BRATISLAVA – Pavel Branko patrí medzi najstarších slovenských intelektuálov, na ktorých druhá svetová vojna vytiahla svoje najostrejšie zbrane. Keď ho chceli umlčať, odsúdili ho na doživotie. Keď ho chceli zabiť, odovzdali ho gestapu, čo znamenalo koncentračný tábor. Napriek tomu neprepadol beznádeji. O tom, ako vníma životné udalosti s odstupom desaťročí, sme sa s ním pozhovárali pri osobnej návšteve priamo uňho doma, v bratislavskej Dúbravke.
„Často som sa cítil bezmocný. Ako Dávid, ktorý bojoval proti obrovi Goliášovi, ale bez povestného praku. Ten mal v rukách môj protivník,“ začína svoje rozprávanie muž, ktorého meno dnes slovenská filmová kritika vyslovuje s rešpektom. Pavel Branko má vo svojom úctyhodnom veku stále čo povedať. Dalo by sa povedať, že ho páli jazyk. A tak si denne sadá k pracovnému stolu. Napriek tomu, že má dnes už 94 rokov, doslova ide s dobou. Píše na modernom počítači, sleduje dianie na internete a s kolegami z brandže si vymieňa maily. „Na Facebooku nie som. Ani na žiadnom inom Facebooku,“ dodáva s miernou iróniou v hlase. „Vždy som šiel proti prúdu,“ hovorí a podáva mi knihu s názvom Proti prúdu, v ktorej opísal svoje osobné zážitky a životnú dráhu. Kým ho gestapo vyviezlo do koncentračného tábora v Mauthausene, farská republika ho odsúdila na doživotie. Z piatich, čo sme v novembri 1942 stáli v Bratislave pred súdom, sa dvom ušli rozsudky smrti.
„Celý život bol pre mňa bojom za väčšiu sociálnu spravodlivosť, lebo nerovnosti bili do očí. Pred vojnou bolo Slovensko krajinou vysťahovalcov. Celý východ našej krajiny vyháňala nezamestnanosť na západ,vysvetľuje Branko, ktorého už počas gymnaziálneho štúdia oslovili ideály komunizmu. „Obdobie medzi dvomi vojnami bolo obdobím intelektuálnej prevahy ľavice, ktoré so sebou strhlo intelektuálov, filozofov a umelcov z celého sveta,“ vysvetľuje. „Sovietsky zväz sme vnímali ako útvar, ktorý prekonal najväčší neduh kapitalizmu – krízu. Keď vypukla po celom svete, ZSSR nezasiahla. Osobne som síce Sovietsky zväz nenavštívil, ale to, že sa z veľmi zaostalej krajiny stal priemyselnou veľmocou, bolo očividné. Za akú strašnú cenu, to sme si uvedomili až po vojne.Takže pre človeka ako ja, inšpirovaného svetovými autoritami ako Jack London, H. G. Wells, Romain Rolland či Lion Feuchtwanger, nemohlo vtedy byť nič prirodzenejšie,“ pokračuje v rozprávaní.
Z protifašistických postojov sa rodil odboj
„Keď vznikol Slovenský štát, bol som študent, známy na gymnáziu ako boľševik. Veľmi rýchlo však naša čechoslovácka skupina naletela provokatérovi, takže náš prvý pokus sa skončil na ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti). Zásluhou triedneho učiteľa Vanoviča nás ale zo školy nevylúčili - až po maturite,“ smeje sa. Po tomto popálení už bol opatrnejší. „Keď vypukla vojna, aj ja som chcel bojovať proti fašizmu v mene obnovy sociálne spravodlivejšieho Československa,“ spresňuje.„Komunistická strana bola samozrejme už v ilegalite, ale mne sa predsa len podarilo nadviazať s miestnou organizáciou kontakt, a čoskoro som sa stal členom rajónneho výboru KSS na Trnávke.“
„Roznášal som letáky, písal, rozmnožoval a rozširoval protifašistické letáky a spolu s ďalšími tromi druhmi rovnakého zmýšľania sme, popri inej straníckej tlači, začali vydávať aj vlastný ilegálny časopis Mor ho! Riaditeľ školy vo Vrakuni, Miloš Uhlárik, pripravil pre tlačiareň tajný úkryt. Ja ako šéfredaktor som v našej skupinke zároveň figuroval ako spojovací článok, lebo jedine ja som poznal všetkých spolupracovníkov. Čoskoro sme začali mať úspech aj v iných oblastiach Slovenska. Uhlárik mal spojenie na železničiarov, a tak sa naše výtlačky dostávali na celé Považie až po Ružomberok,“ spomína Branko. S úspechom však prišlo aj podozrenie a po štyroch rozvratníkoch sa začalo pátrať. „Keď nás zatkli, mal som 21 rokov. Keď z Uhlárika vytĺkli skrýšu tlačiarne, už nebolo čo skrývať,“ uzatvára.
Rozsudok, na ktorý bol režim hrdý
„V novembri 1942, keď nemecké vojská mali na západe v rukách Francúzsko a priľahlé krajiny, a na východe stáli už pri Stalingrade, slovenskí sudcovia si v boji proti boľševikom tiež chceli šplhnúť a vyrobili z piatich drobných antifašistov monstreproces, ktorého boli plné noviny s chválospevmi na dva rozsudky smrti, dve doživotia a ešte jeden dvanásťročný. Prezident Tiso však v liste pápežovi po vojne napísal, že na Slovensku za vojny nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti. Keby bol napísal, že nebol vykonaný, mohla to hádam byť pravda, ale takto napísal lož. Čiže katolícky kňaz klamal svojej najvyššej pozemskej autorite.“
Po vynesení rozsudku sa samozrejme všetci odvolali. Tak celá skupina, odsúdená pod záhlavím Uhlárik a spol., strávila v stave vyšetrovancov v bratislavskom justičáku dva roky. Pri druhom pojednávaní už všetky tresty zmiernili jednotne na dvanásť rokov. „Vtedy sa sudcovia do exemplárnych trestov už tak nehrnuli, lebo každému, kto normálne uvažoval, začínalo byť jasné, že vojna sa skončí porážkou Nemecka a jeho spojencov,“ podotýka. V roku 1944 celú skupinu previezli do väzenia v Nitre. „Bolo tesne pred povstaním a cez deň nás ani nezamykali. V Nitre vtedy držali najznámejších potentátov komunistickej strany, medzi nimi Širokého a Ďuriša. Čakali sme, že nás povstalci oslobodia, ale veliteľ nitrianskej posádky podplukovník Šmigovský sa k povstaniu nepripojil, a tak sme ostali za mrežami. Po definitívnom rozsudku nás všetkých preložili do Leopoldova, kam patria všetci odsúdenci na viac než desaťročný trest.“ Sovietske vojská vtedy Slovensko od východu oslobodzovali, v Leopoldove už bolo počuť delostreľbu, režim však svoj „boľševický úlovok“ nechcel pustiť na slobodu. „Formálne nás prepustili, fakticky však odovzdali do rúk gestapu, ktoré nás sústredilo v bratislavskom justičáku a 19. februára 1945 vypravilo päť vojenských nákladných áut, naložených okolo 280 politickými väzňami, do Mauthausenu. Cestou sa však pri Melku rozozvučala siréna, oznamujúca nálet, no veliteľ na to nedbal a angloamerické spitfiry náš transport, ktorý právom pokladali za vojenský, rozstrieľali. Z piatich vozidiel sa štyri zmenili na vraky, z ktorých tiekla krv. Ja som sedel v tom piatom. Vtedy som sa stal svedkom prvej masakry.“
Ani vlastná mater ho nespoznala
„Tak sme sa tí, čo prežili, nakoniec dostali do koncentračného tábora v Mauthausene, kde som absolvoval trojmesačnú odtučňovaciu kúru. Tak úspešne, že z pôvodných 65 kíl som to pri návrate domov dotiahol na 39. A to nás Američania po oslobodení už dva týždne vykrmovali!“ ilustruje. Po príchode do Mauhausenu ho čakal „klasický“ koncentračný život. Pracujúcich týrali esesáci a ešte viac kápovia, ale kváril ich najmä hlad. Hoci skupina, do ktorej bol Branko zaradený, ťažko pracovala v lese s drevom, dostávali ku koncu vojny, ako sa ríša rozpadávala, čoraz menej jesť, kým nakoniec býval na obed len vývar z odpadových odrezkov cukrovej repy. „Bolo to také sladkasto odporné, že aj nejeden z vyhladovaných si radšej dal lyžicu ďalej od úst. Keď však niekto nedojedol, nasilu som zjedol aj jeho porciu,“ odhaľuje svoje tajomstvo prežitia v situácii, keď nacistická Tisícročná ríša mlela z posledného a bolo jasné, že kto ešte chvíľu požije, možno sa dožije.
Najdrastickejší zážitok z tábora pochádzal, ako už neraz, z dielne spoluväzňov. „Koncom vojny nás v aprílovú nedeľu, hoci sme mali mať voľno, poslali robiť do prístavu. Na nákladnej lodi totiž priviezli z Rumunska transport zúbožených Židov a my sme ich mali povynášať z podpalubia, lebo sami už nevládali. Boli totiž v podpalubí väznení týždeň bez akýchkoľvek hygienických zariadení, takže z tmavého nákladného priestoru nás ovalil smrad ako z hnojiska. Keď sme ich po hodinách konečne vyniesli na palubu, ležali tam polomŕtvi pomiešaní s mŕtvymi. Spolu s nami ich nákladiaky vyviezli hore do tábora a my sme ich poskladali, kam nám kápo ukázal. Sotva sme s tým však boli hotoví, vyrútila sa odkiaľsi tlupa ukrajinských a poľských kriminálnikov s kyjakmi a všetkých, čo ešte javili známky života, utĺkli. Tak ako tuleniari kedysi utĺkali tulene. Nič strašnejšie ako toto som nikdy nezažil,“ hovorí pamätník a do očí sa mu tisnú slzy.„Toto bola druhá masakra v mojom živote. Dúfam, že tretej sa nedožijem.“
Tri mesiace po našom príchode Mauthausen oslobodili Američania. „Domov som sa vrátil až o 14 dní. Medzitým nás trochu dosýtili. Holili nás však spoločnými britvami a ja som z toho pár dní pred návratom do vlasti chytil hrozný ekzém po celej tvári, takže som bol celkom znetvorený.“ Možno iba z mladíckej nerozvážnosti doma pri bránke zazvonil ako niekto cudzí, kto sa vracia z koncentračného tábora, a svoju rodinu poprosil, či by ho pred cestou ďalej na Slovensko neprenocovali. „Kým ma vlastná mater konečne spoznala, prešla asi polhodina,“ dodáva dojatým hlasom držiteľ niekoľkých významných ocenení.
