Novinka od sudánskej spisovateľky Halimy Bashir rozpráva príbeh o lekárke, ktorá prežila vojnové peklo v Sudáne. Slzy púšte vám ukážu genocídu, násilie a vraždenie ako výsledok etnických nepokojov v provincii Darfúr očami jednej z obetí.
Knihu „Slzy púšte“ napísala Sudánka Halima Bashir s pomocou spisovateľa Damiena Lewisa. Aj ona sa musí skrývať za vymyslené meno. V prípade odhalenia identity by jej rodine žijúcej v Afrike stále hrozili kruté represálie.
Halima žila ako dieťa spokojným životom v milujúcej rodine, jej nadanie ju predurčilo, že ako jedna z mála zo svojho kmeňa dosiahla vysokoškolské vzdelanie a stala sa lekárkou. Už v škole sa stretáva so zvláštne napätými vzťahmi medzi pôvodnými černošskými obyvateľmi Sudánu a Arabmi, ktorí sa v krajine považujú za privilegovanú vrstvu.
Napätie prerastie do rasových nepokojov, Halima ako lekárka v nemocnici rovnako ošetruje ranených z oboch táborov, vláda ju však za trest posiela pracovať na kliniku do malej dediny v oblasti zmietanej najostrejšími bojmi. Tam sa stáva svedkom nerovného boja medzi dobre vyzbrojenými Arabmi a čiernymi povstalcami, pomôcť však musí aj desiatkam dievčat v školskom veku, ktoré v škole znásilní horda ozbrojencov.
Halima podá správu zástupcom Spojených národov, vzápätí po ňu prídu ozbrojení muži. Skutočnosť je ešte strašnejšia, než si predstavovala.
Ukážka z knihy
V tom čase som pracovala tak ťažko, mala som čas akurát sa najesť, vyspať a pracovať. Z toho sa skladal celý môj život. V piatok som si vzala pár hodín voľna a snažila sa chytiť správy v televízii, v lekárskej časti. Alebo som šla za strýkom Ahmedom, či nemá správy z domova. Všetky ostatné témy rozhovorov sa pominuli: dokázali sme hovoriť len o vojne. Jediné, na čo ľudia mysleli, bolo, ako zaistiť bezpečnosť svojich rodín a svojich príbytkov. Život sám sa zastavil: nikto neodchádzal na štúdiá, nikto sa neženil a nevydával ani sa nesnažil mať deti. Takto to pokračovalo tri vyčerpávajúce mesiace, každý deň priniesol ďalšie zohavené telá a zlomené životy. Potom jedného dňa prišiel do nemocnice mladý reportér z novín. Bol čas obeda, motal sa v nemocničnej kantíne a kládol otázky zdravotníckemu personálu. Snažil sa prinútiť doktorov, aby mu prezradili svoje dojmy z vojny, zo všetkého, čo v nemocnici dosiaľ videli. Spočiatku som sa mu zo všetkých síl vyhýbala. Bolo nemožné vedieť, komu možno veriť. Hocikto vás mohol nahlásiť bezpečnostným službám, kedykoľvek.
Sledovala som, ako sa mladý novinár prepracúva postupne kantínou. Ostatní doktori pôsobili, že sa s ním rozprávajú celkom otvorene. Zapisoval si ich mená a čmáral si poznámky do notesu. Takže keď napokon prišiel k môjmu stolu, súhlasila som, že ho vypočujem. Spýtal sa ma na meno a oddelenie, na ktorom pracujem. Povedal mi, že som určite videla veľa vojnových ranených, keďže pracujem na oddelení nehôd a pohotovosti. Nepochybne mi to poskytlo lepší pohľad do povahy konfliktu. Súhlasila som, že to tak môže byť.
„Všetci hovoria, že černosi zaútočili na vládu,“ povedal. „Súhlasíte s tým? Súhlasíte, že v tom spočíva podstata konfliktu?“ Chvíľu som zvažovala odpoveď na jeho otázku. Vedela som, že nemôžem povedať, čo naozaj chcem, lebo to by bola jasná samovražda. No možno by som mu mohla poskytnúť pár vlažných odpovedí, ktoré by smerovali k pravde – bez toho, aby som sa sama príliš namočila. „Hm, áno aj nie,“ odpovedala som. „Je to zložitejšie. Historicky boli arabské kmene kočovné, nemali pôdu ani dobytok. Teraz si chcú zabrať pôdu a dobytok.“
„Takže boj o zvieratá, vodu a zem – to sú hlavné príčiny?“ „Svojím spôsobom áno. Ale ako som už povedala, je to zložitejšie. V našej oblasti, zaghawskej, je nedostatok dobrej vody a slabé zdravotníctvo. A vláda nerobí veľa, aby pomohla.“ „Takže vy ste Zaghawka? Zaghawovia sú známy bojovný kmeň. Bojujete za svoje práva, je to tak?“ „Pozrite, ak vás napadnú, musíte sa brániť. Ak sa nebránite, rozdrvia vás. To je celé.“ „Takže vy ste za boj?“ „Ako som povedala, musíte sa brániť, inak vás rozdrvia.“ „V tom prípade – chcete, aby boje pokračovali?“ „Nie. Chcem, aby tu bol mier. Chcem, aby boje prestali. Spôsobujú hrozné, hrozné utrpenie.“ „A keď nastane mier – čo potom?“ „No, potom by mala vláda poskytnúť správnu podporu a rozvoj pre obyvateľov Darfúru.“
Zdvihol na mňa pohľad od poznámok. „Bez ohľadu na to, z akého sú kmeňa?“ Prikývla som. „Áno. Bez ohľadu na to, z akého sú kmeňa.“ Letmo sa usmial a skontroloval si poznámky. „Voláte sa Halima Bashir, však? Vďaka. Možno sa niečo objaví v novinách, neviem. Musím to najprv dať šéfredaktorovi...“
Reportér sa presunul k ďalšiemu stolu. Dojedla som a vrátila sa rovno do práce. Čakal na mňa dlhý rad pacientov. Nevracala som sa v duchu k tomu interview. Videla som, že iní lekári sa s novinárom zhovárali oveľa dlhšie ako ja. A povedala som len málo takých vecí, čo by ma mohli inkriminovať. Na krátky rozhovor som rýchlo zabudla.
O dva týždne som videla skupinu policajtov, ako sa predierajú oddelením. Nijako ma to nezaujalo. Neskoro popoludní zvyčajne robievali kontroly, ak nastali problémy medzi pacientmi. Pokračovala som v práci a potom som pocítila, že sa zastavili za mnou. Otočila som sa. Vo vzduchu viselo čosi čudné, pochmúrne. Všimla som si, že to boli štyria policajti v civile spolu s uniformovanými. Ihneď som vedela, kto to musí byť.
„Doktorka Halima Bashir?“ spýtal sa ma uniformovaný s vyššou hodnosťou. „Doktorka Bashir?“ Prikývla som. Bola to čudná otázka. Vedel veľmi dobre, kto som, lebo sme sa už veľakrát predtým rozprávali. Patril k policajtom v nemocnici, čo mali na starosti formuláre. Otočil sa ku kolegovi v civile, čo stál za ním. „Ako som povedal – je to ona.“ „Pôjdete s nami,“ povedal poliš v civile bezvýrazne. „Prečo?“ spýtala som sa v snahe nedať najavo strach. „Čo so mnou chcete?“
Hodnú chvíľu na mňa len civel. Predstavovala som si jeho temné, mŕtve oči za zrkadlovými slnečnými okuliarmi, ktoré mal nasadené. Všetci štyria mali zrkadlovky. Slnečné okuliare a tmavé obleky v západnom štýle: to bola ich ultramachovská, ultraštýlová uniforma. Rovnako vyzerali aj v univerzitnom komplexe, keď prišli zatvoriť školu. Bolo by to smiešne, keby to nebolo také desivé.
„Nepýtajte sa,“ zachrčal. „Len urobte, čo sme vám prikázali.“ „Môžem sa aspoň prezliecť?“ Mala som na sebe „pracovný odev“ – latexové rukavice, gumené čižmy, biely plášť a sieťku na vlasy. „Dobre. Prezlečte sa. Ale rýchlo.“
Odišla som do prezliekarne, pričom srdce mi vydesene búšilo. Vyzliekla som si pracovný odev. Ruky sa mi triasli, keď som sa snažila zvliecť si zakrvavené rukavice. Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Čo som spáchala? Čo som urobila, že som upútala ich pozornosť? Nech ma odvedú kamkoľvek, vedela som v hĺbke srdca, že to nebude dobré. Čo som len, preboha, urobila?
