Ľudský život je krehký. Všetci to vieme, ale nie sme si toho vedomí v každej chvíli každého nášho dňa. Keď však nastane situácia, v ktorej čelíme smrti, všetko sa zmení...
Paul Kalanithi bol neurochirurgom, ktorý celý svoj život zasvätil pozornému a dôkladnému štúdiu filozofie, literatúry biológie a medicíny, potom pracoval v nemocnici, kde hodiny a hodiny trávil na operačnej sále, nemal čas na svoju ženu a pred sebou mal jediný cieľ – atestáciu. Po nej malo byť všetko iné, lepšie, ľahšie.
Lenže potom dostal správu, na ktorú nebol pripravený, hoci on také správy pravidelne zvestoval mnohým ľuďom. Diagnostikovali mu štvrté štádium rakoviny pľúc. Jedna z jeho reakcií bola – tak už môžem začať fajčiť? Nie, Môj posledný výdych nie je humorná kniha. To ani náhodou.
Je to kniha o živote, chorobe, smrti, láske, nádeji a konci. O tom, ako sa zmenia vaše priority, keď všetko začína ísť z kopca a veľkou rýchlosťou.
Paul Kalanithi nám ponúka pohľad lekára a pacienta v jednej osobe. Na rakovinu nazerá z oboch strán a aj to je dôvod, prečo vás pri čítaní tejto knihy zamrazí. Niekoľkokrát.
Paradoxom Paulovho života je fakt, že vždy chcel napísať knihu, no čas si na to našiel až krátko pred smrťou, keď už vedel, že jeho odchod z tohto sveta je otázkou času. Epilóg ku knihe napísala jeho žena Lucy, ktorá vychováva ich spoločnú dcéru Cady.
Paul Kalanithi neponúka žiaden recept na život, overené rady, ani výstrahy. Neľutuje, nenenávidí, proste žije. Celý život sa zaujímal o otázku, pre čo sa naozaj oplatí žiť – ako neurochirurg bol svedkom mnohých ťažkých rozhodnutí, okamihov, súbojov so smrťou – a teraz stál zoči-voči podobnej otázke on.
Prečítajte si o tom, ako Paul žil s vedomím, že ho nečaká žiadna budúcnosť.
