Lena je čerstvo rozvedená. Cez sociálne siete sa zoznámi s Marcelom, ženatým podnikateľom a šarmantným pretekárom, ktorý navyše žije päťsto kilometrov od nej. Zamilujú sa do seba a začnú plánovať spoločnú budúcnosť.
Nepochybuj! Ver! To sa ľahko povie... Ako môžem veriť niekomu, koho prakticky nevidím? Akoby ani neexistoval! Viem, že niekde tam, za hranicami, si žije svoj život, riadi svoj biznis a stará sa o svoju rodinu. No kde som v tom všetkom ja? Kde je moje miesto? Žiarlila som na Marcelovu rodinu, na jeho ženu a deti. Žiarlila som dokonca aj na Marcelovu bývalú milenku, tú sadistickú doktorku s dokonalou postavou, o ktorej mi už toho toľko porozprával. Síce sa vždy tváril, že je to nevhodné, že sa mu o nej vôbec nechce hovoriť a nechápe, prečo sa na ňu sústavne vypytujem. Vedela som však svoje...
Postupne vyplávajú na povrch problémy vzťahu na diaľku. Lena má výčitky svedomia, že láka Marcela preč od detí. A aby prekážok nebolo málo, vyjde najavo, že Marcel má v intímnej oblasti špeciálne túžby.
Bude ich Lena schopná splniť a tak zachrániť ich lásku?
Milovanie s vanilkou je romantický príbeh s prvkami erotiky od slovenskej autorky, ktorá má na konte už dve knihy. Hoci jej príbehy sú väčšinou fikcia, dáva do nich vždy kúsok reality. Ako tvrdí, mnohí ľudia priam ponúkajú autorom svoj príbeh.
Petra Hederová pracuje v IT sfére, hoci dušou vôbec nie je technický typ. Vyštudovala politológiu, no písanie o politike nechala na iných. Zaujíma ju skôr psychológia a jazyky. Príležitostne bloguje, píše hudobné texty a v minulosti sa venovala spevu.
Má veľa nevšedných zážitkov a bujnú fantáziu. To však neznamená, že všetko, o čom píše, zažila na vlastnej koži. Román Milovanie s vanilkou je jej tretia kniha. Debutovala pod pseudonymom Lena Lemonová prózou Sokyne a v roku 2017 vydala román Slasti rozvodu.
Začítajte sa do novinky Milovanie s vanilkou:
Môj mentálny vek zamrzol na úrovni šestnásťročnej tínedžerky. Hanbím sa to pripustiť, ale je to tak. Mám síce tridsaťpäť rokov, dôležitú prácu a dve malé deti, no moje vnútorné prežívanie tomu nezodpovedá. Hlavu mám v oblakoch, nohy nad zemou, často neprítomný pohľad. Idem mestom, na vysokých podpätkoch sa nesiem ako primadona a cítim sa mladá a krásna. Chýbajú mi už iba krídla. Občas sa mi zdá, že na mňa muži vrhajú obdivné pohľady. Kto je tá nádherná bytosť? Víla a či anjel? Moji milí, keby ste vedeli, že doma mám dvoch zlatých špuntov! Nevyzerám na to, pravda?
Stáva sa mi, že sa mi niekto na pracovisku privráva a ja nereagujem. Strhnem sa až na dôrazné vyslovenie môjho mena. Najmä šéf býva netrpezlivý.
„Lenaaaaa, Lena, počúvate ma?”
Ale áno, snažím sa, len mi to nejde. Myseľ mi totiž opantala akási nadprirodzená sila. Nedovolí mi spávať, nedá mi schuti sa najesť. Som ako mechom udretá. Úplne mimo.
Občas sedím na mítingu v banke a vôbec netuším, o čom je reč. Pred sebou mám dlhý zoznam úloh a mám sa k nim vyjadriť. Na to som tu, aby som to vedela. Platia ma za to, a nie zle. Pracujem na skrátený úväzok do druhej poobede. Mám šesť hodín, aby som sa venovala pracovným aktivitám. Na obedy nechodievam, ponáhľam sa za deťmi. Práca, ktorú vykonávam, je zodpovedná a slušne ocenená, preto má vedenie banky právo dožadovať sa mojich vedomostí. Som to ja, kto má povedať, v akom stave požadované zadania sú, kedy výpočty a analýzy dokončím, a čo treba urobiť, aby z toho zoznamu nejakú úlohu konečne vyškrtli. Väčšinou však nie som schopná povedať viac, ako zistím to. Univerzálna odpoveď na všetko. Ja som ju vymyslela. A napočudovanie, funguje. Je to predsa lepšie, ako povedať neviem.
Tvárim sa teda aspoň dôležito a ťukám si niečo do notebooku. Zatiaľ mi to všetci žerú. Uvidíme dokedy.
Nemám motiváciu chodiť do zamestnania. Často zneužívam pohyblivú pracovnú dobu a flákam sa. Tvárim sa, že robím z domu, že idem na stretnutie s klientom, a pritom si vybavujem súkromné záležitosti. Utekám zo stretnutí, aby som bola doma čím skôr. Vyzdvihnem deti zo škôlky, zaveziem ich domov a snívam.
Ešte aj tie drobce vidia, že nie som celkom v poriadku. Niekedy sedím, pozerám do prázdna a usmievam sa. Občas pri tom fľochnem na displej mobilného telefónu. Raz som sa nahlas rozosmiala a Karinka sa ma spýtala: „Prečo plačeš, mami?“
„Neplačem, smejem sa, láska moja,“ postrapatila som jej vlasy. Na maminu dobrú náladu deti nie sú zvyknuté.
V poslednom období mi skutočne nebolo veľmi do smiechu.
Patrik, môj muž, si pred vyše rokom našiel frajerku, a tak som podala návrh na rozvod. Samozrejme, ani ja som nezaháľala a hľadala som si zaňho náhradníka. Nebudem predsa sama v najlepšom veku a kondícii.
Odvtedy som prežila veľa vtipných situácií a spoznala mnohých mužov. Žiaden však pre mňa nebol dosť dobrý. Patrik vravel, že mám prehnané nároky, ktoré nie je možné splniť. Kamarátka Nora, naopak, namietala, že si mám konečne uvedomiť svoju hodnotu a vyberať si, s kým budem zabíjať drahocenný čas.
„Daj si chvíľu pauzu, nič ti neutečie,“ radila mi. „Nemôžeš preskakovať zo vzťahu do vzťahu ako blcha.“
„Prečo by som nemohla? Je to môj život, moje roky! Aspoň sa nenudím.“
Pokrútila nechápavo hlavou: „Veď si nebola sama ani dva mesiace!“
„Môžem ja vari za to, že som žiadaná? Vždy sa na mňa niekto nalepí.“
Laura, moja sestra, mala na to špeciálny výraz, vraj po mne chlapi idú „ako po údenom.“ Teda, že na mňa sadajú ako muchy na med. Bola to pravda, stále sa odniekiaľ nejaký vynoril a pokúšal sa získať si moju náklonnosť. Muži sypali komplimenty, vtierali sa do mojej pozornosti a balili ma často primitívnym spôsobom. Nemali to však so mnou jednoduché pri mojich nesplniteľných požiadavkách princeznej.
Nápadníci do môjho života prichádzali a odchádzali ako amorfné bytosti bez nároku na prežitie. Zaskveli sa, zažiarili, ukázali to najlepšie zo seba a potom zmizli. Vzbĺkli ako fakľa, zhoreli ako zdrap papiera a rozsypali sa na popol. Rozptýlili sa v časopriestore zážitkov a spomienok. Strácala som o nich prehľad, neboli podstatní. Zoznamovala som sa s nimi na internete, ak nerátam tých zopár kolegov, ktorí sa so mnou delili o kanceláriu na oddelení informačno-komunikačných technológií. A tí teda neboli správna liga. Hľadala som výstavný kus. Vysokého, inteligentného (aj emocionálne) a milujúceho chlapa. Originálneho, zábavného, chápavého. Takého, ktorý spozná moju hodnotu a bude ju vedieť náležite oceniť.
Vymenila som si na čete tisícky riadkov so stovkami mužov. Brala som to ako športovú aktivitu. Kým som nepracovala, mala som na to relatívne dosť času. Po nástupe do zamestnania som si ho vytvorila počas pracovnej doby. Zatiaľ mi to prechádzalo, nikto si nič nevšimol. Bola som naozaj šikovná a prefíkaná. Prácu sa mi darilo odsúvať na vedľajšiu koľaj a centrom môjho sveta sa stal lov. Lov na dokonalého muža.
Zdá sa vám to smiešne? No a čo! Každý máme nejaké záľuby. Niekto chodí do fitnes, niekto hrá bedminton alebo spieva v kapele. Ja až toľko voľna nemám, odkrajujú z neho dve malé deti, ktoré musím každé ráno zaviezť do škôlky a pred pätnástou hodinou ich zase vyzdvihnúť. Potom pripravím olovrant a venujem sa im, koľko vládzem. Nie je to jednoduché, najmä keď stále bývam v spoločnej domácnosti s exmanželom. Je náročný na poriadok a moje nervy. Nie je to bohviečo, keď sa dvaja dospelí jedinci, ktorí sa už nemilujú, rozhodnú kvôli deťom zostať bývať spolu. Vyžaduje si to ohromnú dávku tolerancie a sebazaprenia.
A preto si čas spestrujem aspoň tým, že komunikujem, flirtujem, balím. Som v tom mimoriadne dobrá. No v posledných dňoch som celkom vedľa. Ako som už spomínala, neviem sa na nič sústrediť. V bruchu mám motýle, v hlave sny. Pýtate sa, čo sa mi, preboha, stalo, žene, matke, ktorá by už mala mať rozum. Prečo sa túlam mestom ako nepríčetná? Vrážam do ľudí a bezdomovcom ochotne hodím do misky aj dvojeurovku. Alebo si sadnem na lavičku a kŕmim chorľavé mestské holuby ako stará dôchodkyňa. Na, pi-pi-pi! Na!
Usmievam sa na neznámych, nastavujem tvár zubatému aprílovému slnku a predstavujem si, že ležím na piesočnatej pláži na Maldivách. Pýtate sa, či som vyhrala v lotérii? Zdedila majetok po strýkovi v Amerike? Nie, nie! Stalo sa mi niečo lepšie. Niečo, čo má väčšiu hodnotu.
Vidia to aj moje deti. Mama zrazu neplače. Mama sa smeje. Je šťastná. Nechápu prečo, ale páči sa im to.
Mama je totiž zamilovaná.
Konečne stretla toho pravého. Po roku hľadania.
Nora mala pravdu, keď vravela, že láska si ma nájde, ale stane sa tak až vtedy, keď budem na to pripravená. Keď budem mať čo ponúknuť. Už som pripravená! Mám prácu a vnútorne som sa zmierila s tým, že som rozvedená a single. I keď Nora namieta, že sama som vlastne nikdy nebola, lebo stále si s niekým vypisujem a randím. Ale takéto drobnosti mi mali iba spestriť život, neprikladala som im žiaden význam.
Takže ako to vlastne je? Som pripravená. Som vyliečená zo sklamania. A on si ma našiel.
Marcel z Tachova.
Môj princ, kozmonaut z vesmíru.
A kde sa ten Tachov nachádza? Dá sa to povedať krátko – ďaleko. Použila by som však iné slovo. V prdeli. Alebo ak mám byť slušnejšia – v paži. Na západe Čiech, kúsok od Nemecka. Približne päťsto kilometrov od Bratislavy, kde žijem.
Tak tam býva on, môj princ. Marcel.
Pýtate sa, ako som k nemu prišla? Oslovil ma na zoznamke. Je mi jasné, že to nie je príliš romantické. Ale naše prvé rande také bolo.
Nebudem však predbiehať. Poďme pekne po poriadku. Všetko vám dopodrobna vysvetlím. Pochopíte, prečo som jedného dňa zostala ako bez duše. Zombia. Zhypnotizovaná a mimo.
- reklamná správa -
