BRATISLAVA - História má svoje svetlé aj temné stránky. Niektoré z nich si ľudia pamätajú lepšie, iné upadli do zabudnutia a akoby prestali existovať. V období, kedy si pripomíname 70. výročie konca druhej svetovej vojny, by sme tak mali poukázať aj na udalosti, ktoré sa diali po nej. Len málokto vie, že okrem Katynského masakru, pri ktorom sovietski vojaci postrielali 22-tisíc Poliakov, zakopali ich v lese do masových hrobov a snažili sa vinu hodiť na nacistov, je tu ešte iný, no rovnako krutý zločin, ktorý sa odohral u našich severných susedov.
Jedna z najkrvavejších masových vrážd spáchaných Sovietmi na poľských občanoch sa odohrala v júli 1945 v okolí mesta Augustów. Aj napriek tejto skutočnosti sa zmienka o nej dostáva na verejnosť iba sporadicky. Miesto, kde ležia obete tejto tragickej epizódy povojnovej histórie, je stále neznáme.
Jednotky Červenej armády podporované komunistickou UB (Urząd Bezpieczeństwa - poľská tajná polícia) a MO (Milicja Obywatelska. - Ľudová milícia) vykonali v meste a jeho okolí čistku v obrovskom meradle. Sovietske sily prečesali lesy a dediny, aby zatkli všetky osoby podozrivé zo spolupráce s poľským podzemím. Počas záťahu zadržali takmer 2000 osôb. Niektoré z nich sa po výsluchoch a mučení vrátili domov, 600 však bolo poslaných na neznáme miesto a viac o nich nikto nepočul. Toto je ich príbeh.
Na začiatku druhej svetovej vojny oblasť Suwałki a Augustów spadali pod kontrolou dvoch okupantov: Sovieti si uzurpovali celú Suwałki a časť Augustówa, nacisti zase kraľovali v jej zvyšku. Dvojitá okupácia ale Poliakom nijako nevoňala, a tak si vytvorili podzemné organizácie, na boj proti nepriateľským živlom. Spočiatku boli rozdrobené, ale nakoniec sa zjednotili pod zástavou ZWS (Związek Walki Zbrojnej - Zväz ozbrojeného boja) a nedali okupantom vydýchnuť.
Po tom, ako Tretia ríša otočila stranu a napadla Sovietov, sa infraštruktúra podzemného odboja zjednotila a dostala názov Polski Związek Powstańczy. Na začiatku jari 1944 mala táto armáda takmer 5000 členov. Počas operácie "Búrka" však musela z veľkej časti odhaliť ich identitu, čo malo po tom, ako boli Nemci vytlačení zo severovýchodnej časti Poľska a nahradení Sovietmi, tragické následky. Vojaci boli zatknutí a buď poslaní na východ, alebo násilne odvedení do komunistickej poľskej ľudovej armády.
Tieto represie značne podkopali silu podzemného odboja, ale na jar 1945 sa vojaci, ktorí sa skrývali v lesoch, začali reorganizovať do nových jednotiek. V kraji Suwałki zničili sedemnásť z osemnástich staníc MO a vyniesli dvadsaťtri rozsudkov smrti proti komunistickým spolupracovníkom, či "pomocníkom" novej "vlády ľudu". Rovnako aktívne boli aj jednotky v kraji Augustów. Úspech armády však vôbec netešil poľských komunistov a ich sovietskych pánov, obzvlášť NKVD, ktorá sa aktívne zapájala do boja proti podzemným jednotkám. Po dobytí Berlína a konci druhej svetovej vojny sa o likvidáciu demokratického podzemia postaral oveľa väčší počet pracovníkov z UB či NKVD.
Najväčšia operácia proti demokratickému ozbrojenému podzemiu sa uskutočnila v júli 1945 v okolí Augustówa a podieľali sa na nej hlavne sovietski vojaci vrátane NKVD, Smershu a vojakov 3. bieloruského frontu. Komunistické sily, ktoré sa na tejto čistke podieľali, dosiahli počet 15-tisíc mužov. Metódy a spôsoby zatýkania boli naozaj rôznorodé. Poľskí vojaci a ich sympatizanti, ktorí žili v mestách, boli zatknutí počas večerov, alebo v noci. Obyvateľov obcí vytiahli z ich domovov, uniesli z vidieckych ciest, alebo polí. Keď to nestačilo, tak si vymysleli kamufláž v podobe dedinskej schôdze, z ktorej zobrali všetkých, ktorí na ňu prišli.
Zadržaných uväznili na rôznych miestach a často ich vystavili hroznému mučeniu. Z 1900 až 2000 zatknutých vybrali asi 600 ľudí, medzi ktorými boli ženy aj nedospelí chlapci. Podľa informácií získaných od svedkov, ich naložili na nákladné automobily a previezli k sovietskej hranici. Od tej chvíle je miesto ich pobytu neznáme. V súčasnej dobe je isté len to, že boli zavraždení na príkaz vydaný Sovietmi. Pátranie po nezvestných, ktoré uskutočnili ich rodinní príslušníci hneď po záťahu, nemalo žiadny výsledok.
Nie je prekvapením, že komunistický režim sa snažil udalosť zamiesť pod koberec a spravodlivosti sa ľudia nedovolali ani po páde režimu. Prokuratúra v roku 1992 prípad zamietla z dôvodu nedostatku dôkazov . Vyšetrovanie masovej vraždy teraz vykonáva Komisia pre stíhanie zločinov proti poľskému národu, ktorá patrí pod Ústav pamäti národa. Napriek tomu, že bol učinený určitý pokrok, osudy mŕtvych, totožnosť páchateľov aj miesto posledného odpočinku obetí, sú stále zahalené rúškom tajomstva. Pátranie na území Poľska už asi neprinesie nič nové a žiadosti zaslané súčasnej ruskej vláde, aby pomohla vyšetrovateľom pri poskytovaní informácií, vraj zostali bez odpovede. Šesťsto ľudí sa len tak rozplynulo vo vzduchu...
