Šľachtická rošáda je svieži a zábavný príbeh plný romantiky, ktorého príbeh vás pohltí ako rieka. Jemné flirtovanie, šarm a elegancia, romantika, ale aj tajomstvá – autorka Kristi Ann Hunterová namiešala úžasný koktail, ktorý zachutí všetkým romantickým dušiam.
Lady Miranda Hawthorne je lady, ako sa patrí, hoci v kútiku duše by veľmi chcela byť odvážna a bezstarostná. Vo svojich dvadsiatich rokoch je v očiach spoločnosti už beznádejnou starou dievkou. Svoje najvnútornejšie pocity nevylieva do denníka, ale píše listy starému priateľovi svojho brata – vojvodovi, ktorého nikdy nestretla, len o ňom počula, a nemá v úmysle mu ich nikdy poslať.
Medzitým sa spriatelí s Marlowom, bratovým novým komorníkom, a aj keď sa túži oslobodiť od obmedzení svojho postavenia, zaľúbiť sa do sluhu sa je aj pre ňu príliš veľkou vzburou.
Keď Marlow jeden z listov náhodou objaví a pošle ho nič netušiacemu vojvodovi, Miranda je zdesená. Vojvoda ju však prekvapí – list jej vráti a zdôverí sa jej s vlastnými pocitmi. A zrodí sa ich vzťah na diaľku. Neistota prameniaca z doterajšieho nedostatku nápadníkov sa zmení na zmätok z rastúcich pocitov k dvom mužom – k jednému, ktorého nikdy nestretla, a k druhému, na ktorého sa môže spoľahnúť, ale ktorého správanie je čoraz zvláštnejšie.
Keď sú však v ohrození štátne tajomstvá, do ktorých je zapletený aj Marlow, jedna vec je Mirande jasná: vôbec jej nie je jedno, ako sa to skončí s Hawthornovcami a s tými, na ktorých jej rodine záleží.
Kniha Šľachtická rošáda získala na Amazone mimoriadne pozitívne hodnotenia. Vyše 340 čitateľov jej dalo celkovo 4,6 hviezdičiek z 5. Hlavnú hrdinku Mirandu si bezpochyby zamilujete a stane sa jednou z vašich najobľúbenejších literárnych postáv. Aj pod tlakom zostáva vždy perfektnou dámou; šarmantnou a prívetivou, ktorá však musí skrývať svoje city.
Začítajte sa do novinky Šľachtická rošáda:
Hertfordshire, Anglicko, 1800
Keď osemročnému dievčaťu pristane syrový koláč na špinavej zemi, tak to veru nie je jeho najšťastnejší deň. A určite sa mu nepáči ani smiech chlapca, ktorý to všetko zavinil.
Lady Miranda Hawthornová hľadela na zem, kde bezútešne ležal jej dezert. Jej oči sa zaliali krokodílími slzami a drobné rúčky spustené vedľa tela zovrela do pästí.
„Si jeden naničhodník, Henry Lampton!“ Zohla sa, zdvihla koláč a šmarila ho na smejúceho sa chlapca. Líca mala mokré od plaču, no keď videla, ako sa krémová dobrota rozotiera po chlapcovej košeli a ako mu úsmev mizne z tváre, pocítila uspokojenie.
Svoju odplatu si však nemohla vychutnať do konca, lebo vzápätí sa zjavila jej matka a viedla ju preč z oslavy. Kým nezavrela dvere na pracovni a neostali v miestnosti samé, neprehovorila ani slovo.
„Miranda, urodzená dáma na verejnosti nikdy nedáva najavo sklamanie.“ Matkine karhajúce slová boli láskavé, no zároveň prísne. Ako vždy.
Uvedomovala si, že to matka myslí dobre. Avšak zakaždým, keď začula slová „Miranda, urodzená dáma nikdy…,“ tak jej prebehli po chrbte zimomriavky. Z času na čas síce matka vyslovila aj vetu „Miranda, urodzená dáma vždy…“ No aj vtedy sa jej posolstvo nieslo v duchu „Miranda, urodzená dáma sa vždy venuje svojim hosťom, aj keď ich považuje za nudných.“
Vedela, že kým ju matka poučuje, nemá význam protirečiť. Vždy, keď sa pokúsila povedať niečo na svoju obranu, dosiahla akurát to, že celá tortúra trvala dlhšie. Takže len čakala, kým jej mama dovolí odísť.
Avšak namiesto toho, aby sa vrátila na oslavu, rozbehla sa do svojej izby, hodila sa na posteľ a búchala päsťou do vankúša, aby uľavila pocitu nespravodlivosti.
Zrazu si na stolíku pri posteli všimla biely papier. Prečítať si ďalší list od brata bude určite omnoho zaujímavejšie, než si v duchu opakovať, čo všetko matkine poučky o správaní urodzenej slečny zakazujú.
Keď Griffith pred dvomi rokmi odišiel do školy, tak si Mirandina matka zmyslela, že písanie listov bratovi bude pre jej dcéru vynikajúcou príležitosťou cvičiť si krasopis. Prvé listy obsahovali sotva niečo viac než len podpis a jednu vetu o obľúbenej bábike, no časom sa medzi súrodencami vytvorilo pomerne blízke puto.
Vzájomná korešpondencia navyše Mirande umožňovala dostať zo seba všetky negatívne pocity z matky.
Plná očakávaní rozlomila pečať. Už sa nevedela dočkať, ako si prečíta, čo jej najstarší brat zase vyviedol.
Drahá sestrička,
dúfam, že sa máš dobre.
Tvoj posledný list bol dosť dlhý na to, aby som si uvedomil, aký som rád, že som vojvoda. Poslať toľko listov papiera muselo byť dosť drahé. Keď sa budeš nabudúce v kostole nudiť, hádam sa už nepokúsiš rozkopať lavicu.
Miranda sa zamračila. A čo mala robiť? V ten deň bola kázeň nanajvýš nudná a matka ju celý týždeň upozorňovala, že urodzená dáma v kostole nikdy nespí. A sedieť za to ďalšiu hodinu v tichosti na stoličke považovala za veľmi neprimeraný trest.
Vďaka Marshovi sa nám podarilo vyhnúť skupine starších chlapcov, ktorí si z nás chceli urobiť sluhov. Neustále ďakujem Bohu, že tu nie som jediným mladým šľachticom. Hoci Marsh už ako dieťa zdedil titul vojvodu, je trochu neotesaný. Rolu gentlemana zvláda asi rovnako zle ako ty rolu lady.
Miranda vyplazila bratovmu listu jazyk, čo síce nemalo žiaden význam, no hneď sa cítila lepšie. Nemala najmenších pochýb, že sa Griffith snaží, aby neotesané hrany svojho priateľa ako-tak obrúsil. Než ich milovaný otec pred tromi rokmi tragicky zahynul, stihol Griffitha mnohému naučiť.
Viem, že je to ťažké. No snaž sa ovládať. Keď ťa matka minule prichytila váľať sa po zemi s knihou v ruke a zadúšať sa od smiechu, bola od starostí celá bez seba.
Pri tej spomienke sa Mirande na perách zjavil úsmev. Bola to veľmi vtipná kniha.
Jedného dňa sa mame poďakuješ za to, že ťa učila správaniu dámy už od mala, Miranda. Prospelo by, keby si sa jej rady pokúsila uviesť aj do praxe.
A čo si myslí? Že sa nesnaží? Že sa teší, keď ju matka usadí do modrého zamatového kresla vedľa svojho stola a spustí ďalšiu kázeň o tom, ako sa má správať urodzená dáma?
Zoskočila z postele a podišla k písaciemu stolu pod oknom. Schytila brko a papier a rozmýšľala, ako bratovi opísať dnešnú udalosť s koláčom tak, aby ju pochopil.
Snažila sa správať ako dáma. Naozaj. Ale ako má človek v sebe zadržať emócie, ak cíti radosť, smútok alebo strach? Vari tie pocity nepotrebuje dostať von?
Spomenula si na historky, ktoré Griffith rozprával o svojom kamarátovi. Marshington chápal, že ak sa majú dať veci do pohybu, treba niekedy obísť pravidlá. Ako keď nechal otvorené oknoa vietor piatakom rozfúkal papiere po celej triede. Museli dať všetko do poriadku a nestihli prísť na ihrisko, takže Marshington s Griffithom si konečne zahrali kriket bez toho, aby im niekto hádzal do hlavy loptičky.
Marshington by ten špinavý koláč určite do Henryho hodil. A nielen to. Našiel by spôsob, aby jej ten naničhodník musel priniesť nový dezert. Alebo dokonca celú tortu!
Marshington by ju nepoučoval. On by ju zachránil. Tak ako zachránil Griffitha, aby hneď prvý mesiac neušiel zo školy kvôli šikane. V tej chvíli jej čosi napadlo.
Naozaj si na to trúfne?
Namočila brko do atramentu, no váhala, či ho naozaj položiť na papier. Dlhú chvíľu sa vznášalo vo vzduchu, kým sa z neho neoddelila čierna kvapka a nerozpľaštila sa na bielom hárku. Miranda sa zhlboka nadýchla, položila hrot na papier a začala písať.
Drahý Marshington,
Bolo na tom čosi šokujúce, priam škandalózne, a aj preto vzrušujúce. Oslobodzujúce. Drobný skutok rebélie, ukrytý pred očami i všetkými dobre mienenými radami jej matky, ukrytý pred kritikou dokonalého staršieho brata.
Samozrejme, že ho nikdy neodošle. Urodzená dáma predsa nikdy nepošle list mužovi, ktorý nie je jej príbuzným. Už len pri napísaní jeho mena mala pocit, že robí čosi nebezpečné.
Ako sa rozpísala o incidente s koláčom, sotva dbajúc na správny výber slov a už vôbec nie na krasopis, stalo sa čosi nečakané. Zaplavil ju pokoj. A začala si uvedomovať, že jej matka mala možno – možno – pravdu.
To, že hodila do Henryho koláč, jej neprinieslo nič dobré. No list najlepšiemu priateľovi jej brata možno nakoniec niečo dobré prinesie.
