Vyšiel jeden z najpredávanejších titulov minulého roka.
Nová kniha Kristin Hannahovej Slávik - autorka sa inšpirovala skutočným príbehom mladej belgickej ženy, členky protifašistického odporu, ktorá aktívne pomáhala spojeneckým vojakom dostať sa cez okupované územie.
Píše sa rok 1939. Francúzsko.
V malom mestečku Carriveau sa Vianne Mauriacová rozlúči s manželom Antoinom, ktorý odchádza bojovať na front. Musí narukovať...
Vianne neverí, že by Nemci mohli vtrhnúť do Francúzska – oni však prídu. Ich vojaci, kolóny automobilov a tankov sú zrazu všade, lietadlá zatemnia oblohu a zhadzujú bomby na nevinných obyvateľov.
Krajinu proste zaplavili nemecké tanky a oblohu zatemnili bombardéry, ktoré ju nemilosrdne pustošia.
Keď sa jej do domu nasťahuje nemecký kapitán, Vianne zvažuje, či dokáže žiť pod jednou strechou s nepriateľom. Bez jedla, peňazí a nádeje musí robiť jedno neľahké rozhodnutie za druhým, aby udržala rodinu nažive.
Viannina sestra Isabelle je osemnásťročná rebelka, ktorá s obrovským nadšením hľadá zmysel vo všetkom, čo robí. Keď ju otec pošle z Paríža na bezpečnejší vidiek za sestrou, stretne Gaëtana, partizána, ktorý bojuje proti nacistom. Bezhlavo sa doňho zaľúbi a chce sa k nemu pridať. Zrada však nenechá na seba dlho čakať a Isabelle rieši kruté sklamanie po svojom: riskuje vlastný život, aby zachránila životy iných.
Kniha Slávik bola v rebríčku New York Times bestsellers celých 20 týždňov, získala ocenenie Goodreads za najlepší historický román roka 2015, a dostala sa aj do výberu The Wall Street Journal ako jedna z najlepších kníh roka.
Začítajte sa do skvelej novinky Slávik:
JEDEN
9. apríl 1995
Na pobreží v Oregone
Ak som sa za svoj dlhý život niečo naučila, tak je to toto: V láske zistíme, kým by sme chceli byť, vo vojne, kým naozaj sme. Dnešní mladí ľudia chcú vedieť o všetkých všetko. Myslia si, že problémy sa vyriešia tým, že o nich budú hovoriť. Ja patrím do generácie, ktorá toľko nerečnila, pozná hodnotu zabúdania, vie, aké lákavé sú nové začiatky.
Nedávno som sa však pristihla, že premýšľam o vojne a o svojej minulosti, o ľuďoch, ktorých som stratila.
Stratila.
Znie to, ako keby som svojich drahých kdesi zapotrošila, zanechala ich niekde, kam nepatria, potom sa odvrátila a v náhlom zmätku sa k nim nedokázala vrátiť späť.
Oni však nie sú stratení. A nie sú ani na nijakom lepšom mieste. Pominuli sa. Môj život sa chýli ku koncu a ja postupne zisťujem, že smútok, rovnako ako ľútosť, sa človeku usadí v DNA a naveky sa stane jeho súčasťou.
Za tých niekoľko mesiacov od manželovej smrti a od chvíle, keď mi stanovili diagnózu, som zostarla. Pokožka sa mi zošúverila, stratila vláčnosť a hebkosť, ktorú mala zamlada, a teraz vyzerá ako voskový papier, ktorý sa niekto pokúsil uhladiť a znovu použiť. Oči mi často vypovedávajú službu – za tmy, keď čiernotu pretnú svetlá reflektorov, za dažďa.
Táto nespoľahlivosť zraku mi vnáša do duše nepokoj. Možno práve preto sa obzerám za tým, čo už bolo. Minulosť vidím zreteľne, čo o súčasnosti povedať nemôžem.
Snažím sa predstaviť si, že ma zaplaví pokoj, keď tu už nebudem, že uvidím všetkých svojich milovaných, ktorých som stratila. Minimálne to, že mi odpustia. Asi som smiešna.
- reklamná správa -
