Píše sa rok 1939. Hitler už pripravuje hrozivý plán, v ktorom niet miesta pre ľudskosť. Povráva sa, že vojna je predo dvermi. Sú to len klebety. Obyčajné slabošské reči, ktorým len tak niekto neuverí.
Ľudia sa začínajú deliť na dve skupiny. Jednu časť tvoria pragmatici, ktorí vo vojne vidia míľovými krokmi sa približujúcu hrozbu. Druhú, naopak, tvoria tí, ktorí len počujú, ale nepripúšťajú si smutnú zvesť do srdca. Žijú si svoje všedné životy, zatiaľ čo v Nemecku sa už zdvíha oheň nenávisti, aby pohltil celý svet.
Marie-Laure žije so svojím otcom. Matku nemajú. Dievčatko však necíti túžbu po chýbajúcom rodičovi. Nemusí, pretože milujúci otec jej nahrádza a postupne zapĺňa každé miesto, v ktorom zíva prázdnota. Ako šesťročná náhle prichádza o zrak. Má strach. Bojí sa chodiť po uliciach. Nechce, aby ju otec učil naspamäť trasy, po ktorých pravidelne chodia. Zdá sa jej to priťažké. Príliš riskantné. Má pocit, akoby sa jej otcom vštepené informácie len letmo dotkli, ale nedostali sa do mysle. Vidíme jej vnútorný boj. Súcitime s malým stvorením, ktoré by sme najradšej odbremenili a nechali ju, aby nemusela zažívať tak zásadné zmeny. A potom nastáva zlom. Marie-Laure vychádza z ulity. Už si zvyká. Učí sa vidieť rukami, ušami, ba dokonca aj nosom. A otec sa teší. Za každú zvládnutú úlohu jej pripravuje prekvapenia. Niekedy je to pekne zabalená sladkosť, inokedy kniha v braillovom písme, ktorú ona radostne číta a vstupuje tak do sveta knižných hrdinov. Všetko robia spolu. Spolu sa zhovárajú, spolu chodia do múzea, kde otec pracuje. Spolu čelia novým výzvam. Marie-Laure už nechýba zrak. Veď napokon, čo je to vlastne slepota? Chýbajúci zmysel, alebo len spôsob života, ktorý občas každý z nás dobrovoľne spoznáva? Dni sa míňajú a pokoj vystrieda zúfalstvo a boj o holý život.
Werner vyrastá v detskom domove spolu s mladšou sestrou, pre ktorú by urobil čokoľvek. Už od detstva má zakázané žiť v naivite. Podľa zaužívaných zvyklostí ho čaká len ťažká práca v bani. Nemá vyhliadky do budúcnosti, nikto neráta s tým, že chlapec dokáže čosi veľkolepé. Avšak občas sme postavení pred celkom iný príbeh, než aký nám ostatní chceli napísať a my musíme len v pokore uznať, že to nie sme my, kto riadi náš osud. Že občas je pre nás nachystané niečo iné, výnimočné.
Všetko sa dá do pohybu, keď Werner objaví staré rádio. Najskôr nehrá. Nevychádza z neho žiadny zvuk. On však len trošku pootočí týmto, trochu tamtým a zrazu sa dostáva do iných miest. Počúva relácie. Vtĺka si do hlavy nové poznatky. Netrvá dlho a povesť o chlapcovi, ktorý má šikovné prsty, sa dostáva aj do uší vyššie postaveným predstaviteľom. Volajú ho do domov, nech sa len pozrie, či dokáže prebudiť ich dlho mlčiaci prístroj. A za odmenu ho čakajú koláče. Maškrty so šľahačkou, ktoré jakživ nejedol. Jeho príbeh sa krúti, osud tak rozhodol. Dostáva príležitosť, o akej mnohí len snívajú. Môže ísť do vyberanej školy, kde sa mládež pripravuje na službu vodcovi. Áno, Werner bude slúžiť vlasti. Bude pomáhať nacistom. A hoci viem, čo to znamená, hoci nenávidím vojny, nedokázala som Wernera odsúdiť. Nemohla som. Pretože on len robil, čo považoval za dobré. Nevedel rozoznať, čo sa stane, koľko životov bude musieť vziať, koľko bolesti zaseje. On len chcel lepšiu budúcnosť. Nie pracovať v bani. Nie zomrieť pod náporom ťažkej práce a do smrti živoriť. Mohla som to vyčítať malému chlapcovi?
A tak obaja hlavní hrdinovia kráčajú po ceste, ktorá im náleží. Marie-Laure uteká z krajiny, aby sa nasťahovala k strýkovi, ktorý je vraj šialený. Otec ju chráni. A nielen ju. Musí uchrániť aj vzácny kameň, kvôli ktorému by bol niekto schopný aj preliať krv. A Werner počúva príkazy a bojuje. Obaja žijú ďaleko od seba. Až do istého dňa, keď sa ich príbehy krútia, aby sa spojili. Musia sa spojiť. A všetko dáva zmysel. Prichádza ten moment, áno, musí to byť on, kedy aj cez riadky cítiť obrovskú bolesť. Biedu a nárek, ktoré sa šíria ako mor.
Anthony Doer vytvoril úchvatné dielo. Dal si záležať na každom detaile. Písané je poeticky a zároveň neuveriteľne realisticky. Priam som počula tie výstrely. Cítila som dym a chcela som sa dotknúť postáv, ktoré na chvíľu ožili, aby priniesli neopakovateľný čitateľský zážitok, ktorý sa vám vpije do pokožky.
Hrdinov budete obdivovať a zároveň sa zamýšľať nad tým, čo by ste robili, ak by ste stáli na ich mieste. Verili by ste? Bojovali ako oni? Pretože jedinou možnosťou je viera. A nezáleží na tom, či je skutočná, alebo len nutný dôsledok toho, že už nemáte na výber. A na konci možno zbadáme aj Svetlo, ktoré nevidíme.
