Všetko má niekde začiatok, len ho treba nájsť. Všetko má svoj koniec, ale niekto ho musí vybojovať.
Prvé dejstvo, október 1891 Sedemnásťročná Léonie Vernierová uteká s bratom Anatolom pred hroziacim nebezpečenstvom z rušných ulíc Paríža. Úkryt nachádzajú na panstve Domaine de la Cade, neďaleko stredovekého mesta Carcassonne. Úkryt áno, pokoj nie. Pod idylickým povrchom Domaine de la Cade, uprostred čarokrásnej prírody francúzskeho juhu, totiž prebývajú zlovestné sily. V prastarej vizigótskej hrobke na nevinnú Léonie čaká niečo... čo sa chce vyslobodiť... ovládnuť ľudské duše... preliať ľudskú krv. Kľúčom k záhade je balíček tarotových kariet, ktorý si pamätá všetky príbehy ľudstva.
Druhé dejstvo, október 2007 Mladá Američanka Meredith Martinová prichádza do Francúzska, aby si tu splnila dva životné sny. Jedným je napísať knihu o Claudovi Debussym a odhaliť málo známe stránky jeho života. Druhým je nájsť korene svojej kliatbami prenasledovanej rodiny. Meredith vstupuje do hotela Domaine de la Cade a jej prítomnosť rozruší duchov minulosti. Vyzbrojená notovým zápisom tajomnej melódie a starou fotografiou neznámeho vojaka začína svoje pátranie. Netuší, že jej je súdené uzavrieť príbeh tragickej lásky, ktorý sa začal dávno pred jej narodením. Blíži sa sviatok Všetkých svätých. Deň, keď padá závoj medzi svetom živých a mŕtvych. Meredith čosi láka na opustenú čistinu v lese, kde tajomstvá minulosti odpočívajú, ale nespia...
O autorke:
KATE MOSSOVÁ je autorkou svetoznámeho bestselleru Labyrint, ktorý bol preložený do 35 jazykov. Britská sieť kníhkupectiev Waterstone ho zaradila medzi sto najlepších románov napísaných za posledných dvadsaťpäť rokov. V roku 2000 jej prácu v oblasti umenia ocenili titulom European Woman of Achievement. Autorka je taktiež spoluzakladateľkou a čestnou riaditeľkou nadácie Orange Prize for Fiction. S rodinou žije striedavo v západnom Sussexe v Anglicku a vo francúzskom meste Carcassonne. Labyrint – víťaz prestížnej čitateľskej ceny Richard & Judy Best Read 2006
Citát:
Aïci lo tems s’en, Va res l’Eternitat. Léonie si tie slová prečítala nahlas dvakrát, v ústach jej pripadali zvláštne. Vytiahla z vrecka svoju starú ceruzku a odpísala si ich na kúsok papiera. Za ňou sa čosi ozvalo. Bol to vietor? Bolo to nejaké lesné zviera? Azda divá mačka? A potom ešte iný zvuk, akoby ktosi ťahal lano po palube lode. Had? Odrazu ju opustilo sebavedomie. Tmavé oči lesa ju uprene pozorovali. Slová z knihy ju prepadli s desivou jasnosťou. Predtuchy, mátanie, miesto, kde sa odhrnul závoj medzi dvoma svetmi. Léonie sa odrazu vôbec nechcelo vojsť do hrobky. Ale druhá možnosť, že tu zostane na čistinke sama a nechránená, jej pripadala omnoho horšia. S krvou pulzujúcou v spánkoch vystrela ruku a chytila ťažký kovový kruh na dverách. Zatlačila. Najskôr sa nestalo nič. Znovu potisla dvere. Tentoraz sa ozval škripot kovu a ostré šťuknutie, to sa poddala západka. Pritisla si úzke plece o drevo a celou váhou tela sa prudko zaprela. Dvere sa pomaly a zadŕhavo otvorili.
