Žiarlivosť nie je len vďačným námetom pre vtipy. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako štandardné manželstvo dvoch obyčajných ľudí, sa dokáže nenápadne zmeniť na nezvratný deštruktívny proces.
Kniha je o citovom vydieraní, rafinovaných manipuláciách a psychickom násilí, ktoré sme schopní páchať práve na tých najbližších. Príbeh, na ktorý môžete naraziť aj tam, kde šaty nerobia človeka. Na nuda pláži.
O knihe
Bezproblémoví, vyrovnaní a veselí ľudia sa počas leta schádzajú na pláži pri vode. Nie je to obyčajná pláž, ale pláž naturistická. Jej návštevníci dávno nemajú pocit, že ich telá sú výnimočné, rovnako bez zábran a komplexov sa spolu bavia a užívajú letnú pohodu. Zapadne medzi nich aj Denis, ktorý z pozitívnej energie osadenstva nudapláže čerpá nápady pre svoju prácu majiteľa malej reklamnej agentúry.
Zoznámi sa tu aj s Ninou, na prvý pohľad odmeranou, cynickou a neprístupnou. Ich nezáväzné rozhovory pokračujú aj mailovou komunikáciou, v ktorej sa Nina dokáže odhaliť viac ako na nudistickej pláži. Otvára sa tak zdanlivo banálny príbeh jej manželstva so starším a skúsenejším Otom. Jeho lichotivý záujem a starostlivosť o mladú ženu sa však postupne mení na jej stráženie, obmedzovanie, vydieranie a odopieranie akýchkoľvek jej sociálnych kontaktov. Nina aj s malým synom zostáva v úplnej izolácii v byte uprostred rušného veľkomesta, odkázaná na milosť a svojvôľu jediného človeka, ktorý stále tvrdí, že všetko robí len pre jej dobro. Dá sa vyhrať boj so žiarlivosťou v tej najrafinovanejšej a najdeštruktívnejšej podobe?
Kniha vyšla 1. marca vo vydavateľstve Evitapress.
Ukážka z knihy
Tri roky som aj s Adamom žila v izolácii. Iné deti poznal len z návštev detského ihriska. S dospelými ľuďmi neprichádzal do kontaktu skoro vôbec, reagoval na nich placho a silno mi vždy zvieral ruku. Oto spravil dokonca aj ďalší unikátny ťah, aby som nemala dôvod opúšťať byt – ak Adam ochorel, nechodili sme my k lekárovi, ale lekár, Otov kamarát, prišiel k nám.
Samozrejme som si to musela vážiť, pretože to spravil pre naše dobro. Dokonca aj nákupy robieval sám a dobrovoľne. Nebudem sa predsa ja vláčiť s taškami z obchodu a ešte aj tlačiť kočiarik. On vie najlepšie, čo potrebujeme, nakúpi, čo treba, ja sa nemusím o nič starať. Len nech som pekne v bezpečí domova a usmievam sa.
Ja som však mala dôvodov na úsmev stále menej a cítila som čoraz intenzívnejšiu potrebu sa o niečo naozaj „starať“. Nielen o Adama, vysávanie a umyté riady.
Oto bol z mojich pokusov rozprávať sa o tom s ním zúfalý. Nie, nie, zúfalý nie je správne slovo. Bol zaskočený, nerozumel tomu, obťažovalo ho to a najviac zo všetkého bol znechutený. Z mojej nevďačnosti. Ale už ho ani veľmi neprekvapovala.
„Čo by iné ženy dali za to, keby sa o nich manžel takto staral,“ bola veta, ktorú som mala v ďalších rokoch počúvať pravidelne a s čoraz ostrejšou dikciou. „Som rada, že sa o mňa staráš, ale som tu celé dni úplne sama.“ „Máš predsa Adama.“ „Áno, ja viem. Ale potrebujem byť v kontakte aj s dospelými ľuďmi. Veď už neviem ani poriadne rozprávať a môj okruh tém sa zredukoval na to, čo bude na večeru.“ „Nepreháňaj to, iné by boli šťastné.“
„Ja som šťastná čoraz menej. Som sama, čakám len, kedy bude večer a večer si poviem, že na druhý deň ma zas nečaká vôbec nič. Žiaden zážitok, žiadna emócia, žiadne vzrušenie, žiaden problém na vyriešenie. Jednoducho nič. A nič znamená naozajstné NIČ. To tak predsa nemôže byť do konca môjho života?“
Oto sa na mňa pozrel ako na otravný hmyz. „Vzrušenie a emócie ti chýbajú? No pekné. A ako si to predstavuješ?“ „Chcela by som ísť do práce. Medzi ľudí.“ „Tak tam chceš hľadať to vzrušenie a tie emócie? Byť manželkou a matkou sa ti tuším už zunovalo. To sa dalo čakať. Čo najskôr utiecť od povinností za vzrušením a emóciami. Akoby som počul svoju bývalú. Zodpovednosť vám nič nehovorí, myslíte len na seba.“
Nasledoval jeho monológ o tom, aký je svet „tam vonku“ zlý a nebezpečný, úplne najhorší sú v ňom ľudia, on o tom niečo vie. Na rozdiel odo mňa. Ja so svojou bezbrehou naivitou by som nemala šancu v tej džungli prežiť. Nezabudol poznamenať, že veľmi dobre vie, o čo mi v skutočnosti ide – o iných mužov. Vypleštila som na neho oči.
„To máš, pre boha živého, odkiaľ?“ „Len sa netvár, Nina. Keď tu bol naposledy Jaro, usmievala si sa na neho.“ „Doniesol ti nové CDčko Madonny, len som mu otvorila dvere.“ „A keď odchádzal, dala si mu jablko.“ „No a?“ „Iným jablko nedávaš.“ „A čo z toho vyplýva, kriste pane na nebi?“ „Že pred mojimi očami flirtuješ s mojím kamarátom, to z toho vyplýva. Snáď si nemyslíš, že ťa pustím len tak do akéhosi zamestnania, aby si si mohla robiť čo chceš.“
Dnes už viem, že som robila stále tú istú a zásadnú chybu – pokúšala som sa mu vysvetľovať, že to tak nie je. Bránila som sa. Môj vzťah s vlastným manželom prestával byť o dôvere, pomoci, harmónii, zdieľaní spoločných zážitkov a intimite. Bol o boji, v ktorom som ja bola v pozícii toho, kto sa bráni. Neúspešne. Moje teritórium, povedané vojenskou terminológiou, bolo stále menšie a menšie.
