Šestnásťročná Táňa má perfektný život: bohatého otca, skvelé kamošky a najdokonalejšieho chalana pod slnkom. Všetko kazí len jedna vec: s mamou si vôbec nerozumie.
Jedného dňa sa zdanlivá idylka prudko zmení...
Posledný deň školského roka vymešká, pretože s mamou musí zo zatiaľ neznámych príčin narýchlo odísť. Z Trnavy kdesi za Martin, do obce Stará Ves. Býva tam Tánina babka, s ktorou doteraz neudržiavali žiaden kontakt.
Babka je vážne chorá. Od kolien má amputované nohy a Tánina mama sa teraz má o ňu starať.
Tak sa začína nové slovenské young adult od Silvie Demovičovej. Leto s Alexandrom je uveriteľné, pútavé, skvele napísané a odohráva sa na Slovensku.
Hlavnej hrdinke Táni sa po úteku zmení život. Odrazu je prostredie celkom iné, ľudia sú iní a životný štýl má ďaleko od toho, čo poznala. Okúsi, čo je zrada a musí si začať klásť otázky, aké dosiaľ nemusela.
Počas letných prázdnin Táňa postupne zisťuje, že nič nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Zistí, že starý dom v ktorom bývajú schováva rodinné tajomstvo.
Pomôže jej ho odhaliť záhadný chlapec s čiernou čiapkou na hlave?
Ten, čo chodí na bicykli a čím ďalej, tým viac zamestnáva jej myšlienky?
Alebo sa všetko ešte viac zamotá?
Leto s Alexandrom má otvorený koniec, keďže majú nasledovať ďalšie dve časti. Už čoskoro 2.diel s názvom Dievča iného chlapca...a ak bude aj pokračovanie také pútavé a dynamické ako jednotka, máme sa na čo tešiť. Tínedžeri možno objavia svoju novú autorku.
Začítajte sa do 1.kapitoly knihy Leto s Alexandrom:
Kapitola 1
ÚTEK UPROSTRED NOCI
Kedysi dávno sme na fyzike pozerali dokument o čiernych dierach. Majú vraj nekonečnú hustotu a ich gravitačné pole je také silné, že z nich nič neunikne. Vtedy som tomu nevenovala veľkú pozornosť, lebo som si pod lavicou esemeskovala s Tamarou, ale táto informácia mi utkvela v pamäti a vynorila sa z podvedomia v momente, keď sme vstúpili do
domu.
Je tu tma a vo vzduchu cítiť stuchlinu. Rozoznávam aj ďalšie pachy – dezinfekciu, prípravky proti moliam a ľahký závan konvaliniek. Hoci je dom už niekoľko mesiacov neobývaný, stále nesie neomylnú pečať starého človeka.
Bezradne postávam na prahu s kufrom pri nohách, kým mama šmátra po stene a hľadá vypínač.
„Prisahala by som, že bol napravo od dverí,“ šomre si pod nos.
Chodbu predo mnou zaleje slabé žlté svetlo. Zo stropu visí holá žiarovka a vedľa nej sa pohojdáva špirálový lepiaci pás s vysušenými mŕtvymi muchami. Chodba, či skôr chodbička, je úzka a slúži zároveň ako kuchyňa. Vedú z nej dvoje dvere. Mama otvorí tie naľavo.
„Toto bude tvoja izba,“ povie tak potichu, že jej sotva rozumiem. Vidím na nej, že je veľmi unavená. Plecia má zvesené a pod očami tmavé kruhy. Nie je namaľovaná, hoci doma by bez mejkapu nešla ani len vyniesť smeti. Vyzerá akosi mladšie a zraniteľnejšie. Iná dcéra by ju možno objala a utešila, ale ja nie som ten typ. Nie sme si s mamou veľmi blízke, a okrem toho, som na ňu ešte stále príliš nahnevaná. Je to iba jej vina, že sme v tejto diere. Len kvôli nej sme strávili väčšinu noci na stanici ako nejaké bezdomovkyne, aby sme sa trmácali prvým ranným vlakom do Žiliny a odtiaľ do Martina. V Martine ma nechala sedieť na lavičke s kuframi a išla za babkou, aby si od nej vzala kľúče a vybavila prevoz z nemocnice.
Trvalo jej to nekonečne dlho, takže sme zmeškali aj posledný autobus do dediny. Netúžili sme stráviť ďalšiu noc na stanici a na hotel sme nemali peniaze. Báli sme sa stopovať, tak sme sa ešte dve hodiny vliekli pešo a ťahali za sebou ťažké kufre.
„Mrzí ma to,“ zašepká a očami prosí o odpustenie. Odo mňa sa ho teda nedočká. Pretisnem sa okolo nej. Izba je malá a zaprataná haraburdami. Vidím tmavé skrine, z ktorých trčí oblečenie, stolík so staromódnym obrusom, kreslá s háčkovanými poťahmi, sklené vitríny s porcelánom a drevenú posteľ.
Hoci vonku je ešte stále teplo, tu vnútri, medzi hrubými múrmi, sa drží chlad. Naskočí mi husia koža – od zimy, aj od vedomia, že teraz budeme bývať tu.
„Postavím na čaj, dáš si?“ spýta sa.
Pokrútim hlavou. Celý deň sa s ňou nerozprávam. Trucujem. Ešte chvíľu bezradne postáva vo dverách. Otvorí ústa, akoby chcela niečo povedať, ale nakoniec iba zvesí hlavu a zatvorí za sebou. Počujem ju šuchotať v kuchynke. Cez sklenú výplň dverí vidno obrys jej postavy. Uvarí čaj, sadne si k stolu a zloží hlavu do dlaní. Nepočujem ju, ale viem, že plače. Chrbtom ruky si utiera líca.
Som na smrť unavená, ani sa neprezlečiem. V tričku a šortkách vyleziem na posteľ a prikryjem sa perinou. Je obrovská a ťažká, naplnená pravým husím perím. Zrazu ma prepadne pocit déjà vu. Už som tu kedysi spala, pod touto perinou s pruhovanými modrobielymi obliečkami. Netuším, odkiaľ sa vzala tá myšlienka. Nikdy predtým som tu nebola, nikdysom babku – maminu mamu – nenavštívila. Dokonca sme sa o nej doma ani nikdy nerozprávali, babka bola u nás tabu.
Hlavou mi víria myšlienky na školu, Tamaru a Simonu, Borisa. Ani som im nestihla napísať, na stanici sa mi vybil mobil. Zajtra sa im ozvem. Myšlienkam na otca sa radšej vyhýbam.
Sú ešte príliš čerstvé a bolestivé.
Predstavujem si, čo asi teraz robia. Tamy a Simča sedia na lavičke na sídlisku a radia sa, čo si oblečú zajtra. Bude sa rozdávať vysvedčenie. Všetci pôjdu rovno zo školy na pivo a kofolu do Čajky. Budú sa smiať a lúčiť a rozprávať o tom, čo podniknú v lete. Večer vyrazí celá Septima B na diskotéku.
Boris bude mať na sebe to nové tričko, ktoré sme vyberali spolu. Vyzerá v ňom ako Chris Pine. Stisne mi srdce. Boris je príliš veľký fešák na to, aby na mňa čakal celé leto. Slzy mi tečú prúdom a vsakujú do periny.
Mala som tam byť s nimi, robiť si plány na leto a bezstarostne sa bozkávať s Borisom v parku. Namiesto toho sme odišli z domu uprostred noci ako zlodejky. Mama ani nemohla počkať dva dni, kým skončí školský rok. Zo stanice zavolala triednej, že letíme na dovolenku a vysvedčenie si vyzdvihnem až v septembri.
Naozaj som v čiernej diere. Je taká tmavá a hustá, že ma zahaľuje ako deka. Jej gravitácia ma vťahuje čoraz hlbšie, okolitý svet sa scvrkáva a ja sa ponáram, zatváram oči a nechám sa pohltiť.
