Pavol Rankov zaujal čitateľov najskôr svojimi poviedkami, v ktorých prostriedkami fantastickej a absurdnej literatúry skúmal situácie, či okolnosti, za akých sa v ľudskom živote prejavuje dobro a zlo. Ako spolu nažívajú a prežívajú. Ako sa menia, súperia a vytláčajú. Neskôr prišli dva úspešné romány Stalo sa prvého septembra alebo inokedy a matky.
Novinka Miesta, čo nie sú na mape je podivným románom zo súčasnosti, v ktorom nič nie je také, ako by malo byť, lebo možno ani nič nie je. Napätie a tajomstvo. To sú dve základné ingrediencie v tejto Rankovovej novinke.
Kým Marek a Natália študujú v Olomouci, vyzerá to na celkom obyčajný život slovenských vysokoškolákov v blízkom zahraničí. Možno sú občas nezdravo intelektuálni a inokedy príliš naivní, ale v podstate sú ešte normálni. Potom však prídu prázdninovať na rodné Slovensko a ich vzťah je čoraz komplikovanejší.
Ako jedovaté plyny sa uvoľňujú Marekove traumy z detstva a čoraz upnutejšia Natália nechce hľadať cestu na ich prekonanie. Lenže kto z nich viac klame a kto si lepšie vymýšľa? Rozprávanie sa mení ako chameleón uväznený medzi krivými zrkadlami.
Marek je totiž veľmi nedôveryhodný rozprávač, ktorý šikovne kombinuje svoj vlastný príbeh s vymyslenými príbehmi svojich postáv, až si postupne nebudete istí, či kruté vyústenie jeho rozprávania nie je iba ďalšia literárna hra.
Dej novinky Miesta, čo nie sú na mape vychádza z troch línií: prázdninový príbeh rozpadu milostného vzťahu študentov lingvistiky Marka a Natálie. V druhej línii začnete prenikať do tajomnej Markovej histórie rodiny, ktorú poznačilo množstvo nevyjasnených úmrtí. Ich obeťami sa stali Markovi starí rodičia, strýko s tetou a napokon aj jeho mama s otcom.
Rankov vynikajúco vystihol motív rodinného prekliatia, keď smrť chodila zväčša vo dvojici...
Treťou líniou jeho novinky je postmoderná koláž rôznych námetov poviedok a spôsobov rozprávania. Marek a Natália sa totiž zabávajú vytváraním fiktívnych príbehov, ktoré sú pre nich neraz podstatnejšie ako samotná realita.
„Budeš materiálom na príbeh, ktorý vytvorím,“ odvetila som napokon, hoci už keď som to dopovedala, bolo mi jasné, že chcel zrejme počuť čosi úplne iné, upokojujúcejšie a vážnejšie.
„Áno, to si povedala presne! Cítim sa teraz ako postava v knihe, ktorú píše niekto iný.“
„Neboj sa, dnes sa nestaneš postavou v mojej poviedke, nechce sa mi nič písať,“ povedala som.
„Pretože aj ty si zrejme len postava,“ skonštatoval Marek. „Otázkou je, kto je autor.“
„Prosím ťa, kto by nás už len chcel napísať? Neboli by sme veľmi zaujímavé postavy.“
„Nezáleží na tom, či sme zaujímaví. Je možné, že sme nudné postavy v slabej knihe netalentovaného spisovateľa...“
