Slovenka v Libanone: Pomáhame deťom na úteku vrátiť sa do školy

Dlhodobo pracujete s ľuďmi, ktorí kvôli vojnovým konfliktom prišli o svoje domovy. Dá sa ľuďom na úteku pomôcť cítiť sa aspoň trochu ako doma?

V rámci humanitárnej pomoci je nutné čo najskôr zabezpečiť základné potreby. O čo sa humanitárne organizácie starajú je, aby mali ľudia strechu nad hlavou, aby mali čo jesť, aby mali prístup k zdravotnej starostlivosti, a aby sa v prípade krízy predchádzalo úmrtiam. Pocit domova je v takomto prípade až druhoradý, prvoradá je potreba prežiť.

Európska únia a humanitárna pomoc Krajiny EÚ sú najväčším poskytovateľom humanitárnej pomoci na svete a každoročne pomáhajú miliónom ľudí. Táto pomoc predstavuje 1 % celkového ročného rozpočtu EÚ, čo sú približne 4 eurá na občana EÚ. Činnosť EÚ v tejto oblasti sa riadi zásadami ľudskosti, nestrannosti a nezávislosti. Pomoc sa poskytuje prostredníctvom viac než 200 medzinárodných a miestnych partnerských organizácií a agentúr a s podporou tisícov európskych dobrovoľníkov. Chcete aj vy pomáhať chrániť ľudí v EÚ i mimo nej? Zapojte sa do programov Európska dobrovoľnícka služba či Európsky zbor solidarity. Cestovné náklady, ubytovanie, stravu, poistenie aj vreckové vám uhradí Európska únia.

Počas posledných piatich rokov ste žili v piatich rôznych krajinách. Dokážete miesto svojho pôsobenia považovať za svoj domov?

Už ako dieťa som veľa cestovala s rodičmi a mám zvyk hneď po príchode si povybaľovať a poukladať všetky veci, aby som sa cítila ako doma. Keďže sa často sťahujem, mám už set vecí, ktoré si všade nosím so sebou, napríklad svetielka, ktoré som si kúpila v Srbsku alebo koberec/behúň z Iraku či čajník z Libanonu, a od tých čias mi pomáhajú udomácniť sa aj na ďalších miestach. Väčšinou mi stačí deň-dva, aby som sa cítila stabilizovane.

Čo je cieľom vašej práce v Libanone?

V Libanone je každý tretí človek osobou na úteku. Moji spolupracovníci sú prevažne sýrski učitelia a pár libanonských, palestínskych či zahraničných dobrovoľníkov. Ja som tu na to, aby som podporovala miestne tímy, prinášala tréningy pre učiteľov a v rámci koordinačného mechanizmu spájala mimovládne organizácie v tej istej lokalite, aby sa neduplikovali tie isté služby. Poskytujeme ľuďom podporu,  a veľký význam vidíme v podpore lokálnych organizácií. Čím viac posilníme miestne tímy, tým je to pre nich lepšie – my ako medzinárodné organizácie odídeme, ale tí ľudia tu zostanú pracovať naďalej.

V čom spočíva spolupráca s ďalšími organizáciami?  

Spolupracujeme s viacerými miestnymi partnerskými organizáciami. V Libanone sú ľudia vzdelaní, ovládajú cudzie jazyky a keďže kríza je pomerne dlhodobá, nemusíme začínať od nuly alebo prinášať nejaké nové postupy. Miestne organizácie fungujú dlhodobo, no často potrebujú podporu, aby efektívne využívali svoje kapacity, zlepšovali svoje aktivity a niečo sa naučili. Učíme ich byť sebestační, aby vedeli fungovať dlhodobo aj bez externej pomoci.

V Libanone spolupracujeme s dvoma miestnymi organizáciami, SB Overseas a Relief & Reconciliation (R&R), obe majú sídlo v Bruseli a projekty majú v Libanone. Mnohé organizácie zamerané na pomoc ľuďom na úteku boli založené v Bruseli, aby sa zjednodušilo budovanie medzinárodnej spolupráce či poukazovanie na potreby a advokácia v diplomatickom svete, no od svojho vzniku pôsobia v krajinách v okolí Sýrie, kde sú počty ľudí na úteku najvyššie.

Humanitárnej pomoci sa okrem skúsených profesionálov ako ste vy často venujú dobrovoľníci. Odkiaľ pochádzajú? Ako sa dostávajú na kritické miesta, ktoré potrebujú pomoc zvonka?

Tu v Libanone, ale aj v Moldavsku, Gruzínsku, Albánsku, Keni a ďalších krajinách máme vďaka Slovak Aid, programu Ministerstva zahraničných vecí SR, dobrovoľníkov zo Slovenska. Dobrovoľníkom z krajín Európskej únie, a to nielen humanitárnym, sprostredkúva zahraničné stáže iniciatíva s názvom Európska dobrovoľnícka služba. Aj Človek v ohrození vďaka nej našiel dobrovoľníkov pre svoje aktivity. Momentálne sme v procese certifikácie pre novší európsky program s názvom EU Aid Volunteers, ktorý prepája dobrovoľníkov z krajín EÚ s organizáciami zameranými na humanitárnu pomoc. Na Slovensku je zatiaľ v tomto programe certifikovaná iba jedna organizácia.

Na čo sa v rámci pomoci ľuďom na úteku zameriavate?

V Akkare v severnom Libanone sa spolu s R&R venujeme vzdelávacím projektom. Deti zo Sýrie často nie sú prijímané do libanonských škôl, pretože počas vojny nemohli chodiť do školy a zameškali veľa učiva. Ďalším dôvodom je, že v Libanone často nemajú registrovaný pobyt, od ktorého prístup k vzdelaniu závisí. My pomáhame deťom dohnať zameškané učivo, aby ich prijali miestne školy, a keď ich prijmú, pomáhame im s domácimi úlohami, pracujeme s rodičmi a zdôrazňujeme význam vzdelávania, aby dievčatá neboli vydávané v mladom veku a chlapci nemuseli pracovať od skorého detstva, prípadne sa nepridávali do militantných skupín už v jedenástich či dvanástich rokoch.

Na Slovensku má mnoho ľudí strach z cudzincov. Ako to vnímate ako človek, ktorý s cudzincami žije a pracuje?

Nevedomosť produkuje strach a strach spôsobuje nenávisť, je to taký začarovaný kruh. Najdôležitejšia je preto komunikácia a vzdelávanie. Je potrebné sa s ľuďmi rozprávať. Myslím si, že rozprávať sa treba s každým, obzvlášť keď má úplne opačný názor ako my. Veľmi pomáha mať rôznorodé zdroje informácií, no najlepší je osobný kontakt. Slováci sú veľmi solidárny národ, to som videla najmä počas krízy v Srbsku, kedy prišli osobne pomôcť, či urobili medzi kolegami a známymi zbierky financií alebo šatstva. Dokonca šili klokanky na nosenie detí a posielali to ženám na úteku. Stačí byť len viac vnímavý, viac počúvať a nemať strach prehodnotiť svoje postoje a zmeniť svoj vlastný názor.

Ako vyzerá váš bežný deň v práci? Zažívate vôbec „bežné“ dni?

Myslím, že nie. V Srbsku mi v strede noci vyzváňal telefón, že treba ísť na hraničný priechod, odviezť niekoho do nemocnice, zohnať dobrovoľníkov, ísť na políciu a podobne. Počas šiestich mesiacov som spávala maximálne 4 hodiny denne, čo bolo veľmi náročné, preto si odvtedy dávam pozor na nadmerné vyčerpanie až vyhorenie. Až po zatvorení hraníc sa naša práca postupne začala systematizovať. V Iraku, hoci som mala na starosti vzdelávanie, sme často riešili bezpečnosť, evakuácie a ad hoc riziká vyplývajúce z referenda o osamostatnení Kurdistanu, takže pracovná doba od deviatej do piatej v realite vôbec nefungovala. Obdobie v Libanone je pre mňa asi najpokojnejšie za posledné roky, ale stále je každý deň iný. Niekedy plánujeme aktivity pre deti, inokedy idem za deťmi do terénu. Chodievam na stretnutia s OSN a reportujem dianie na zastupiteľstve. Venujem sa tiež administratívnym záležitostiam a komunikácii s prekladateľmi či právnikmi. Onedlho sa presúvam z Libanonu do Afganistanu a z oblasti vzdelávania do zdravotníctva. Je to pestré a to mám na svojej práci rada.

Vaša práca je často práca v extrémnych podmienkach. Ako ste si na to zvykli? Je niečo, čo vás ešte dokáže prekvapiť, šokovať alebo zaskočiť?

Snažím sa byť pripravená na akúkoľvek situáciu. Veľa náročných či zlých situácií som nezažila a dúfam, že ani nezažijem, no počula som od kolegov, ako by sa malo reagovať a ako reagovali oni. V rámci tréningu na vojenskej základni v Jordánsku som zažila únos, strieľalo sa a vybuchovali granáty, no stále som mala v hlave, že je to len simulácia. Bola to však príležitosť zistiť, ako krízové momenty na človeka pôsobia a pripraviť sa na ne. Príprava na také situácie je základom bezpečnosti pre seba, tím aj ľudí, ktorí našu pomoc potrebujú. Som optimistická, ale nie som naivná a neopatrná.

Máte možnosť vidieť výsledky svojej práce? Dostávate nejakú spätnú väzbu od ľudí, ktorým ste pomohli?

Máme tímy, ktoré sa špecializujú na monitorovanie a vyhodnocovanie dopadov našich aktivít. Ak napríklad máme pracovať rok na školách, tieto tímy zistia, aké sú očakávania a potreby detí, rodičov, učiteľov a autorít a my im projekt prispôsobíme. Projekty sa monitorujú priebežne, no hodnotiace tímy sa často vracajú aj dva-tri roky po ukončení projektov, aby videli, aký pokrok deti urobili, či sa nejako zmenili ich potreby, či sa stále používajú učebné materiály a podobne. Nemám možnosť sledovať individuálne prípady a ľudské osudy, občas vidím len čísla a štatistiky. Naše projekty majú veľmi dobré výsledky. Inak by som tú prácu nerobila, keby som v nej nevidela zmysel.

Aj na Slovensku žijú ľudia, ktorí sa starajú o našu bezpečnosť v EÚ. Zoznámte sa s hrdinami bežných dní na https://europa.eu/euprotects/content/homepage_sk

Zobraziť galériu (6)  (Zdroj: Človek v ohrození)

MICHAELA GULDANOVÁ manažérka vzdelávacích projektov, Človek v ohrození Už v detstve veľa cestovala, život v zahraničí si vyskúšala spolu s rodičmi najprv v Belgicku, potom v Kanade. Vyštudovala sociálnu prácu a psychoterapiu. Humanitárnej pomoci sa  profesionálne venuje od roku 2013, prestávku si urobila v roku 2016, keď stážovala v Bruseli  počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Pomáhala ľuďom na úteku na Slovensku, v Srbsku, Iraku a Libanone, momentálne začína novú misiu v Afganistane.

- reklamná správa -