Skutočný príbeh, ktorý vás rozplače a prinúti zamyslieť sa nad životom. Strhujúci príbeh o Irene Sendlerovej – hrdinke, ktorá sa stala ženskou verziou Oskara Schindlera a zachránila pred smrťou a deportáciou 2 500 detí z nacistami okupovaného Poľska.
V roku 1942 dostáva mladá sociálna pracovníčka Irena Sendlerová povolenie vstúpiť do varšavského geta ako verejná zdravotná špecialistka. Počas svojej práce sa snaží dostať k židovským rodinám, chodí od dverí k dverám a prosí rodičov, aby jej dôverovali a zverili jej svoje deti. Tie potom postupne pašuje cez múry geta a presviedča svojich kamarátov a susedov, aby ich ukrývali.
V extrémnych podmienkach a s pomocou lokálnych obchodníkov, obyvateľov geta a svojej osudovej lásky sa Irene nakoniec podarilo prepašovať do bezpečia tisíce detí. Mnohé pritom putovali mestskými odpadovými kanálmi, skrývala ich však aj v truhlách a posúvala cez tajné priechody v opustených budovách.
Okrem toho na vlastné riziko schovávala tajné zoznamy, v ktorých figurovali mená a skutočné identity židovských detí. Urobila tak s nádejou, že príbuzní ich vďaka tomu budú vedieť po vojne nájsť. To, čo vtedy Irena nemohla tušiť, je, že deväťdesiat percent týchto rodín zahynie.
Autorke Tilar Mazzeovej sa v knihe Irenine deti podarilo vyrozprávať úžasný príbeh tejto odvážnej a statočnej ženy, ktorá riskovala vlastný život, aby zachránila nevinné deti pred holokaustom.
Začítajte sa do novinky Irenine deti:
Varšava, 21. október 1943
Aleja Szucha. Irena Sendlerová poznala svoj cieľ. Dvere sa pred ňou zabuchli a čierne väzenské auto sa dalo do pohybu. Dali jej len niekoľko minút na to, aby sa obliekla, a plavé vlasy ostrihané na mikádo mala ešte stále postrapatené od spánku.
Janka Grabowská sa rozbehla po príjazdovej ceste s jej topánkami a hodila jej ich na poslednú chvíľu, čím sa vzoprela proti násilným vrtochom vojakov. Irene ani nenapadlo, aby si ich zaviazala. Sústredila sa na jedinú vec: zostať pokojná a udržať si bezvýraznú, nevzrušenú tvár. Žiadne smutné tváre.
To bola múdrosť, ktorú židovské matky odovzdávali svojim deťom, keď od nich naposledy odchádzali v sprievode cudzích ľudí. Irena nebola Židovka, ale stále platilo, že smutné tváre sú nebezpečné.
Nesmú si myslieť, že mám dôvod báť sa. Nesmú si myslieť, že sa bojím. Irena si v mysli opakovala tú myšlienku. Keby tušili, čo skrýva, to, čo ju čakalo, by bolo ešte ťažšie.
Lenže Irena sa naozaj bála. Veľmi sa bála. Na jeseň 1943 v nacistami okupovanom Poľsku neexistovali desivejšie slová ako „Szucha ulica“. Možno neboli desivejšie slová ani v celej vojnovej Európe. Bola to adresa centrály gestapa vo Varšave.
Brutalita exteriéru budov zrejme krutým spôsobom vyhovovala zámerom Nemcov. Vo vnútri prízemného komplexu budov sa chodby ozývali výkrikmi vypočúvaných ľudí. Tí, ktorí to prežili, si potom niesli spomienku na odporný zápach strachu a výkalov. Dvakrát denne, tesne pred poludním a skoro ráno, sa čierne dodávky vždy presne načas vracali z ciel vo väznici Pawiak, aby vyzdvihli poničené a zlomené telá.
Irena predpokladala, že teraz musí byť tesne po šiestej hodine ráno. Možno je už pol siedmej. Čoskoro nad Varšavou vyjde slnko neskorého októbra. Ale Irena nespala už niekoľko hodín, rovnako ako všetci v tom obytnom bloku. Janka, jej verná spolupracovníčka a blízka priateľka, sa v tú noc zúčastnila na malej rodinnej oslave na počesť svätej Ireny. Keď sa najedli studených plátkov mäsa a kúskov koláča, Irenina chorľavá matka a teta, ktorá prišla na návštevu, odišli do spálne.
Lenže Janka už minula čas zákazu vychádzania a musela tu stráviť noc. A tak obe mladé ženy zostali v kuchyni a dlhé hodiny sa rozprávali popíjajúc čaj a likéry.
Po polnoci Irena a Janka konečne zadriemali a o tretej nadránom už obe dievčatá tvrdo spali na podomácky vyrobených ležadlách. Lenže Irenina matka Janina, ktorá ležala v zadnej izbe, spať nemohla. Ako sa jej len páčilo počúvať bezstarostné rozhovory oboch dievčat! Podľa napätej sánky svojej dcéry vedela, že Irena riskuje, preto prežívala silný materinský strach. Pre bolesti sa jej nedarilo zaspať, a tak sa radšej nechala unášať tými myšlienkami. Potom sa z temnoty ozval zvuk, o ktorom vedela, že neveští nič dobré. Odniekiaľ zo schodiska sa ozývalo buchotanie ťažkých topánok. Irena! Irena! zasyčala Janina naliehavým tónom, ktorý prenikol do Ireniných snov. Irena sa s trhnutím prebudila a podľa úzkosti v matkinom hlase ihneď vedela, čo to znamená. Tých pár sekúnd, počas ktorých si mohla vyčistiť hlavu, znamenalo rozdiel medzi životom a smrťou pre nich všetkých.
Hneď nato sa ozval hurhaj jedenástich agentov gestapa, ktorí búchali na dvere bytu a dožadovali sa vstupu. Zo strachu Irena pocítila kovovú chuť v ústach a pod rebrami sa jej dvihla vlna hrôzy, ktorá ňou prechádzala ako elektrické vlny. Niekoľko hodín Nemci chrlili hrozby a nadávky, rozrezávali vankúše a rozbíjali steny a skrine. Vytrhávali podlahové dosky a ničili nábytok.
Stále sa im nepodarilo nájsť zoznamy detí.
Tie zoznamy teraz boli jediným, na čom záležalo. Boli to len tenké a krehké útržky cigaretových papierikov, takmer nič viac ako zrolované kúsky tkaniva, súčasť Ireninho osobného archívneho systému. Lenže na nich boli v kóde, ktorý sama vymyslela, mená a adresy niektorých z tisícov židovských detí, ktoré Irena a jej priatelia uchránili pred hrôzou nacistickej perzekúcie – detí, ktoré stále ukrývali a starali sa o ne na tajných miestach po celom meste a pod Varšavou. Na poslednú chvíľu, tesne predtým, ako sa dvere rozleteli pod búchaním a obuškami gestapa, Irena hodila zoznamy z kuchynského stola Janke, ktorá ich s bezočivou sebaistotou napchala do svojej podprsenky hlboko pod pazuchu. Keby prehľadali Janku, Boh vie, že by bolo po všetkom. Bolo by to ešte horšie, keby prehľadali Jankin byt, kde sa ukrývali Židia. Irena tomu takmer nedokázala uveriť, keď uvidela, že samotní Nemci zakryli najhoršiu časť usvedčujúcich dôkazov: uchvátene sledovala, ako sa malý batoh so sfalšovanými dokladmi a zväzkami ilegálnych bankoviek stratil pod troskami rozmláteného nábytku.
V tej chvíli nechcela nič iné, len klesnúť na kolená. A keď pochopila, že gestapo nechce zatknúť Janku alebo jej matku, iba ju, takmer dostala závrat. Vedela však, že smiech vzdúvajúci sa v jej vnútri bol nebezpečne presiaknutý hystériou. Obleč sa, povedala si. Obleč sa a čím skôr odtiaľto odíď. Rýchlo si obliekla obnosenú sukňu, ktorú si prehodila cez operadlo kuchynskej stoličky len pred niekoľkými hodinami, a čo najrýchlejšie si pozapínala sveter, aby urýchlila svoj odchod pred tým, ako by agenti dostali šancu zmeniť názor. Bosými nohami odkráčala z bytu do chladného jesenného rána. Janku si ani nevšimla, až kým k nej nepribehla.
Lenže teraz, keď sa auto knísalo na každej zákrute, mala čas rozmýšľať nad vlastnou dilemou. Bolo jasné, že skôr či neskôr ju zabijú. To už Irena pochopila. Takto sa skončí jej príbeh. Ľudia sa nevracali z Aleja Szucha alebo z väzenia v gete na Pawiaku, kde držali väzňov medzi vyšetrovaniami, pri ktorých im lámali kosti. Nevracali sa ani z táborov ako Osvienčim alebo Ravensbrück, kam deportovali nevinných ľudí, ktorí prežili mučenie gestapa. A Irena Sendlerová nebola nevinná.
