Volá sa Alica a je iná ako všetky jej vrstovníčky. Biologický vek 19, mysľou a naivitou 14, spôsobom života a názormi 50.
Býva v polorozpadnutom dome. Celkom sama, odkázaná na vlastný úsudok, pretĺka sa svetom, hoci o jeho princípoch nevie celkom nič. Veď babku stratila len nedávno a okrem nej nemá nikoho, kto by ju doma čakal. Kto by jej zohrial večeru. Kto by ju utešil uprostred noci, keď prichádza nočná mora, ktorá sa ako nevítaný hosť vtiera do jej podvedomia. Občas k nej prichádzajú aj návštevy. Tou častejšou je stará a vždy všetko vidiaca Františka, pri ktorej je dôležité osvojiť si niekoľko základných pravidiel:
1. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Františka neuznáva a neverí v rozprávkovú lásku. Muža si treba hľadať na základe príbuzných charakteristík, akými sú bezpochyby vzdelanie, výška konta a nemenej podstatný vzhľad. Podľa tejto teórie by Alica mala byť s niekým, kto je rovnako priemerný ako ona.
2. Morálne poklesky sú zakázané. Povolené sú jedine vtedy, keď sa odohrávajú v jej rodine.
3. Františkine rady je nutné počúvať presne a sústredene. Najdôležitejšia nie je jej prvá, ale posledná veta, ktorou svoju radu zaklincuje.
Tou menej častou, no predsa vítanou návštevou je Magda. Alici sa chodí vyžalovať, pretože jej vzťahové peripetie sú bohaté, skúsenosti s mužmi bolestivé a hrdosť sa vezie kdesi medzi láskou a túžbou oddialiť samotu. Pre Alicu má jedinú radu: nikdy si nedať zlomiť srdce.
Alica sa cíti opustená. Pracuje vo firme, ktorá ju dusí a každý jej vyčíta, že je hlúpa a naivná. Ako má však poznať zákony sveta, keď im ju nikto nepriučil? Možno aj Magda sa s ňou priatelí len preto, lebo si je istá, že jej žiadneho milenca nepreberie. Možno je naozaj hlúpa. Možno už niet cesty späť. Babka jej prízvukovala, že vždy treba pekne poďakovať. Už jej však nepovedala, že aj jed a nekonečná zloba môžu číhať v pozlátku, kde sa zloba zamieňa s pomocou. Alica od babky vie, že tam vonku je niečo ako láska. Nevie však, ako sa prejavuje, alebo akú silu musí občas žena vynaložiť, aby sa vyrovnala s ťarchou opustenej. Vie, že nie je dobré pohnevať si okolie a že ak jej niekto núka novú príležitosť, mala by ju využiť. Už však nevie, že občas treba myslieť aj na seba a nenechať ostatných, aby za ňu tvorili ten prazvláštny príbeh, zvaný život. Ako si má poradiť so svetom, ktorý sa javí tak mocný a tak vzdialený tomu, čo ona sama pozná?
Do dediny sa však prisťahujú dvaja muži. Jeden mladý, ktorý ju privádza do rozpakov a ktorého konanie je pre ňu záhadou a druhý nevrlý, ktorého minulosť je poznačená veľkou neznámou. S jedným chodí nakupovať, druhý sa stane jej ďalším chlebodarcom. Alica sa musí vyrovnať nielen s novými pocitmi, ale aj s túžbou. Ale po čom vlastne túži? Po šťastí? Po náklonnosti? Alebo len musí nájsť kľúč a vypustiť na slobodu vôľu k životu?
Inéz Melichová nás sprevádza po dedine Horné Dobrovice, ktorú by ste len ťažko našli na mape, i keď obyvatelia, ktorých nosí na svojom chrbte sú reálni, priam majstrovsky vykreslení smrteľníci. Hoci ide o prvý román, pod ktorý sa podpísala, nielenže by sa dal označiť za jeden z najlepších debutov tohto roka, ale svojím štýlom písania ďaleko predstihla aj mnohé zahraničné autorky. Dielo je vtipné, romantické, filozofické, záhadné a popretkávané veľkou dávkou sarkazmu. Nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktorá pod zámienkou všeobecného dobra zasahuje do životov iných. Spoločnosti, v ktorej je láska chápaná ako zmes slov a nezmyselných sľubov. Čo je viac? Povedať: ľúbim ťa, alebo pre milovaného človeka strpieť aj úkony, ktoré z duše nenávidíme? Je počiatkom vzťahu dôvera, alebo je len jeho dôsledkom? Komu sa dá veriť? Sex je len uspokojením potrieb, alebo vyjadrením duševnej spolupatričnosti? Čo je viac?
Z prostorekej Alice sa stáva dievča a neskôr žena. Nachádza odpovede na otázky. A prekračuje hranicu medzi snom a realitou. Ak je ale zlý sen len výplodom našej fantázie, potom je realita zo všetkých snov ten najkrajší. Ak je vôľa k životu červená, potom smrť musí byť čierna.
Kniha Labyrint túžby vniesla do románu filozofiu. Cieľová skupina nie je jednoznačne určená, nakoľko by sa v nej našli mladší, ale aj starší. Pokúšala som sa v nej nájsť známky, že ide o autorkin prvý literárny počin - opakujúce sa slová, hluché miesta, bezvýznamné dialógy. Nenašla som však nič. Ani jednu jedinú chybu. Našla som len veľký čitateľský zážitok, ktorý mi po dlhom čase pripomenul, aký neopakovateľný pocit dokáže kniha vyvolať. Po prečítaní vo mne zostala zvláštna prázdnota, pretože mi Alica chýbala. Preto viem, že sa ku knihe vrátim. A preto môžem s istotou vyhlásiť, že kniha patrí medzi tie najlepšie, aké sa mi dostali do rúk a zaslúži si našu pozornosť.
