BRNO - Vlado Rimbala (37) sa narodil v Levoči, počas svojho plného života však precestoval kus sveta. Aby mohol spolupracovať s renomovanými archeológmi a paleontológmi, žije v úzkom kontakte s prírodou. Živí sa totiž aj ako ilustrátor prehistorických zvierat, ale nielen tých. V exkluzívnom rozhovore pre Topky však prezradil, aké to je, kresliť niečo, čo nikto nikdy nevidel.
Málokomu sa podarí žiť tak, ako si v detstve vysníval. Cestujete po celom svete, pritom sa živíte tým, čo vás baví. Ako sa vám to podarilo?
Je to čisto vec hodnôt, ktoré človek uznáva. Žijem skromne, snažím sa nemať veci, ktoré skutočne nepotrebujem a stále sa snažím rozvíjať. Kreslím a maľujem, pretože ma to baví. Nie som materialista, netúžim po moci. Stači mi málo na vyžitie. Cestujem, pokiaľ mám možnosť. Predtým som bol sám a na cestovanie som si čas urobil, dá sa povedať, kedy som chcel. Cestovanie bolo pre mňa najrozumnejšie využitie peňazí. Cenou za to bola absencia vzťahov a nomádsky život. Teraz mám rodinu a snažím sa byť dobrým otcom. Mám čas na maľovanie a kreslenie a bohato ho využívam. Či sa s umením bude dať vyžiť v tejto dobe, to ukáže čas. Snažím sa stáť na nohách a isť za svojimi snami.
Venujete sa kresleniu napriek tomu, že máte poľnohospodárske vzdelanie. Bolo ťažké presadiť sa medzi ilustrátormi, ktorí majú vhodné vzdelanie? Neuvažovali ste o tom, že by ste si svoje vzdelanie v umeleckej sfére doplnili alebo to beriete skôr tak, že skúsenosť je vždy lepší učiteľ?
Bol som žiakom a učiteľom sám sebe, pritom som si pozorne všímal všetko okolo seba. Život mi poskytol príležitosti, ktoré som využil. Pracoval som v Prahe, keď som sa rozhodol kontaktovať pána inžiniera Jaroslava Mareša, ktorého knihy som doslova hltal a ponúkol som mu spoluprácu. Moja práca sa mu páčila a spolupracovali sme niekoľko rokov. Neskôr sa nalepovali ďalšie kontakty. Na severe Nórska som kreslil počas dlhej zimy a polárnej noci. V lete som kreslil len ak pršalo (smiech). Kreslil som vo voľnom čase, nie s cieľom zarobiť, vlastne som sa nikdy nesnažil dostať do komerčnej sféry. To, čo som vytvoril, je výpoveďou o mne ako obyčajnom človeku. Neviem, či potrebujem titul.
Okrem kníh a článkov ste ilustrovali aj niekoľko vedeckých prác, napríklad aj takých, ktoré sa venujú archeologickým a paleontologickým nálezom. Spolupracovali ste aj na projekte, v ktorom bolo vašou úlohou zobraziť dinosaurov tak, ako vyzerali. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Vždy som veľmi rád kreslil praveké zvieratá, som ešte stále z generácie, ktorá vyrastala na fantastických obrázkoch pána Zděnka Buriana. Jednu z prvých uverejnených rekonštrukcií som začal robiť v spomínanej spolupráci s pánom Jaroslavom Marešom pre časopisy v Česku. To bol začiatok.
Necítili ste istú dávku zodpovednosti za to, že tak, ako novo objavených dinosaurov nakreslíte vy, si ho budú predstavovať možno tisíce detí po celom svete?
Na začiatku bolo, samozrejme, prekvapenie a rozčarovanie z príležitostí, ktoré sa stali skutočnosťou. Určitá dávka zodpovednosti prišla, priznám sa, trošku neskôr. Teraz sa snažím robiť veci stále lepšie. Nekreslil som vždy len pre deti, spolupráca s pánom docentom Martinom Kundrátom si vyžadovala vždy presnú a podrobnú prípravu.
Na svojej stránke píšete, že ste sa vždy zaujímali o prírodu, ktorá vás priviedla aj ku kresleniu, podobne ako spoznávanie nových krajín. Bolo vaším snom pracovať aj na podobnom "prehistorickom" projekte?
Áno, veľkým snom.
Ako prebieha celý proces kreslenia niečoho, čo nikto nikdy nevidel?
Pokiaľ to ide, snažím sa použiť to, čo sa z daného živočícha zachovalo. Kostra by mala stačiť na vytvorenie predstavy o spôsobe života, pokrývke tela a pravdepodobnej farbe. Vela veci sa ale predvídať nedá. Napríklad, keby ste nepoznali slona, nenapadlo by vás, že tá jedna veľká diera na lebke je pre chobot, že má kohút veľký hrebeň na hlave a podobne. Všímam si prírodu okolo, správanie sa zvierat, ich tvar a sfarbenie... Často si robím jednoduché náčrty a neskor sa ich snažím nejako spracovať. Nachádzam paralely s dnes žijúcimi zvieratami.
Žijete v Brne, známy ste však aj na Slovensku a v Nórsku. Mnohí hovoria, že táto severská krajina je zosobnením ľudských túžob, prečo ste tam neostali, respektíve keďže viete porovnať život v týchto krajinách, prečo ste si vybrali Česko?
Chápem, že propagácia Nórska ako jednej z najbohatších krajín je veľká, zároveň musím napísať, že neexistuje krajina, ktorá by nebola krásna, všade žijú dobrí ľudia. Všade sa mi páčilo. Do Česka som prišiel kvôli manželke a dvom synom. Nie je dôležité, kde človek žije, ale aby bol s ľuďmi, ktorí sú mu najbližší. Mal som na výber a vybral som si. Bola to takisto výzva. Užil som si mnoho krajín, manželka Katka tiež a nemienime sa cestovania vzdať. Všetko má svoj čas a presne teraz je to tak, ako má byť. Ak človek nájde pokoj v sebe, môže žit kdekoľvek.
Ak by ste mali začínajúcim umelcom poradiť čo robiť, aby sa mohli živiť umením aj v tejto neľahkej dobe, čo by ste im povedali?
Aby boli sami sebou, vnímali tú svoju cestu a snažili sa zmazať medzeru medzi tým, čo robím a čo by som chcel robiť... A v tejto neľahkej dobe zostať dobrým človekom :)
Vladimír Rimbala ilustroval šesť kníh, približne 20 článkov v časopisoch a niekoľko vedeckých prác. Využíva techniky kresby ceruzkou, perom, pastelom, uhlíkom, ako aj maľbu olejovými či akrylovými farbami na plátno, drevo či stenu. Svoje diela vystavoval na Slovensku, v Českej republike aj v Nórsku. Spolupracoval s vedeckými kapacitami ako sú docent zoológie Martin Kundrát či spisovateľ, cestovateľ a zoológ Jaroslav Mareš.
