NICKELSDORF – Najlepšie človek pochopí iného vtedy, keď sa vcíti do jeho situácie. Medzi utečencami zo Sýrie, ktorí sa v posledných dňoch prehnali rakúskym mestečkom Nickelsdorf, sme si vyhliadli mladého muža. Vyzeral ako typický moslim, bol mladý, takže pokojne mohla jeho živá nátura prijať myšlienku extrémizmu. Presne takéhoto muža by ste na fotografii označili za možného teroristu. Avšak, zdanie klame, ako sa ukázalo pri zbežnom rozhovore.
Usama, ktoré meno nás príliš nenadchlo vzhľadom na povesť jeho najznámejšieho nositeľa, pochádza zo Sýrie, má iba 21 rokov. Keď sme si ho všimli, sedel pri staršom mužovi s deťmi, tak sme sa, samozrejme, opýtali, či je to jeho rodina. „Sú to moji priatelia, nemám tu rodinu.“ Najprv o nich nechce veľmi rozprávať, máme nepríjemnú predtuchu, že už nie sú medzi živými. Rozhovorí sa však o ceste, skutočne dlhej ceste, ktorú si radšej nechceme ani predstaviť.
„V Európe som už 10 dní, prišiel som loďou na Kos. Odtiaľ som šiel vlakom do Atén, odtiaľ letecky do Solúňa, odtiaľ do Srbska autobusom, z Belehradu do Maďarska opäť autobusom, od hraníc sem do Rakúska autobusom. Ale v každej krajine som musel aj veľmi veľa chodiť, stále sme niekam museli ísť,“ vysvetľuje Usama.
Zaujíma nás, koľko chce ešte prejsť, aká je jeho konečná destinácia. „Ani neviem, chcem ísť do Nemecka alebo ostať tu v Rakúsku.“ To nás prekvapuje, väčšina z utečencov si vyberala Holandsko a Nemecko, v Rakúsku ich požiadalo o azyl iba veľmi malé množstvo. Usama čaká na vlak do Viedne, najradšej by ostal tam. „Môj priateľ, teda môj najlepší priateľ žije vo Viedni už dva mesiace,“ vysvetlí a na jeho tvári sa konečne objaví úsmev, veľmi sympatický úsmev.
Opäť sa snažíme zistiť niečo o jeho rodine. „Môj otec s mamou v Sýrii pracujú, nemôžu vycestovať. Vláda im to zakázala. Ja som len študent, takže s tým nebol problém,“ odpovedá nesmelo, no nám sa uľavilo, že ešte na svete niekoho blízkeho má. Na otázku, či jeho rodičia pricestujú za ním, odpovedá jednoznačne „nie, nemôžu“. Vysvitne, že Usama študuje matematiku, teda študoval. Hanblivo prijíma pochvalu, je to predsa len náročné štúdium.
Pochvala ho však povzbudí, opýta sa nás odkiaľ sme. Keď mu vysvetlím, že sme Slováci a žijeme asi 35 kilometrov od Nickelsdorfu, neskrýva zmätený výraz. Slovensko mu nič nehovorí, na "migrantskej mape" by sme našu malú krajinu zrejme hľadali zbytočne. Napriek tomu má značný počet Slovákov z prílevu migrantov až nezdravý strach.
S Usamom sa lúčime s úsmevom na perách, zasmial sa poznámke, že vyzerá staršie ako na 21. Vraj mu to hovoria často. Pri odchode nám kýva, oduševnene nám ďakuje za prianie príjemnej cesty a šťastia. Zrazu už nevyzerá ako terorista. Stačilo urobiť malý krôčik z našej strany a z na prvý pohľad hrozivého muža sa vykľul perspektívny mládenec s trošku hanblivou, ale milou povahou. Možno stačí, aby sme všetci urobili tento malý krok, krok k ľudskosti.
