Ďalšia novinka od obľúbenej slovenskej autorky Márie Hamzovej je príbehom, v ktorom láska, tajomstvá a intrigy hrajú hlavnú rolu. Ponorte sa do sveta pútavého románu plného emócií, ale i sklamania. Spolu so Zitou zažijete cestu za obyčajným šťastím.
Ivona, Tomáš, Adrián, Linda, Terézia, Zuzana... Jednoduchí ľudia, a predsa hrdinovia. Prežívajú zradu, poníženie, bolesť, čelia klamstvám.
Ich životné príbehy sú spojené s osudom Zity, poslušnej manželky a vzornej matky, ktorá netúži po inom, len byť opäť milovaná a šťastná. Keď ju priateľ opustí, dcéra zradí a syn nekompromisne odsúdi, nepochopená a zronená odchádza na samotu k tete Irme, aby na všetko zlé zabudla.
V spleti svojich životných ciest hľadajú však všetci to isté – obyčajné šťastie.
Jedna z najúspešnejších spisovateliek vydavateľstva Motýľ, Mária Hamzová, odštartovala svoju kariéru prvým románom s názvom Vôňa karameliek už v roku 2005. Na konto si postupne pripísala množstvo slovenských bestsellerov ako Bozk nad kytičkou frézií, Žiť a pritom neumierať či Nechcela som ťa stretnúť.
Romantické a dramatické – autorkine knihy patria medzi tie najobľúbenejšie u slovenských čitateliek.
Začítajte sa do úryvku novinky Obyčajné šťastie:
Pozerala na mesiac a rátala okolo neho hviezdy. Cítila zvláštny pokoj, kiežby trval čo najdlhšie…
Naraz sa strhla. Za chrbtom sa jej ozval šuchot. Zadívala sa do tmy. Had? To sotva. Mačky? Možno. Ale… čo ak je to zasa nejaký nepozvaný hosť? So strachom prehltla. Dnes večer naňho celkom zabudla… Šuchot trávy a praskanie konárikov sa ozývali už celkom blízko. Určite bude mať Irma ráno zasa polámané kvety a bude smutná… Pritiahla si deku tesnejšie k sebe a postavila sa. Snažila sa zrakom preniknúť tmu. Nehýbala sa, chcela sluchom vypátrať, odkiaľ prichádza zvuk a čo by ho mohlo spôsobovať.
Naraz sa nad pivóniami objavili dve tmavé hlavy. Čo je to? Šuchot aj hlavy sa približovali priamo k nej. Strachom prestala dýchať. Prizval si zlodej z minulej noci pomoc? Dve zakrádajúce sa postavy obišli celý altánok a zastali priamo pri jeho vchode. Dva páry detských očí prekvapene pozerali na Zitu.
Kto ste? A čo tu robíte? spýtala sa Zita, keď si s úľavou uvedomila, že votrelci v záhrade tety Irmy sú dve malé deti. Tých sa báť zrejme nemusí. Deti, chlapci, mlčali. Zita sa priblížila k nim.
Hm? Tak čo tu robíte? Prečo chodíte po cudzej záhrade?
A takto neskoro v noci? Deti neodpovedali, len na ňu upierali vážne oči.
Stratili ste sa? Alebo sa hráte na schovávačku?
Zita si uvedomila zbytočnosť svojich otázok. Bola noc, na schovávačku nie najvhodnejšia chvíľa, deti sa určite stratili. Čupla si k chlapcom a čo najjemnejšie, aby sa nevystrašili, ich chytila za rúčky. Mali ich takmer ľadové. Ako sa voláte, hm? Nebojte sa ma, to ja som sa vyľakala, kto mi tu chodí poza chrbát, prstom im jemne prešla po noštekoch. Ja som Jarko, konečne sa ozval starší z nich.
Jarko? Pekné meno. A ty? pozrela na menšieho. Ste kamaráti? Bračekovia?
Je to môj brat. Matej. A čo tu robíte?
Hovorca tých dvoch sa znova odmlčal. Zita sa postavila a poobzerala sa po nočnom okolí. Bolo to veľmi čudné. Dve malé deti, ktoré sa osamotene túlajú takmer o polnoci v cudzej záhrade… Nikomu nechýbajú alebo ich rodičia ešte nezistili, že sa stratili?
