Imrich Béreš patrí k najlepších bankárom na Slovensku. Bol pravou rukou prezidenta Michala Kováča a vyskúšal si aj politickú kariéru. Aktuálne je už druhé obdobie predsedom predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne.
A najnovšie mu vyšla kniha. Autobiografia Keď život skúša, ktorú napísal spoločne s Táňou Veselou, novinárkou a šéfredaktorkou.
Životopisy sa zvyčajne vydávajú až po smrti dotyčného človeka. Literárna hyperbola môže všeličo dokresliť, vyretušovať či vymaľovať vhodnejšou farbou.
Imrich Béreš však bilancuje svoj život ešte ako činorodý zrelý muž. Pretože je čo bilancovať. Aj bez zveličovania a prifarbovania. Lebo jeho život bol bohatý, radostný a plný víťazstiev. Nezriedka však býval aj smutný, krutý, beznádejný a vyplnený nezmerateľnými bolesťami a smútkami.
Imrich Béreš zostal napriek tomu šťastným človekom. Azda preto, lebo sa vlastnú bolesť vždy pokúšal premeniť na radosť iných. Smrť účinkovala v jeho okolí akosi pričasto, no nezlomila ho. Po každej jej bezohľadnej návšteve našiel silu znova sa usmievať. A pomáhať druhým. Nie preto, že na to mal, ale preto, že v sebe vždy nosil to, čo doňho vštepili rodičia: V živote sa netreba pozerať len na seba, ale aj okolo seba.
A presne o tom je jeho autobiografia Keď život skúša, v ktorej sa zameral hlavne na svoje tri piliere: bankovníctvo, politika a folklór. Venuje sa aj súkromnému životu, v ktorom ho postretli obrovské tragédie, no dokázal sa pozviechať. Pretože keď život skúša, musíte byť pripravený zvládnuť to. Len tak dokážete napredovať...
Prečítajte si kapitolu z knihy Keď život skúša:
Môj priateľ Róbert Bezák.
,,Katolícka cirkev urazila slovenských veriacich, keď odstránila trnavského arcibiskupa takým potupným spôsobom“.
Keby som bol iný, kauza Róberta Bezáka by popri mne len tak prešla. Isto by som ju ,,so znepokojením“ zaregistroval, no život by bežal ďalej. Aj naše priateľstvo by bolo ohraničené práve len tým ,,znepokojením“. Ibaže u mňa to tak nechodí.
Róberta som si všimol ešte ako mladý otec, keď som chodieval s deťmi do kostola. Pocítil som k nemu hlbokú úctu, lebo bol jeden z prvých, ktorí slúžili omše pre deti. Vedel s deťmi veľmi dobre komunikovať.
Roky utekali a občas som o ňom dočítal v novinách. Zoznámili sme sa, keď už bol trnavským arcibiskupom. Stalo sa tak prostredníctvom Marcela Kovaľa, farára na Kramároch. Do jeho farnosti patrili aj všetky nemocnice na Kramároch vrátane onkologického ústavu, čo by nie každý psychicky zvládol. Raz večer – bolo to pár týždňov po Imovej smrti – mi Marcel zatelefonoval a opýtal sa, či by mohol prísť na nasledujúci deň na obed aj s hosťom. Súhlasil som, hoci som netušil, o koho ide. Až keď z auta vystúpil Róbert Bezák, uvedomil som si, že Marcel priviedol do nášho domu trnavského arcibiskupa. Prišiel a od prvej chvíle sme si ,,sadli“. Je to veľmi spontánny, prirodzený človek, na nič sa nehrá, nič nepredstiera. Sadol si u nás doma, akoby do našej domácnosti odjakživa patril, Už to stačilo na dôvod zintenzívniť naše stretnutia.
Keď Marcela v rámci kauzy Róbert Bezák ,,odložili“ do Radvane, naštvalo ma to a oboch priateľov som pozval na dovolenku do zahraničia. Chcel som im prejaviť svoju solidaritu. Azda najsilnejší dojem vo mne zanechalo, že na popolcovú stredu arcibiskup slúžil v našej hotelovej izbe omšu. Odvtedy slúžil u mňa doma omšu viackrát a robí tak dodnes. Bohužiaľ, sú to už len zádušné omše, ale keď mu naznačím, že by som bol rád, keby tak urobil, nikdy neodmietne.
Hystéria okolo odvolávania arcibiskupa Bezáka sa stupňovala do nevídaných rozmerov a mne sa vonkoncom nepáčila. Som kresťan katolík, ale k cirkevnej hierarchii mám výhrady. Medzi Bohom a mnou nepotrebujem sprostredkovateľa, s Bohom sa viem porozprávať aj sám. Ale keďže sprostredkovatelia medzi Bohom a ľuďmi existujú, a to v konkrétnych cirkevných hierarchiách, som vždy náchylný tým slušným medzi nimi pomáhať. Róbert Bezák je slušný človek. Nikto ma nenúti podporovať ho, ale keďže neznášam nespravodlivosť, v jeho prípade som sa naozaj zaťal. A povedal som si, že je jedno, koľko fyzických a psychických síl ma to bude stáť, jednoducho tento boj dobojujem. Úspešne alebo neúspešne, no naisto s vedomím, že viac nemôžem spraviť.
Bezák je takmer môj vrstovník a narodil sa, podobne ako ja, na strednom Slovensku, dokonca začiatkom marca ako ja. Teológiu vyštudoval v Bratislave a už počas štúdia vstúpil do Rádu redemptoristov. Tam zložil celoživotný rehoľnícky sľub. V roku 1984 ho vysvätili v Banskej Bystrici za kňaza. Ešte pred rokom 1989 slúžil ako kaplán v Brezne. Odkrútil si aj základnú vojenskú službu a potom putoval z miesta na miesto. Bol kaplánom v Detve, v Žiari nad Hronom a ako farský administrátor slúžil v Sklených Tepliciach. Pravdaže, zaujímala sa oňho aj vtedajšia štátna bezpečnosť (Štb)– ako preverovanú osobu ho evidovali pod krycím menom Sebastián. Ani po revolúcii v roku 1989 sa nevzdialil z bystrického regiónu. Pôsobil v Badíne, v Starých Horách a v Radvani. Bol predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku, vyučoval morálnu teológiu v Teologickom inštitúte v Badíne a na Teologickej fakulte Akadémie Aloisiana v Bratislave. V roku 2008 sa stal vikárom viceprovinciála rímsko-katolíckej viceprovincie redemptoristov v Bratislave. V apríli 2009 ho svätý otec Benedikt XVI. vymenoval za trnavského arcibiskupa. Počas pontifikátu toho istého pápeža, v júni 2012, pápežský nuncius Mario Giordana vyzval na základe ,,výsledkov vizitácie“ arcibiskupa Bezáka na rezignáciu. Arcibiskup to odmietol, pretože v požiadavke pápežského nuncia chýbalo zdôvodnenie, pre ktoré by mal ako arcibiskup rezignovať. No cirkev si s populárnym arcibiskupom poradila. Keďže odmietol rezignovať, 2. júla 2012 ho z postu jednoducho odvolali.
Odvolanie Bezáka z jeho postu nie je z právneho hľadiska v poriadku, no málokto sa odváži v hľadaní pravdy zájsť tak ďaleko, že by to mohlo ohroziť najvyššie štruktúry katolíckej cirkvi. Ide o to, ako sa odvolanie uskutočnilo, a kto vlastne arcibiskupa Bezáka odvolal.
Pápežský nuncius Giordana si zavolal Bezáka na nunciatúru a požiadal ho, aby odstúpil. Ešte predtým však katolícka cirkev položila Bezákovi prostredníctvom úkonu zvaného ,,vizitácia“ viaceré otázky, na ktoré odpovedal čestne a otvorene. Urobil tak napriek tomu, že mnohé otázky boli ponižujúce, ba až zákerné.
Nuncius aj naďalej (alebo možno ešte fanatickejšie) trval na Bezákovom odstúpení a tvrdil, že si to želá pápež Benedikt XVI. Arcibiskup Bezák povedal, že neodstúpi, pretože na to nie je dôvod. Na to mu podal nuncius dokument, ktorým ho on, nuncius, odvoláva z postu arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy. To naznačuje, že pravdepodobne neexistuje dokument, ktorým arcibiskupa z jeho postu odvoláva pápež Benedikt XVI., pretože ho doteraz nikto nikde nevidel. Je logické, že funkcionára môže z postu odvolať iba ten nadriadený, ktorý ho naň vymenoval. Z titulu funkcie, nie z titulu mena. Takže Bezáka vlastne odvolali ,,načierno“, ale zrazu sa pred ním zavreli všetky dvere. Konferencia biskupov Slovenska sa tvárila, že to celé ide mimo nej, zvolila pštrosiu politiku a zaštítila sa výrazmi ako ,,v synovskej poslušnosti akceptujú...“ Pritom cirkevní hodnostári urazili slovenských veriacich, keď odstránili takýmto potupným spôsobom ich arcibiskupa.
Je to hanba katolíckej cirkvi. Hanba v tom zmysle, že sa jej členovia k svojmu kolegovi zachovali nekresťansky. Odsúdili ho do vyhnanstva a nedovolili mu bez súhlasu príslušného biskupa ani len slúžiť omše. Lebo ak chce emeritný farár, biskup či arcibiskup slúžiť omšu kdekoľvek, musí mať súhlas miestneho biskupa či arcibiskupa. Arcibiskup Zvolenský poslal list všetkým svojim podriadeným, ktorým zakázal slúžiť Bezákovi omše, pretože by to bolo ,,pastoračne nevhodné“. De iure mu písomne zakázal výkon povolania na celom Slovensku. To je choré! Róbert Bezák to však rešpektuje, a ak omše slúži, tak len súkromné. Ako napríklad u mňa doma. Alebo u toho, kto ho prichýli.
Bezák musel po svojom odvolaní odísť z Trnavy, opustiť úrad i byt, v ktorom býval. Vyhodili ho doslova na ulicu a aj keď katolícka cirkev tvrdila, že mu je nápomocná, opak bola pravda. Zobrali mu strechu nad hlavou. Preto som sa s ním stretol a ponúkol som mu dve možnosti ubytovania. Vybral si jednu z nich, takže jeho prvým azylom sa stal môj víkendový dom na Zochovej chate. Susedia na Zochovej chate, prirodzene, vedeli, o koho ide, ale zachovali sa ako slušní ľudia, vďaka čomu tam mal Róbert Bezák naozajstné súkromie. V chate ostal tri mesiace a potom sa odsťahoval do bytu v Bratislave, ktorý mu poskytol jeden z jeho priaznivcov.
Bezák predstavoval pre katolícku cirkev nemalú hrozbu, keďže ako vždy, aj vtedy išlo najmä o peniaze a moc. Asi pol roka po odvolaní sa Bezák rozhodol odísť do Talianska. Nazdával sa, že keď bude bližšie k Vatikánu, veci sa možno pohnú. Odišiel do Bussolenga, maličkého talianskeho mestečka s redemptoristickým kláštorom, kde dožívajú kňazi. Vekový priemer v kláštore je asi 85 rokov. Po čase si Bezák zrejme uvedomil, že to nebol najsprávnejší krok, pretože kňazi už nemali energiu a možno ani ochotu pomáhať mu.
Keď som prvýkrát pred Róbertom povedal, že podľa môjho názoru je katolícka cirkev najstaršia politická strana na svete a že prežila vyše 2000 rokov, podľa čoho aj vyzerá, zasmial sa. Neskôr však pripustil, že mám pravdu. Usiloval som sa pomáhať mu všetkými dostupnými prostriedkami. Dostal som ho na veľmi vysoké miesta v rámci Slovenska, tam, kde jeho prípad mohol upútať pozornosť politických špičiek. No žiaľ, v konečnom dôsledku mu nikto nevedel pomôcť. A to ma už naozaj dožralo.
Na vianočný večierok do Prvej stavebnej sporiteľne v roku 2014 som ako vinšovníka pozval prezidenta republiky Andreja Kisku. A po zvážení som pozval aj Róberta Bezáka. Vytvoril som neoficiálnu príležitosť na stretnutie a rozhovor medzi štyrmi očami. ,,Náhodné“ stretnutie sa teda uskutočnilo na neutrálnej a apolitickej pôde PSS a navyše vo vianočnom čase. Prezident republiky a odvolaný arcibiskup sa spolu rozprávali približne pol hodiny. Bezák prezidentovi vysvetlil, o čo v jeho kauze v skutočnosti ide a pridal aj príslušnú dokumentáciu.
V tom čase Slovensko pripravovalo oficiálnu návštevu prezidenta vo Vatikáne. Pred odchodom do Vatikánu sa Kiska ešte raz stretol s Bezákom. Opäť na neutrálnej pôde.
Prezident Andrej Kiska išiel do centra katolíckej cirkvi okrem iného aj s tým, že pripomenie meno Bezák a problém nespravodlivo odvolaného arcibiskupa pomenuje priamo pred pápežom.
Keď sa Andrej Kiska napokon stretol so Svätým otcom na audiencii vo Vatikáne, na úvod sa opýtal, či môže otvoriť tému Bezák. Pápež súhlasil a medzi štyrmi očami ju aj otvorili. Vatikánske šedé eminencie samozrejme vedeli, že táto téma s veľkou pravdepodobnosťou príde na pretras. Napríklad aj preto, že pred prezidentom Kiskom navštívil Vatikán i minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák. Vatikánska klika mala dostatok času naolejovať všetky kolieska stroja, ktorý nemá zmilovanie s ničím a nikým. Najvyšší predstavitelia cirkvi si zvolili taktiku, ktorú všetci poznáme z telefonovania: Niekam zavoláte, ozve sa vám operátor, príjemným hlasom vás privíta na linke, vyjadrí potešenie, že ste zavolali a vyzve vás, aby ste neskladali telefón, lebo ste v poradí. A vy čakáte, čakáte a čakáte... Po polhodine nasrdený zavesíte, lebo nakoniec pochopíte, že floskula ,,ste v poradí“ znamená, že rozhodne nie ste v poradí a nemôžete rátať s nikým, kto by sa chcel venovať riešeniu vášho problému.
Bezák bol vo Vatikáne ,,v poradí“. No napriek tomu, ako aj napriek všetkým polenám nahádzaným pod nohy, sa napokon pápež František s témou Bezák zoznámil a prisľúbil prezidentovi prijať odvolaného trnavského arcibiskupa.
Výsledok prezidentovej návštevy u pápeža vyzeral sľubne, no nespoliehali sme sa len na to. Operovali sme na viacerých frontoch. Noc pred audienciou mi zavolal slovenský veľvyslanec vo Vatikáne, že sa musí súrne rozprávať s Bezákom. Dal som mu kontakt.
Paralelne bežal aj ďalší ,,film“. Dvere k pápežovi sa Bezákovi niekoľkokrát pokúšal otvoriť i kardinál Miloslav Vlk z Českej republiky sa. Takže nech by impulz prišiel z ktorejkoľvek strany, Bezák bol pripravený. Kardinál Vlk pre médiá vyhlásil, že ho vychovávali tak, aby vždy bojoval proti nespravodlivosti: ,,Videl som postup, ktorý nezodpovedá Kanonickému právu a bratskej láske. ... To bola moja vnútorná inšpirácia, keď som sa oboznámil s postupom proti Bezákovi.“ Vlk zrejme pochopil, že nemá zmysel kontaktovať sa s pápežským nunciom Giordanom. Obrátil sa rovno na Štátny sekretariát Vatikánu a potom priamo na pápeža Františka: „V roku 2014 som mu dal dokumenty a povedal som mu, že nie je v nich niečo v poriadku. Pápež mi prisľúbil, že sa tým bude osobne zaoberať. Zároveň som mu v septembri 2014 napísal list, aby prijal Bezáka na audiencii. Začiatkom marca mi prišiel list, že moja žiadosť bola kladne vybavená. V ďalšom liste mi oznámili, že Bezákova audiencia bude 10. apríla,“ povedal Miloslav Vlk pre médiá.
Na audienciu k pápežovi, ktorú mal kardinál Vlk oficiálne dohodnutú a potvrdenú (čiže jeho meno prešlo schvaľovaním cez vatikánsku mašinériu), zobral so sebou aj Róberta Bezáka. Audiencia mala byť tuším o 11,00 h. Vstúpili do Vatikánu – kardinál Miloslav Vlk v kardinálskom oblečení, emeritný arcibiskup Róbert Bezák čiastočne civilne. Vo vatikánskom úrade spočiatku nikto nevedel, komu je audiencia určená. Na mennom zozname však zrazu už nebol Miloslav Vlk, ale Róbert Bezák. Nie, netešme sa, lebo ja som si túto informáciu ,,prečítal“ takto: Tí, čo vo Vatikáne miešajú karty si povedali, že veď Bezák v skutočnosti nemá nič vybavené. A že keď dajú jeho meno v poslednej chvíli na zoznam, už nestihne zareagovať a na audienciu sa nedostaví. Potom budú môcť s ľútostivým úsmevom povedať: ,,Ale akože? Veď Róbert Bezák mal audienciu u pápeža, lenže sa na ňu nedostavil!“ A bolo by vymaľované. Iste by sa postarali aj o to, aby sa rozšírilo, že na audienciu k pápežovi neprišiel, pretože na svoju obhajobu nemal vlastne nič.
Kardinál Vlk a emeritný arcibiskup Bezák teda prešli všetkými kontrolami až po dvere pápežovej pracovne s tým, že Vlk ako kardinál sa vlastne môže pohybovať po Vatikáne takmer slobodne až po spomínanú pracovňu pápeža. No a to sa už otvárali pred Róbertom Bezákom dvere, že nech sa páči, pápež vás očakáva. A on na to povedal, že by bol rád, keby sa na stretnutí zúčastnil i kardinál Vlk. Opýtali sa Svätého otca a on, samozrejme, nemal nič proti tomu, aby pri rozhovore bol prítomný aj kardinál Vlk. Vošli dnu a prvou procedúrou bol fototermín. K tomu pápež povedal, že si želá aj samostatnú fotografiu s Róbertom Bezákom. Signalizovalo to, že návštevu zobral vážne. A potom si dal všetko vysvetliť. Keď sa audiencia chýlila ku koncu, vypýtal si od Bezáka číslo mobilného telefónu a povedal mu: ,,Zavolám Ti a budem Tvoj prípad riešiť.“
Bezák a Vlk vyšli von a v tej chvíli mali pocit, že vyhrali.
Odvtedy však už ubehli dva roky, ale pápež dosiaľ nezavolal.
Aj keď je príbeh bývalého trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka ešte vždy príbehom s otvoreným koncom, vidím a cítim, že Róbert pomaly, ale isto stráca svoju vieru. Zatiaľ ,,len“ vieru v spravodlivosť.
Ja som však zápas aj o môjho arcibiskupa ešte nevzdal. Na mojom facebookovom profile som na Vianoce 2016 zverejnil vianočný vinš spolu s Róbertom Bezákom. Potešilo ma, že naše želania do nového roka 2017 si v krátkom čase pozrelo takmer 153 000 ľudí. Ktosi, kto zrejme nedal ,,like“, napísal, že išlo o sponzorovaný príspevok. Veru tak! Ak vrchnosť svojho času zakázala Andrejovi Srholcovi verejne vystupovať a teraz sa čosi veľmi podobné koná aj arcibiskupovi Bezákovi, pokojne mu zaplatím verejný priestor, aby sa mohol prihovoriť ľuďom dobrej vôle.
- reklamný článok -
