Judith Rashleighová to dokázala! Teraz žije luxusným životom v nádherných Benátkach, kde si pod menom Elisabeth Teerlincová otvorila vlastnú galériu. Konečne sa môže zastaviť, tešiť sa zo života, pre ktorý dokonca vraždila, a nebyť večne na úteku. Už má naozaj všetko – peniaze, životný štýl i garderóbu, o akej vždy snívala, nehovoriac o záujme ruského miliardára. Judith sa začína cítiť pohodlne a bezpečne, no minulosť ju opäť dostihne.
Niekto totiž vie, čo kedysi urobila a snaží sa ju vydierať. Zachrániť sa môže iba tak, keď nájde vzácny obraz, o ktorom je však presvedčená, že neexistuje. A nehľadá ho iba ona. Situácia sa vyhrocuje, Judith pomaly stráca nad sebou kontrolu. Zisťuje, že musí čeliť oveľa nemilosrdnejšiemu a silnejšiemu nepriateľovi, než si vôbec dokáže predstaviť. V stávke totiž nie je iba jej povesť.
Kam ju až zúrivosť zavedie?
Dosť ďaleko, aby unikla smrti?
Ak ste si mysleli, že o Judith už viete všetko, že všetko, čo mohla ponúknuť, vám ponúkla už v Maestre, mýlite sa...
V pokračovaní tohto románu pod názvom Domina zasadeného opäť do prostredia drsného sveta oligarchov, mafiánov a dravých obchodníkov s umením, kde sú škandály, intrigy, ba i zločin takmer na dennom poriadku, vás určite ešte prekvapí.
Jej problémy sa neskončili, ony sa len začínajú...
V románe Maestra predstavila L.S.Hiltonová postavu Judith Rashleighovej, ambicióznej mladej odborníčky na výtvarné umenie, ktorá odhalí podvod v aukčnom dome, kde pracuje. Za zvedavosť ju vyhodia, a keď v zúfalstve v bare, v ktorom sa zamestnala ako spoločníčka, prijme od zákazníka ponuku na výlet, spozná veľmi odlišný spôsob, ako napĺňať svoje sny...
Román Domina sa začína, keď je už Judith etablovaná vo vlastnej galérii v Benátkach, ale jej minulosť ju začína doháňať.
„Keď som začala písať Judithin príbeh, mala som v úmysle pohrať sa trocha s konvenciami žánru román noir a vytvoriť veľmi odlišný druh antihrdinky,“ vysvetľuje autorka L.S.Hiltonová. „Chcela som, aby jej čitatelia držali palce napriek jej zločinom, aby sa vžili do kúzla a nebezpečenstva jej sveta, hoci zistia, aká je skazená.“
L. S. Hiltonová sa živila ako novinárka, kritička umenia a pracovala aj v rozhlase. Svoje články publikovala vo viacerých novinách a časopisoch, v súčasnosti píše pre The Independent, TLS, Standpoint, The Daily Beast, The Royal Academy Magazine, BBC History Magazine a Good Housekeeping.
Začítajte sa do novinky Domina:
Chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou, ale prinútila som sa postupovať pomaly. Na všetkých troch oknách som stiahla rolety, otvorila fľašku talianskeho vína, naliala do dvoch pohárov a zapálila sviečku. Známy, jasný a upokojujúci obrad. Tašku si zložil na podlahu, pomaly si vyzliekal sako, zavesil ho na operadlo stoličky a hľadel na mňa. Zdvihla som pohár a mlčky si z neho odpila. Očami prechádzal po maľbách, predlžovala som ticho dovtedy, kým doň neupadol aj on.
„To je...?“
„Agnes Martinová,“ dokončila som zaňho. „Správne.“
„Veľmi pekný obraz.“
„Ďakujem.“ Na perách mi ustavične pohrával nenápadný, rozihraný úsmev. Nastala ďalšia odmlka. Pokojnú tíšinu benátskej noci na malom námestí pod nami narušil klopot krokov, obaja sme otočili hlavu k oknu.
„Bývaš tu dlho?“
„Chvíľu,“ odvetila som.
Arogancia, akou sa predtým prejavoval v bare, sa stratila, odrazu pôsobil neohrabane, ustráchane a hrozne mlado. Očividne som nemala na výber, musela som urobiť prvý krok. Stála som dva kroky od neho a pred sebou držala pohár v ruke ohnutej v lakti. Hypnotizovala som ho očami a podišla k nemu. Vybadal z nich, čo mu naznačujem?
Bež, vravievalo sa. Bež a neobzeraj sa.
Posunula som sa o ďalší krok, načiahla sa a pohladila ho na brade zarastenej strniskom. Stále som mu uprene hľadela do očí, pomaly sa nakláňala k jeho ústam, pritisla sa k nemu a perami sa mu obtrela o pery chvíľu pred tým, než jazykom našiel môj. Nechutil až tak zle, ako som očakávala. Odtiahla som hlavu a odstúpila, jedným ťahom som si cez hlavu stiahla šaty a hodila ich na podlahu, po nich nasledovala podprsenka. Z pliec som si odhrnula vlasy, rukami klesajúcimi k bokom som si prešla po bradavkách.
„Elisabeth,“ zamumlal.
Vaňa stála pri nohách postele. Keď som vystrela ruku a viedla ho okolo nej k luxusnej posteľnej bielizni, zaplavila ma dusivá vlna únavy a pocítila som neprítomnosť toho, čo kedysi bývalo celkom bežné. Po hneve nezostala ani stopa, ale ani náznak túžby. Nechala som ho, nech si poslúži, a keď skončil, sadla som si a s rozžiarenými očami som sa chichotala. Nechcela som, aby zadriemal. Na zvlhnutých plachtách som sa pomkla dopredu, na podlahu hodila ovisnutý kondóm aj so smutným zvyškom života v ňom a načiahla sa po kohútiku horúcej vody.
„Dám si kúpeľ. Kúpeľ a marišku. Nemáš chuť?“
„Prečo nie. Dám si hocičo.“ Pretiahol ju a zrazu stratil zábrany. „Chceš sa odfotiť?“ Keď sme predtým popíjali, podarilo sa mi ho odhovoriť od fotografovania. No teraz sa už kutral v obnosených džínsoch a hľadal poondiaty mobil. Len zázrakom sa stalo, že nerozposlal na sociálne siete zábery zo svojho vyvrcholenia. Na okamih, kým sa vo mne vŕtal, som načisto zabudla, aký je to kujon. Náhle sa mi úplne uľavilo.
Odcupkala som do šatníka, zo zásuvky vybrala balíček cigaretového papiera a popritom ešte pre istotu zapla rušičku Wi-Fi. Skončil sa prísun nových informácií. Do vane som pridala trochu studenej vody, zopár kvapiek mandľového oleja a zo skrinky vybrala niekoľko uterákov. Sladká vôňa oleja sa vyparovala okolo nás.
„Vlez do vody,“ prehodila som ponad plece a uvoľňovala trávu z cigarety. Šál od Hermèsa s tyrkysovo-modrým kaukazským vzorom som mala uviazaný na remienku kabelky. Prešla som poza neho, keď sa ponáral do vody.
„Idem po oheň,“ zahundrala som. „Na.“
Medzi pery som mu vložila ušúľanú cigaretu. Nebolo v nej nič, on však na to aj tak nepríde. Kým si poťahoval, šál som mu omotala okolo krku a pod ušami mu ho pevne pritiahla. Od dymu sa okamžite začal dusiť, rukami udieral do hlbokej vane. Kolenom som sa zaprela do okraja, zaklonila sa k posteli a pritiahla ešte silnejšie. Nohami kopal vo vode, ale na olejovom porceláne sa nemal do čoho zaprieť. Zatvorila som oči a začala počítať. V pravej ruke ešte vždy nezmyselne držal navlhnutú ušúľanú cigaretu a usiloval sa ma ňou chytiť za zápästie, ale sedel v zlom uhle, preto sa mi ruky sotva dotkol. Dvadsaťpäť... dvadsaťšesť... Keď sme zápasili a jeho telo sa metalo, necítila som nič, len štipľavú bolesť v preťažených svaloch, a počula svoje silné funenie. Dvadsaťdeväť, to nestačí, tridsať, to nestačí. Cítila som, že slabne, ale vtom sa mu podarilo zasunúť si prst a hneď nato aj päsť medzi šál a ohryzok. Zúrivo ma prehodil dopredu, ale tým, že sa uvoľnil, klesol pod hladinu. Zvrtla som sa, prekročila okraj vane a ľavým kolenom som mu pritlačila hrudník. Celou váhou som ho vtláčala ku dnu. V oku sa mi objavila krv a kvapkala do horúcej vody, na jej hladinu vystupovali bubliny, keď sa pod ňou metal. Pustila som šál a naslepo mu siahla na tvár i krk. Pohyboval sánkou a zažltnutými zubami chniapal po mne. Bubliny prestali vystupovať. Pomaly som naberala dych a napätá tvár s otvorenými ústami sa mi uvoľnila. Cez ružovkasto mliečnu vodu som mu nevidela do tváre. Opatrne som presúvala panvu dopredu, keď sa zrazu zdvihla vlna a on sa vztýčil. Rozkročmo som na ňom sedela, a keď sa zúfalo snažil vystrčiť hlavu spod hladiny, zvalila som sa naňho. Znovu sa mi ho lakťom podarilo zatlačiť pod vodu, vzápätí som sa chvíľu na ňom hniezdila a nakoniec som sa mu kolenami zaprela do pliec. V takej pozícii sme zostali hodnú chvíľu, kým mi z tváre do vane nepadla krvavá slza.
Možno ten jediný slabučký zvuk zaznel priveľmi jasne. Možno som zavoňala mandľový olej vo víriacej pare alebo zacítila chladnúci povrch vodnej hladiny. Chladné popoludnie, nekonečné ticho, prvá mŕtva vec spod mojich rúk. Geologický zlom sa vo mne premenil na zaplavenú trhlinu, jeho sila mi vyrazila dych, som tu. Čas sa odrazu stlačil, minulosť skondenzovala a vrátila ku mne. Už dávno som na ňu zabudla. Vravievala som si, že nikdy nebola mojou súčasťou, ale videla som ju akoby po prvý raz. Meravo som znovu siahla do hlbokej vody, ale našla som len cudzie mäso. Tak to malo byť, hoci som si nevedela spomenúť prečo. Ruka sa mu vyhupla nad hladinu, dotkla som sa jeho prstov, drobný vodný súlad. Možno som niekoľko minút sledovala, ako sa čerí hladina, možno aj hodinu. Kým som sa spamätala, voda ochladla.
Keď som ho napokon zdvihla, oči mal otvorené. Ako posledné v živote videl moju rozďavenú vagínu.
Klzká pokožka mu zružovela, nafúkla sa ako čerstvý chlieb, pery pomaly sineli. Hlava mu odkväcla dozadu, na hrdle mu vo svetle sviečok nebolo vidieť žiadne známky násilia. Podoprela som sa o boky vane a vyliezla von, nohy sa mi triasli. Pustila som ho a hneď sa ponoril. Pod jeho rozviatymi vlasmi som musela šmátrať po zátke. Keď voda vytekala, zakrútila som sa do uteráka. Len čo sa mu odhalil hrudník, priložila som mu na srdce ruku. Nič. Zdvihla som sa a vystrela. Na podlahe stála voda, okraje vane boli zafŕkané krvou a kúskami tabaku. Potrebujem viac horúcej vody na jej očistenie.
Zboku som ho musela objať, aby som ho nadvihla na okraj vane. Telo ochablo a zmäklo. Uložila som ho na zem, zakryla uterákom a sedela pri ňom na podlahe so skríženými nohami, kým nevychladol.
Odtiahla som uterák a odkryla mu iba tvár, zohla som sa a do ucha mu zašepkala: „Nie som Elisabeth. Som Judith.“
