BRNO – Siahol na svoje úspory a hoci je na dôchodku, nevyliečiteľne chorej Adélke (6) z Brna venoval 300-tisíc Kč (cca 11 600 eur). Kto je Antonín (63) z Berouna, ktorý sa rozhodol nezištne pomôcť neznámemu dievčatku, hoci sám má dve deti, päť vnúčat a tri pravnúčatká? Je to muž so srdcom na pravom mieste.
Musíme začať Adélkou, ktorú podľa českého denníka Blesk volajú „sklenená“. Keď sa dievčinka v ôsmich mesiacoch učila sedieť, neudržala rovnováhu a spadla. Zlomila si ruku, lekári to však odhalili až o niekoľko dní. Keď sa učila chodiť, zlomila si nohu v predkolení. Podľa lekárov šlo o zhodu náhod. Ochorenie diagnostikovala až lekárka, ktorá s ním už mala skúsenosť. Osteogenesis imperfekta je neliečiteľné dedičné ochorenie so zvýšenou lámavosťou kostí.
Prejavuje sa modrastým očným bielkom, krehkosťou kostí, hypermobilitou kĺbov, ochabnutým svalstvom, niekedy stratou sluchu, srdcovou chybou, čo vedie k celkovej invalidite. Ľudia trpiaci touto chorobou bývajú nižšieho vzrastu, chýba im kolagén a zvládnu chôdzu len na menšiu vzdialenosť. V súčasnosti dochádza Adélka na ortopédiu, rehabilitácie, osteológiu, neurológiu, hematológiu, endokrinológiu, denzitometriu, ORL, očné, imunológiu, alergológiu a logopédiu. Doteraz utrpela desať zlomenín.
Antonín z Brna si o Adélke prečítal v novinách. Vyučený opravár poľnohospodárskych strojov sa nebál v živote postaviť k nijakej práci. „Šoféroval som tirák, pracoval som ako robotník pri páse vo fabrike a posledných pätnásť rokov pred dôchodkom som sa živil ako upratovač. A ak ide o peniaze, tak tie budú a my nebudeme,“ povedal Antonín.
Nikdy vraj veľmi nerozhadzoval. „Vždy bola nejaká koruna, ktorú som mohol odložiť. Mám to po rodičoch. Otec s mamou ma naučili šetriť,“ hovorí. Pred dvoma rokmi rodičov pochoval, majetok po nich predal a peniaze odniesol do banky. Žije dvadsať rokov v šťastnom manželstve. Vlastné deti nemá, ale svadbou s milovanou Jitkou (73) vyženil syna a dcéru. „Sme jedna veľká rodina, na ktorú som pyšný. Mám i päť vnúčat a tri pravnúčatká. Všetkým som dal, nikto z nich nebude nikdy hladovať. A ani my s manželkou nepôjdeme po žobraní.“ Keď sa Antonín rozhodol, že pomôže chorému dievčatku štedrým finančným darom, cestoval za ňou z Berouna až do Brna. „Peniaze som neposlal na účet, pretože som chcel Adélku osobne spoznať. Videl som v tom i určitú symboliku. Keď to ľudia uvidia, možno sa rozhodne pomôcť i niekto ďalší.“
Antonín neponúkol pomocnú ruku po prvý raz. Niekoľkokrát poslal peniaze na účty mnohých nadácií. Bolo to však vždy anonymné a nemal vraj istotu, že doputujú tam, kam majú a budú použité tým správnym spôsobom. „Adélku som si vybral hneď. Možno preto, že naša najmladšia vnučka má rovnaké meno.“ Šľachetný skutok sa stretol s veľkým ohlasom čitateľov Blesku. Antonín neváhal so štedrým finančným darom cestovať za dievčatkom cez pol republiky. Darované peniaze rodina využije predovšetkým na kúpu auta, ktoré je na prepravu Adélky nevyhnutné.
