Desivý príbeh o klaunovi Pennywise, ktorý je stelesnením večného zla a ktorý zabíja deti v malom mestečku. Partia Billových kamarátov sa mu rozhodne čeliť nielen preto, že Billov mladší brat bol jednou z klaunových obetí...
„Doteraz najlepšia vec, akú som od Stephena Kinga čítal,“ pochvaľujú si čitatelia po celom svete a poklony skladali knihe TO od začiatku aj médiá. Prvý raz vyšlo TO v roku 1986. Odvtedy patrí týchto vyše 1000 strán k tomu najlepšiemu, čo kedy Stephen King napísal.
Ak si nespomenieš, neprežiješ.
Ak si spomenieš, zomrieš.
Derry nie je obyčajné malomesto. Pod jeho povrchom spí prastaré zlo. Vždy keď sa prebudí, na niekoľko rokov rozpúta v Derry a okolí smršť neopísateľných hrôz. Strašná sila, ktorú možno nazvať len To, ovláda obyvateľov, vraždí nevinné deti a zdá sa, že ju neuspokojí nič okrem najvyššej obete. Kto ju prinesie tentoraz?
Skupinka priateľov, ktorí v Derry vyrástli, dnes žije roztrúsená vo všetkých kútoch sveta. Sú bohatí, úspešní aj slávni, ale nie sú šťastní. A najmä im chýba veľká časť spomienok na desivé udalosti z detstva. Kto im vymazal pamäť?
Ak to chcú zistiť, musia sa opäť stretnúť s pradávnym zlom. Kedysi sa mu dokázali vzoprieť a prežiť. Ale dnes už nie sú deťmi a niečo podstatné, čo im kedysi pomohlo zahnať To, im chýba.
Vypočujte si AUDIO úryvok z hororu TO.
Číta herec Ján Galovič:
Horor TO písal Stephen King celé štyri roky. Kniha je rozdelená na päť častí po 23 kapitol, pričom príbeh sa odohráva vo fiktívnom mestečku Derry v rokoch 1957, 1958, 1984 a 1985.
V roku 1990 naktúrili americko-kanadský televízny film TO v réžii Tommyho Lee Wallaca, v hlavných úlohách sme videli Richarda Masura, Annette O Toole, či Tima Reida.
Začítajte sa do prvých strán hororu TO od Stephena Kinga:
1. kapitola
Po potope (1957)
1
Pokiaľ to viem posúdiť, hrôza, ktorá sa skončila až o dvadsaťosem rokov – ak vôbec –, sa začala loďkou poskladanou z novín plaviacou sa v jarku plnom dažďovej vody.
Loďka poskakovala, naklonila sa, potom sa znovu vystrela, odvážne sa ponárala do zradných vírov a pokračovala v plavbe po Witcham Street k semaforu na križovatke s Jackson Street. V to popoludnie na jeseň roku 1957 boli tri svetlá zo všetkých strán tmavé a tmavé boli aj domy. Už týždeň bez prestania pršalo a pred dvoma dňami sa rozfučal vietor. Vo väčšine častí Derry už vtedy vypadla elektrina a ešte ju neopravili.
Vedľa novinovej loďky veselo pobehoval chlapček v žltom pršiplášti a červených gumákoch. Dážď neustával, ale konečne trochu zredol. Klopkal na žltú kapucňu chlapcovho pršiplášťa, pripomínal mu dážď na streche kôlne... príjemný, takmer útulný zvuk. Chlapec v žltom pršiplášti bol George Denbrough. Mal šesť rokov. Jeho brat William, ktorého väčšina detí zo základnej školy v Derry (a dokonca aj učitelia, hoci by mu tak nikdy nepovedali do očí) poznala pod prezývkou Koktavý Bill, bol doma a doliečoval sa z nepríjemnej chrípky. Na jeseň roku 1957, osem mesiacov predtým, ako sa začali skutočné hrôzy, a dvadsaťosem rokov pred veľkým finále mal Koktavý Bill desať rokov.
Bill vyrobil loďku a vedľa nej teraz bežal George. Keď ju vyrábal, sedel v posteli opretý o vankúše, ich mama zatiaľ v salóne hrala na klavíri Pre Elišku a dážď mu neúprosne šľahal na okno izby.
Asi v trištvrtine cesty ku križovatke a k nefunkčnému semaforu cestu blokovali lampáše a štyri oranžové drevené kozy. Na jednej bolo ceruzkou napísané DERRY – TECHNICKÉ SLUŽBY. Za nimi sa dážď vylieval z jarkov upchatých konármi, skalami a lepkavými hromadami jesenného lístia. Voda v ceste najprv vyhĺbila jamky, potom väčšie časti – a to už na tretí deň dažďov. Napoludnie štvrtého dňa sa cez križovatku Jackson Street a Witcham Street valili veľké pláty vytrhnutého asfaltu, pripomínali miniatúrne nafukovacie člny. To už mnohí ľudia v Derry nervózne žartovali o arche. Technickým službám sa podarilo udržať koniec Jackson Street otvorený, ale Witcham Street bola neprejazdná od drevených kôz až do centra.
No všetci sa zhodli, že najhoršie je za nimi. Potok Kenduskeag vystúpil v Pustatine tesne pod brehy a vzdúval sa pár centimetrov pod betónovými okrajmi úzkeho Kanála, ktorý ho viedol centrom. Práve teraz skupinka mužov – medzi nimi Zack Denbrough, Georgeov a Billov otec – odstraňovala vrecia s pieskom, ktoré tam včera narýchlo nahádzali. Včera to vyzeralo, že potope a škodám sa nedá vyhnúť. Sám Boh vie, že sa to už stalo – potopa v roku 1931 bola katastrofa, vyžiadala si škody milióny dolárov a dve desiatky ľudských životov. Bolo to dávno, ale ešte vždy žilo dosť ľudí, ktorí si to pamätali, a tí vystrašili ostatných. Jednu obeť potopy našli štyridsať kilometrov odtiaľto v Bucksporte. Nešťastníkovi ryby zožrali oči, tri prsty, penis a väčšiu časť ľavého chodidla. V tom, čo mu zostalo z rúk, zvieral volant fordky.
Teraz však hladina klesala, a keď raz začne fungovať nová Bangorská vodná elektráreň, voda by už nemala byť nebezpečná. To aspoň tvrdil Zack Denbrough, ktorý pre Bangorskú vodnú elektráreň pracoval. A pokiaľ ide o to ostatné, načo teraz riešiť ďalšie záplavy? Je dôležité prežiť túto, oživiť elektrinu a potom na to zabudnúť. V Derry sa zabúdanie na tragédie a katastrofy stalo takmer umením, ako to mal Bill Denbrough postupne zistiť.
George zastal tesne za drevenými kozami na kraji hlbokého výtlku v asfalte na Witcham Street. Výtlk sa tiahol v takmer presnej uhlopriečke. Končil sa na opačnej strane ulice asi desať metrov vpravo, nižšie od miesta, kde teraz Bill stál. Nahlas sa zasmial – zvuk tej osamelej, detskej radosti zasvietil v sivom popoludní –, keď voda stiahla papierovú loďku do miniatúrnych vodopádov vytvorených trhlinou v asfalte. Rýchla voda vyhĺbila kanál, ktorý sa tiahol po uhlopriečke, takže loďka preletela z jedného kraja Witcham Street na druhý a prúd ju niesol tak rýchlo, že George musel šprintovať, aby s ňou udržal tempo. Spod gumákov mu špliechala blatistá voda. Pracky na gumákoch veselo zvonili, keď George Denbrough utekal v ústrety svojej bizarnej smrti. V tom okamihu ho naplnila čistá a jednoduchá láska k bratovi Billovi... láska a trochu aj ľútosť, že Bill tu nemôže byť a zúčastniť sa na tom. Samozrejme, keď príde domov, pokúsi sa mu to opísať, ale vedel, že Bill to neuvidí tak živo, ako by to uvidel on, keby si vymenili úlohy a opisoval by mu to Bill. Bill vedel dobre čítať a písať, ale Georgeovi bolo aj v jeho veku jasné, že to nie je jediný dôvod, prečo má Bill na vysvedčení samé jednotky a prečo sa učiteľom páčia jeho slohové práce. Nešlo len o to, Bill vedel dobre rozprávať. Bill totiž dobre videl.
Loďka svišťala kanálom, bola to len stránka vytrhnutá z inzertnej časti Derry News, ale George si predstavoval, že je to plavidlo z vojnového filmu, aké občas videl v kine v Derry s Billom na popoludňajšom predstavení. Vojnový film, v ktorom John Wayne bojuje s Japončíkmi. Prova novinovej loďky rozrážala vodu a postupovala vpred, potom došla k jarku na ľavej strane Witcham Street. Vtedy cez trhlinu v asfalte prebehol nový prúd, vytvoril dosť veľký vír a Georgeovi sa zdalo, že loďka sa každú chvíľu prevrhne. Povážlivo sa nahla a potom George nadšene vykríkol, keď sa vyrovnala, obrátila a hnala sa dolu ku križovatke. Vyrútil sa k nej, aby ju zachytil. Pochmúrny nápor októbrového vetra zatriasol stromami; búrka, z ktorej bol tento rok mimoriadne nemilosrdný kosec, ich už takmer úplne obrala o farebné listy.
2
Bill usadený v posteli dokončil loďku, s lícami stále rozhorúčenými (hoci horúčka, tak ako hladina Kenduskeagu, konečne klesala), ale keď za ňou George siahol, Bill odtiahol ruku. „A te-te-teraz mi do-dones p-p-parafín.“
„Čo je to? Kde je to?“
„Je na po-po-poličke v pi-pi-pivnici,“ odpovedal Bill. „V debničke, na ktorej je napísané Zá-zá... Záliv. Dones mi ju, dones aj nôž a mi-misku. A š-š-škatuľku za-za-zápaliek.“
Goerge po to všetko poslušne zašiel. Počul mamu, ako hrá na klavíri, nie Pre Elišku, teraz hrala inú skladbu, ktorá sa mu až tak nepáčila, znela nudne a nervózne; počul na kuchynské okná neprestajne cupotať dážď. Boli to príjemné zvuky, ale myšlienka na pivnicu nebola príjemná ani trochu. Pivnicu neznášal a nerád tam schádzal po schodoch, lebo si zakaždým predstavoval, že tam dole v tme niečo je. Isteže, bolo to hlúpe, otec mu to povedal, povedala mu to aj mama, a predovšetkým mu to potvrdil Bill, no aj tak...
Nerád otváral dvere a zažínal svetlo, lebo mal predstavu – takú neuveriteľne hlúpu, až sa s ňou neodvážil nikomu zveriť –, že keď šmátra po vypínači, na zápästí mu zľahka spočinie nejaká laba s pazúrmi... a potom ho strhne dolu do tmy zapáchajúcej hlinou, vlhkom a sivou zhnitou zeleninou.
Hlupák! Potvory s pazúrmi, chlpaté a plné vražedného odhodlania, neexistujú. Z času na čas sa niekto zblázni a zabije veľa ľudí – o tom občas hovoril vo večerných správach Chet Huntley – a, samozrejme, ešte existujú komunisti, ale v ich pivnici nežije nijaká čudná príšera. No tá predstava ho neopustila. V nekonečných chvíľach, keď šmátral pravou rukou po vypínači (a ľavou kŕčovito zvieral zárubňu), sa pivničný smrad akoby zintenzívnil, až naplnil celý svet. Pachy hliny, vlhka a dávno rozloženej zeleniny sa zmiešali do jedného konkrétneho neúprosného pachu, do pachu príšery, akej niet páru. Bol to pach niečoho, čo nemá meno, tak páchlo To, prikrčené, striehnuce, pripravené na skok. Tvor, ktorý zje hocičo, ale najväčšiu chuť má na chlapčenské mäsko.
V to dopoludnie otvoril dvere a nekonečne šmátral po vypínači, ako zvyčajne kŕčovito zvieral zárubňu, oči mal prižmúrené, konček jazyka mu vyčnieval z úst ako zmučený korienok hľadajúci vo vyprahnutej pôde vodu. Smiešne? Jasné! Na to môžete dať krk! Aha, Georgie! Georgie sa bojí tmy! Sopliak! Tóny klavíra k nemu doliehali z miestnosti, ktorú otec volal obývačka a mama salón. Zneli ako hudba z iného sveta, z diaľky, tak ako určite znie rozhovor a smiech na letnej preplnenej pláži vyčerpanému plavcovi, ktorý zápasí so spodným prúdom.
Prsty našli vypínač! Ach!
Stlačili ho...
... a nič. Svetlo nikde.
Dokelu! Elektrika!
George prudko stiahol ruku, akoby ju vopchal do košíka s hadmi. Cúvol od otvorených pivničných dverí, srdce mu v hrudi cválalo. Vypadla elektrina, jasné, len zabudol, že vypadla. Ježiši! Čo teraz? Vrátiť sa a povedať Billovi, že škatuľku s parafínom mu doniesť nemôže, lebo vypadla elektrina a on sa bojí, že ho na pivničných schodoch niečo schmatne, nie komunista ani masový vrah, ale tvor, ktorý je od jedného aj od druhého oveľa horší? Že časť svojho zhnitého tela prepasíruje pomedzi stupne schodiska a schmatne ho za členok? To by si pomohol, čo? Iní by sa na takom výmysle smiali, ale Bill ťažko. Bill by sa naštval. Povedal by mu: „Si ako malý, Georgie. Tak chceš tú loďku, alebo nie?“
Ako na povel zavolal Bill zo svojej izby: „Č-č-čo si tam z-z-zomrel, Georgie?“
„Nie, už idem, Bill,“ rýchlo mu odpovedal George. Pošúchal si ramená, nech mu z nich zmizne zradná husia koža a sú zase hladké. „Len som sa ešte cestou napil.“
„T-t-tak si pohni!“
Zišiel teda po štyroch stupienkoch k poličke, srdce v hrdle ako teplé tlčúce kladivo, vlasy na šiji v pozore, oči rozpálené, dlane studené, s istotou, že pivničné dvere sa každú chvíľu samy zabuchnú, odrežú ho od bieleho svetla, čo dopadá cez kuchynské okná, a To začuje – To, niečo horšie ako všetci komunisti a vrahovia na celom šírom svete, horšie ako Japončíci, horšie ako Atila, Bič boží, horšie ako príšery zo stovky hororových filmov. V tých šialených sekundách začuje hrdelné vrčanie a potom To naňho skočí a rozzipsuje mu brucho.
Pivničný smrad bol dnes ešte horší – po potope. Ich dom stál vysoko na Witcham Street, takmer na kopci, a najhoršie záplavy ich obišli, ale dole aj tak zostala stojatá voda, čo presiakla cez staré kamenné základy. Pach bol tlmený a nepríjemný, nútil človeka dýchať čo najplytšie.
George sa chvatne prehrabal v rárohách na poličke – staré plechovky s boxom na topánky Kiwi, staré handry na topánky, pokazená petrolejka, dve takmer prázdne fľaše Windesxu, stará ploská plechovka vosku Turtle. Z nejakého dôvodu ho upútala a takmer tridsať sekúnd užasnuto, ako zhypnotizovaný, pozoroval korytnačku na vrchnáku. Potom ju hodil naspäť... a konečne to mal, hranatú škatuľku s nápisom GULF. Záliv.
George ju schmatol a vybehol hore schodmi, ako len vládal, odrazu si uvedomil, že má vykasané tričko, a prepadla ho istota, že práve to bude jeho koniec: tvor v pivnici ho pustí takmer hore, potom sa načiahne, zdrapí ho za tričko, strhne naspäť a...
Vynoril sa v kuchyni a zabuchol za sebou dvere. Tresli, len sa tak ozývalo. Oprel sa o ne so zavretými očami, na ramenách aj na čele mu stál pot, v jednej ruke tuho zvieral škatuľku parafínu.
Klavír stíchol a zaznel mamin hlas: „Georgie, nemohol by si tie dvere nabudúce zabuchnúť ešte silnejšie? Ak sa posnažíš, možno dokonca rozbiješ pár tanierov vo waleskom príborníku.“
„Prepáč, mami,“ zavolal.
„Georgie, ty debo,“ ozval sa z izby Bill. Ale potichu, aby ich nepočula mama.
Georgie sa ticho zasmial. Už ho prešiel strach, skĺzol z neho tak ľahko, ako z človeka skĺzne nočná mora, keď sa s ľadovou pokožkou a lapajúc dych vyslobodí z jej zovretia, keď si ohmatá telo a zíza na okolie, ubezpečuje sa, že v skutočnosti sa to nestalo, a vzápätí na ňu začne zabúdať. Kým položí chodidlá na dlážku, polovica je fuč, kým vyjde zo sprchy a pustí sa do utierania, zmiznú tri štvrtiny, a kým doraňajkuje, rozplynie sa všetko. Všetko... až kým si zase nabudúce v zovretí nočnej mory nespomenie na strach.
Tá korytnačka, pomyslel si George cestou k zásuvke v kredenci, kde mali zápalky. Kde som už takú videl?
Ale odpoveď neprišla a otázku nechal tak.
Zo zásuvky vytiahol škatuľku zápaliek, z police vzal nôž (čepeľ si starostlivo odvrátil od tela, ako ho naučil otec) a z waleského príborníka v jedálni si požičal malú misku. Potom sa vrátil do Billovej izby.
„Si t-t-ty ale so-so-somár, Georgie,“ pomerne priateľsky zahundral Bill a odsunul z nočného stolíka časť pacientovej výbavy: prázdny pohár, krčah vody, papierové vreckovky, knihy, fľašku balzamu VapoRub od Vicks – jeho vôňu si bude Bill celý život spájať so zahlienenými prieduškami a s plnými nosmi. Bolo tam aj staré tranzistorové rádio Philco, nevyhrávalo Chopina či Bacha, ale pesničku od Little Richarda... lenže veľmi ticho, tak ticho, že Little Richard prišiel o všetku svoju drsnú živelnosť. Mama, ktorá vyštudovala na Juilliarde klavír, neznášala rokenrol. Niežeby sa jej nepáčil, bol jej priam odporný.
„Nie som somár,“ odsekol George, posadil sa k Billovi na posteľ a vyžiadané predmety poukladal na nočný stolík.
„Ale si,“ odvrkol Bill. „Obyčajný somár.“
George si skúsil predstaviť sám seba v somárskej podobe a rozchichotal sa.
„Si väčší somár ako celá Augusta,“ pridal Bill a tiež sa rozchichotal.
„Ty si väčší ako celý štát,“ tromfol ho George. Na tom sa chechtali dobré dve minúty.
Nasledoval šepkaný rozhovor, ktorý každému okrem malých chlapcov pripadá nezmyselný: kto je väčší somár, ktorý somár má väčšie uši, ktorý má väčší chvost a tak ďalej. Napokon Billy vyslovil jedno zo zakázaných slov – vyhlásil Georgea za zasratého somára – a obaja sa rozrehotali na plné pľúca. Billov smiech sa zmenil na záchvat kašľa. Keď konečne doznel (Billova tvár medzitým nadobudla slivkovomodrý odtieň a ten Georgea trochu vyplašil), klavír znovu stíchol. Obaja pozreli k salónu, naťahovali uši, či sa tóny znovu nerozzvučia, čakali na matkine netrpezlivé kroky. Bill si pritisol ústa do ohybu lakťa, potlačil posledné kašlanie a zároveň ukázal prstom na krčah. George mu nalial pohár vody a on ho vypil.
Klavír sa rozoznel – a opäť Pre Elišku. Koktavý Bill na tú melódiu nikdy nezabudol a aj po rokoch mu pri nej zakaždým naskočila husia koža na rukách aj na chrbte, srdce mu stislo a spomenul si: Toto hrala mama v deň, keď zomrel George.
„Budeš ešte kašlať, Bill?“
„Nie.“
Bill vytiahol zo škatule papierové vreckovku, z hrude mu vyrazilo chrchlanie, vypľul do papiera hlien, papier pokrkval a hodil do koša pri posteli, kde už ležali podobné pokrkvané vreckovky. Potom otvoril škatuľku s parafínom a do dlane si vytriasol voskovú kocku.
George ho pozorne sledoval, ale mlčky a bez otázok. Bill nemal rád, keď niečo robil a George mu do toho kvákal, ale ak George čušal, Bill mu časom vysvetlil, o čo ide.
Bill odrezal nožom kúsoček kocky. Vložil odrezok do misky, škrtol zápalkou a položil ju na parafín. Chlapci pozorovali žltý plamienok, zatiaľ čo skapínajúci vietor ešte občas vrhol na okno spŕšku kvapiek.
„Loďka musí byť vodovzdorná, inak sa napije a pôjde pod hladinu,“ poúčal Bill. Keď bol s Georgeom, koktal iba mierne – a občas vôbec. Ale v škole to bývalo také zlé, že vôbec nemohol rozprávať. Komunikácia sa skončila a spolužiaci rozpačito pozerali inam, kým Bill zvieral svoju lavicu, s tvárou takmer rovnako červenou ako vlasy a s očami prižmúrenými do štrbiniek sa z hrdla pokúšal vyrvať nejaké to slovo. Občas – väčšinou – sa to slovo vydriapalo von. Inokedy sa zaťalo. Keď mal tri roky, zrazilo ho auto a odletel do múru, sedem hodín bol v bezvedomí. Mama povedala, že koktať začal až po nehode. George mal občas pocit, že ocko – a ani Bill – si tým nie sú takí istí.
Kúsoček parafínu v miske sa už takmer celkom roztopil.
Plamienok sa zmenšil, zmodrel a ovíjal sa okolo zápalky, potom zhasol. Bill namočil do tekutiny prst, ticho sykol a vytiahol ho. Previnilo sa usmial na Georgea. „Je to horúce.“ O pár sekúnd to skúsil znovu, začal tekutinu nanášať na papierové boky loďky a vosk rýchlo tuhol na mliečnu vrstvičku.
„Môžem aj ja?“ dožadoval sa George.
„Okej. Ale nepokvapkaj posteľ, lebo ťa mama zabije.“
George si namočil prst do parafínu, ktorý bol už len veľmi teplý, nie horúci, a roztieral ho po druhej strane loďky.
„Menej, ty somár!“ pokarhal ho Bill. „Chceš, aby sa ti pri pa-panenskej plavbe potopila?“
„Prepáč.“
„To nič. Trošku uber.“
George dokončil svoju stranu a zdvihol loďku. Oťažela, ale nie veľmi. „Perfektné,“ vyhlásil. „Idem si ju von pustiť.“
„Tak choď,“ prikývol Bill. Odrazu vyzeral unavený – unavený a ešte vždy nie zdravý.
„Škoda, že nemôžeš ísť so mnou,“ posmutnel George. Myslel to vážne. Bill býval občas panovačný, ale vždy mal najlepšie nápady a málokedy ho mlátil. „Je to vlastne tvoja loďka.“
„No, aj ja by som chcel ísť,“ mrzuto odvetil Bill.
„No...“ George prestúpil z nohy na nohu, loďku držal v oboch rukách.
„Obleč si dačo do dažďa,“ prikázal mu Bill, „lebo skončíš s chrípkou ako ja. Aj tak ju odo mňa asi chytíš.“
„Vďaka, Bill. Je to super loďka.“ A spravil niečo, čo už dávno nie, na čo Bill nikdy nezabudol: naklonil sa k bratovi a pobozkal ho na líce.
„Teraz ju už určite chytíš, somár,“ šomral Bill, ale aj tak vyzeral veselšie. Dokonca sa na Georgea usmial. „A všetko odlož, lebo mamu po-po-porazí.“
„Jasné.“ Pozbieral veci, čo doniesol, a prešiel cez izbu, loďka sa neisto kyvkala na škatuľke s parafínom, ktorú šikmo vložil do misky.
„Ge-Georgie?“
George sa obzrel na brata.
„D-d-dávaj si pozor.“
„Jasné.“ Trochu sa zamračil. Tak hovorievajú mamy, nie starší bratia. Bolo to rovnako čudné ako bozk, ktorý vlepil na líce Billovi. „Jasné, že si dám.“
Vyšiel von. Vtedy ho Bill videl naposledy.
