Príliš osobná známosť

Keď láska bolí, treba ju liečiť. Nie od nej utekať. Príbeh o tom, že niekoho milovať znamená byť aj zodpovedný za šťastie iných.

Novela Evity Urbaníkovej otvára oveľa viac tém, než by ste na takú útlu knižku povedali. Jej hrdinkou je slobodná tridsiatnička, vyrovnaná a spokojná, s dobrou prácou a okruhom priateľov a známych, ktorých má rada. Stretne Mareka, muža svojho veku, vdovca s malým dievčatkom. Vznikne medzi nimi láska, dokonca začnú spolu žiť a všetko vyzerá priam ideálne. Do Marekovho života však zasiahne kríza, jeho stavebná firma krachuje a on sa dostane do veľkých dlhov. Jeho partnerka to neberie ako tragédiu, no preňho je to signál vlastného zlyhania. Začne piť a zúfalstvo premieňa na hnev, ktorý si odnášajú jeho najbližší - dcérka a partnerka. Tá mu to do istého momentu toleruje, no potom si povie, že takto žiť nechce - s človekom, ktorý pije, a pritom vychovávať a chrániť cudzie dieťa len preto, že jeho otec nedokáže zvládnuť životnú situáciu. Rozhodne sa odísť, no najprv musí nájsť odpoveď na zásadnú otázku - či nie je príliš sebecká, keď odchádza.

ÚRYVOK

Stalo sa, že som Marekovi zavolala o tretej popoludní, on zdvihol, povedal:
„Ahoj, láska moja,“ a ja som počula, že má ťažký jazyk a v pozadí som registrovala krčmové hlasy.
„Kde si, zlatko?“
„Mám stretnutie v jednej krčme.“
„Kvôli práci?“
„Hej, hej.“
„Dobre.“
„Veď o chvíľu už pôjdem domov.“
Niekedy som mu volala len preto, že som potrebovala ostať dlhšie v práci, aby nerátal s tým, že vyzdvihnem Terezku z družiny, ale keď som počula, ako takmer neartikuluje, zložila som a v priebehu niekoľkých minút som si preorganizovala všetko, čo som mala urobiť, aby do školy neprišiel navalený Marek. Marek, ktorý bol v alkoholovom opare schopný polemizovať s učiteľkami o správnosti ich pôsobenia na jeho dcéru a ktorý si jediný nebol vedomý toho, že KAŽDÝ vidí a cíti, že je veľmi skoro pred večerom navalený ako delo.
„Prečo ideš uprostred týždňa o druhej popoludní do krčmy, aby si sa tam posadil medzi alkoholikov s červenými nosmi a pil s nimi lacný rum?“ spýtala som sa ho raz, keď sa tesne popoludní v sobotu zobudil po nočnom fláme v obývačke a unavene ležal v posteli. „Čo ťa tam ťahá?“
„Neťahá ma tam nič,“ povedal Marek krotko, „proste idem na jedno pivo.“
„Ty vieš, že sa to neskončí len pri jednom pive.“
Pokrčil plecami.
„Nerozmýšľam o tom.“
„A rozmýšľaš o tom, aké to je, keď ťa o štvrtej popoludní nájdeme doma úplne na mol?“
„Ale zas nie som úplne na mol.“
„Ňufko, si úplne na mol.“
Mlčal.
„A namiesto toho, aby si si ľahol spať, nám znepríjemňuješ život.“
„Prepáč mi to,“ povedal skleslo.
„To je otázka, či ti to prepáčim.“
Zdvihol hlavu a ja som pokračovala:
„Je otázka, či chcem ostať s mužom, čo takú bežnú situáciu ako stratu svojej firmy nevie zvládnuť chlapsky.“
„Bežnú situáciu?“ ironicky zdvihol obočie.
„Bežnú,“ prikývla som. „V Amerike ti každý povie, že najprv musíš skrachovať, aby si potom úspešne podnikal.“
„Sprostosť,“ mávol rukou.
Neodpovedala som.
„Ale máš pravdu, nejako to nezvládam.“
„Pomôžem ti, zvládneme to spolu, len neutekaj...“ naliehala som. „Terezka všetko vidí. Všetko!“
„Čo?“
„Že piješ! Že sa inak správaš. K nej, ku mne, ku všetkým.“
„Je to len dieťa.“
„To bola hlúpa veta.“
Zhlboka vzdychol.
„Mrzí ma to.“
Uhládzala som dlaňou paplón na mojej strane postele.
„Vieš, Ňufko, ty si v živote zažil veľa zlých vecí. A ja neviem, či som schopná urobiť ťa šťastným.“
Pozorne na mňa pozrel, až po nos prikrytý perinou.
„Keď sa chlap ako ty rozhodne tráviť dni v krčme a nie doma, znamená to, že je veľmi, veľmi nešťastný,“ pokračovala som pomaly. „A keď tak nad tým rozmýšľam, ak ťa domov nepritiahne moja a Terezkina láska, tak potom čo?“
Zdalo sa mi, že sa mu v očiach zaleskli slzy. Alebo som to len chcela, hľadala som v ňom všetku tú ľudskosť, ktorú mal, ktorou ma dostal a ktorú strácal množstvom pohárikov vypitých do dna.
O pár minút prišiel za mnou a za Terezkou do záhrady, akurát sme sadili cibuľky tulipánov rôznych farieb, Terezka sa snažila ich kombinovať, aby sme mali na jar krásny záhon. Marek sa usmieval, spýtal sa, či máme nejaké mäso, že si urobíme skorú večeru, kým ešte nie je veľmi chladno, a ja som videla, že veľmi chce.
Chce byť šťastný spolu s nami.
Chce byť chlap.
Chce zvládnuť to, čo mu osud nadelil.
Ťažoba, ktorú som si v žalúdku niesla od včerajšieho popoludnia, zmizla. Marek bol späť. Taký, akého sme milovali.
Ale keď som do jamky, čo vyhĺbila Terezka, vkladala ďalšiu cibuľku, napadlo mi, že ktovie, či budem pri tom, keď z nej o pol roka vyrastie tulipán.