužov. Ja sa vážne nepozerám na to, ako kto vyzerá, pre mňa je dôležitá vnútorná krása a hodnoty. A keby som mala povedať fyzicky, tak oči a hlas. Je mi veľmi sympatické, keď má niekto veľmi príjemný hlas.

Keby sme zalovili v slovenskom, prípadne vo svetovom šoubiznisovom rybníčku, kto je tvoj typ? Kto sa ti páči?

To mám! Cillian Murphy z filmu Operácia Anthropoid, potom samozrejme Leo... (Dicaprio, pozn.red.), on je úplný miláčik. Ale aj v inom smere – zaujíma sa o prírodu, o enviromentalistiku, má nadácie. Ale páči sa mi aj Al Pacino, samozrejme aj herecky. Veľa ich je. Ešte sa mi páči Brad Pitt, teraz som videla, že nafotil aj nové fotky. No a na to, že má cez 50, tak fú. Aj Tom Hardy alebo môj najobľúbenejší Tom Hanks. Je ich viacero, tí hollywoodski herci sa o seba starajú. Napríklad v mojom prípade sa nájde viac tých zahraničných hercov, ktorí sú pre mňa príťažliví, ako na Slovensku. Neviem prečo.

A sympatický ti je zo slovenských hercov kto?

Dano Heriban, ten mi je veľmi sympatický, lebo on má aj taký zaujímavý feeling, aj Tomáš Maštalír, Milo Kráľ. Uňho mi je veľmi sympatické, že sa zaoberá aj hudbou, že nie je vysadený len na to herectvo. Páči sa mi, keď je herec všestranný, že napríklad Milo má tú kapelu, že Janko Koleník vie aj tancovať...

Mnohé známe Slovenky, keď sa stanú súčasťou šoubiznisu, začnú vylepšovať aj svoj vzhľad. Aký máš ty vzťah ku skrášľovacím procedúram. Dala by si si na sebe niečo vylepšiť?

Myslím si, že na človeku je najkrajšia prirodzenosť. Lebo stretla som sa už s takými prípadmi, kedy som videla, ako sa hviezdy, väčšinou Hollywoodske, dogabali. Že ako je niekto zapamätateľný, ako je prirodzený a práve vďaka tej prirodzenosti si ho niekde vyberú, stane sa nejakou tvárou, inšpiráciou pre niekoho a potom sa brutálne zhyzdí. A to mi je strašne nesympatické, nechápem to a je to strašná škoda. Zatiaľ mám 21 rokov a myslím si, že by som mala veriť tomu, čo mi dala príroda, takže zatiaľ by som sa týmto smerom neuberala... Jediná zmena, čo som aktuálne podstúpila, boli vlasy. Moja prirodzená farba je špinavá blond a nedávno som si ich dala prefarbiť na medenú. Takže len toto, zatiaľ verím matke prírode, ale čo ja viem, čo bude o 30 rokov? V každom prípade to neodsudzujem, ak je v tom určitá miera.

Zamyslela si sa niekedy nad tým, čo iné by si robila, keby si sa nevenovala umeniu?

Asi, ako som spomínala, by som sa uberala tou forenznou psychológiou. Viem, že na tej škole prvé tri roky študuješ všeobecnú psychológiu a potom sa až zameriaš na konkrétne odvetvia a pre mňa by bola tá forenzná najviac zaujímavá. Ja som veľmi zvedavý človek, ale tak v dobrom zmysle. Mňa to veľmi baví riešiť nejaký problém, logicky na niečo prísť. Aj rozmýšľam, že popri treťom ročníku by som si predsa len podala prihlášku na Univerzitu Komenského, že by som mala dve školy.

A ešte takto na záver prezraď, s kým zo známych tvárí sa tak najviac kamarátiš?

S Emmou Drobnou sa poznám, s Celeste Buckingham, s jej bývalým priateľom Matějom Vávrom, s Luckou Mokráňovou alebo s Máriou Čírovou. S tou teraz spolupracujem na detskom projekte Spievankovo. Tam stvárňujeme dve svetlušky a aj spievame, tancujeme a hráme. Teraz sa to bude natáčať na strednom Slovensku. Aj s kolegami s Paneláku veľmi dobre vychádzam alebo s kolegami z divadla.

Rozhovor Broňa Kováčiková