Neubehol deň, hodina, minúta! aby sa jej hanbou nečervenali líca. Roztomilé trapasy, ktoré ju privádzali do rozpakov, sa stali našimi obľúbenými storkami. A konečne sme sa dočkali aj pokračovania. Po Šprtke je tu Modelka!
Tak napríklad v pondelok ráno má oblečenú zlatú baletnú sukňu, zlaté sako, zlaté baleríny a zlaté náušnice. Tvár jej natreli zlatou farbou a hlavu obmotali dlhým zlatým drôtom. V pondelok sa zvyčajne oblieka celkom inak. Takže je to modelka!
Má tiež osobného strážcu. Lebo jej náušnice sú také drahé, že jej po každej návšteve toalety kontroluje uši, aby sa uistil, že ich nespláchla.
... a celé dve hodiny počas fotenia sa nesmie usmievať.
Len čo si odhryzne zo šišky, aby nabrala silu, všetci zalapajú po dychu, akoby sa zohla a oblízala podlahu.
A správa sa ako skutočná modelka: stojí pred ňou chlapík s obrovským fotoaparátom a stále na ňu lúska prstami. Ale je tu aj zopár ďalších drobností – má našpúlené ústa a každých päť sekúnd spraví takmer nebadaný robotický pohyb.
Stala sa z nej pôvabná, elegantná, štýlová bytosť.
Ak patríte aj vy k fanúšikom Harriet, určite si nedajte ujsť jej nový príbeh. Tentoraz to má namierené rovno do Tokia, a to znie ako skvelá dovolenka! Aj napriek tomu, že tam musí vziať svoju mierne strelenú starú mamu Bunty alebo že by tam nedajbože natrafila na bývalého frajera, ktorým je zhodou okolností superúžasný model Nick...
Dievča, vitaj späť! ♡
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:
Prečítajte si úryvok z novinky Modelka:
Odkedy žijem v synergii so svetom módy, všetky fotenia prebiehajú hladko a sústredene.
„Dobre, modelka,“ ozve sa fotograf menom Aiden, „čo máme dnes na mysli?“
(Vidíte to? Čo máme na mysli: v podstate sa delím o mozog s módou.)
„Niečo záhadné,“ odvetím. „Tajomné. Nevysvetliteľné.“
„A prečo práve to?“
„Lebo sa to píše na škatuľke parfumu.“
„Presne tak. Chcel by som vidieť zmes Garbo a Grablovej, Hepburnovej a Hayworthovej, Bacallovej a Bardotovej, ale najlepšie bude, keď si predstavíš súťažiacu z televíznej šou a predvedieš pravý opak.“
„Jasné,“ pritakám, pomrvím sa a natočím nohu, aby podrážka smerovala ku mne. Vzápätí sa k nej elegantne nakloním. Záhadná. Nadvihnem okraj saka, takže pripomína motýlie krídlo, a zvesím hlavu. Tajomná. Napokon prehnem chrbát, vystrčím ruku a uprene sa zahľadím na lakeť. Nevysvetliteľná.
„Výborne.“ Aiden zdvihne zrak od foťáka. „Yuka Ito mala pravdu. Vymýšľaš čudné polohy, ale funguje to. Ten prevratný výraz. Veľmi moderné.“
Čo som vám vravela? Spolupracujem s módou: lietam jej do tlamy a ona sa ma viac nepokúša zožrať.
„Teraz vystrč lakeť do opačnej strany.“ Fotograf si kvokne, upraví uzávierku objektívu a pozrie na mňa. „Smerom k foťáku.“
Moje nervy.
„Viete,“ vyhŕknem bez pohybu, „záhadná, tajomná a nevysvetliteľná sú vlastne synonymá. Keby si Yuka vybrala len jedno, ušetrila by kopu miesta.“
„Proste pohni rukou.“
„Hm... zvážila aj slovo ,mätúca‘? Námorníkov kedysi miatol vietor, čo fúkal zo všetkých strán. Na parfum sa to celkom hodí, nemyslíte?“
Aiden si prstami stisne koreň nosa. „Pravdaže. Čo keby si mi ukázala podrážku? Na fotke by vytvorila krásny kontrast.“
Odkašlem si a v duchu zúrivo premýšľam. „Hm... ale čo Saudská Arábia, Čína a Thajsko? Ukazovať podrážky je v týchto krajinách veľmi nezdvorilé...“ Splašene sa poobzerám po miestnosti. „Nechceme si ich znepriateliť, všakže?“
Vtom sa mi Aiden zahľadí na rukáv.
Len to nie. Nie, nie, nie.
„Čo to tam máš?“ vyzvedá, vstane a podíde ku mne. Snažím sa čo najrýchlejšie postaviť, no zamotala som sa v obrovskej sukni. Fotograf ma chytí za ruku a z vnútornej strany lakťa strhne maličkú zlatú nálepku. „Čo je to?“
„Čože?“ vytisnem, prehltnem a nevinne vypleštím oči.
Aiden skúma papierik. „F = M × A?“ prečíta pomaly. Z podšívky vytiahne ďalšie tri nálepky. „V = I × R? Ek = ½ × M × V2? W = M × G?“
Než stihnem zasiahnuť, vezme mi topánku, obráti ju a nájde lístoček na podpätku. Jeden mám aj na lakti a ďalšie štyri zase v záhyboch sukne.
Aiden párkrát zažmurká. Sklopím zrak a zhrbím sa, ako sa len dá. „Harriet,“ vyhlási pomaly neveriacim hlasom. „Harriet Mannersová, vážne študuješ matematiku priamo uprostred môjho fotenia?“
Pokrútim hlavou a zahľadím sa mu nad ľavé ucho. Spomínala som krokodíla a vtáka? Jedného z nás čochvíľa zožerú.
„Nie,“ odvetím čo najtichšie. Pretože: a) je to fyzika, a b) robila som to po celý čas.
