Nový krimitriler Nič nie je zabudnuté je silné emocionálne rozprávanie, ktoré v sebe spája napätie a rodinnú drámu. Najlepšia kniha júla 2016 na Amazone. „Nervydrásajúce,“ hodnotí knihu prestížny The Washington Post. Môžeš vymazať pamäť. Ale nemôžeš vymazať zločin.
V malom bohatom meste Fairview v Connecticute sa všetko zdá dokonalé.
Až do jednej noci, keď mladú Jenny Kramerovú napadnú a znásilnia na miestnej párty. V hodinách bezprostredne potom jej podajú kontroverznú drogu, aby jej medicínsky vymazali spomienku na násilný útok.
Ale v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch, keď sa lieči z fyzických zranení a na útok nemá nijaké faktické spomienky, zvádza Jenny boj s neodbytnými emocionálnymi spomienkami. Jej otec Tom sa priam posadnuto domáha spravodlivosti a trpí pre svoju neschopnosťou nájsť útočníka, zatiaľ čo matka Charlotte radšej predstiera, že desivá udalosť sa nedotkla jej starostlivo vybudovaného sveta.
Pri hľadaní pomoci pre dcéru sa zlomové línie v ich manželstve a v uzavretej komunite mesta vynoria z tieňa, kde sa skrývali po celé roky, a vytrvalé úsilie nájsť násilníka, ktorý napadol ich mesto – alebo možno žije medzi nimi –, privedie tento psychologický triler k šokujúcemu a nečakanému záveru.
Nič nie je zabudnuté je vynikajúci román o tom, že na zločiny sa nikdy nezabúda. Aj keby sme chceli. Presvedčivý, provokatívny a tajomný príbeh, ktorý si nesmiete nechať ujsť. Autorka Wendy Walkerová je právnička so špecializáciou na rodinné právo. Vo svojom diele vychádza z rokov praxe a vnáša aj do tohto románu autentické detaily a silné emócie.
Prečítajte si 1.kapitolu novinky Nič nie je zabudnuté:
Prvá kapitola
Sledoval ju do lesa za domom. Zem tu bola posiata zimným odpadom, suchým lístím a vetvičkami, ktoré napadali za posledných šesť mesiacov a rozložili sa pod snehovou pokrývkou. Možno počula, ako sa približuje. Možno sa otočila a uvidela ho s čiernou vlnenou maskou na hlave, vlákna z nej sa našli pod jej nechtami. Keď klesla na kolená, krehké vetvičky zapraskali ako staré kosti a poškriabali jej odhalenú kožu. Tvár a hruď jej násilím pritisol k zemi, pravdepodobne vonkajšou stranou predlaktí, a ona zacítila hmlu kvapôčok z postrekovača ani nie šesť metrov od nej. Vlasy mala mokré, keď ju našli.
Keď bola menšia, určite u nich doma naháňala kvapôčky, snažila sa ich v popoludňajšej horúčave pochytať, alebo sa im v ostrom jarnom vetre vyhnúť. Malý braček určite behal za ňou, úplne nahý s vypuklým bruškom mával rúčkami, ktoré ešte nevedel dobre zladiť s maličkými nôžkami. Niekedy sa k nim možno pridal aj psík, štekal tak dychtivo, až prehlušil ich smiech. Štyridsať árov zeleného trávnika, mokrého a klzkého. Šírošíra obloha s nadýchanými bielymi obláčikmi. Matka ich určite pozorovala cez okno a otec bol na ceste domov z miest, ktorých vôňa sa mu zachytávala na šatách. Zatuchnutá káva zo showroomu, vôňa novej kože a gumy pneumatík. Tie spomienky boli teraz bolestivé, hoci sa jej okamžite vynorili, keď sa jej spýtali na ostrekovače a na to, či boli zapnuté v čase, keď sa rozbehla po trávniku do lesa.
Znásilnenie trvalo takmer hodinu. Zdá sa nemožné, že by to mohli vedieť. Niečo o zrážaní krvi na miestach prieniku a podliatinách na chrbte, ramenách a krku v rôznom štádiu, keď menil spôsob, ktorým ju znehybňoval. V tom čase párty pokračovala rovnako, ako keď ju opustila. Mohla to vidieť z miesta, kde ležala, svetlá žiariace z okien a blikajúce na telá pohybujúce sa po miestnosti. Bola to veľká párty s takmer celým desiatym ročníkom, ba objavilo sa tam aj zopár deciek z deviateho a jedenásteho. Stredná škola Fairview bola podľa väčšiny kritérií malá, ešte aj na malomestské prostredie Connecticutu, a deliace čiary medzi triedami boli oveľa voľnejšie ako inde. Športové tímy boli zmiešané, rovnako účinkujúci v divadelných hrách, na koncertoch a podobne. Dokonca aj hranice tried boli priepustné, najšikovnejšie deti na matematiku a cudzie jazyky postupovali do vyššej triedy. Jenny Kramerová nikdy nepostúpila do triedy pre pokročilých. Bola však presvedčená, že je bystrá a obdarená veľkým zmyslom pre humor. Bola aj dobrá športovkyňa – plávala, hrala pozemný hokej a tenis. Len mala pocit, že v nijakom športe sa nepresadí, kým jej telo nedospeje.
V tú noc na párty sa cítila lepšie ako kedykoľvek predtým. Možno si povedala Toto bude najlepšia noc môjho života. Po rokoch, ktoré som ja považoval za uzavreté obdobie dospievania, mala pocit, že sa stala sama sebou. Krutosti zubného strojčeka, nemiznúce detské tukové vankúšiky, prsia primalé do podprsenky a napriek tomu vyčnievajúce z trička, akné a nepoddajné vlasy – boli konečne preč. Bola „chlapčisko“, kamarátka, dôverníčka chlapcov, ktorých vždy zaujímali iné dievčatá. Nikdy nie ona. To sú jej slová, nie moje, i keď mám pocit, že to opísala pomerne dobre na pätnásťročné dievča. Bola nezvyčajne sebavedomá. Napriek tomu, čo rodičia a učitelia vtĺkali do nej i do každého z nich, bola presvedčená o tom – a nebola medzi svojimi vrstovníkmi sama –, že krása je pre dievča z Fairview ten najcennejší kapitál. Keď sa konečne dostavila, mala pocit, ako keby vyhrala v lotérii.
A potom tu bol ten chlapec. Doug Hastings. Pozval ju na párty na chodbe v pondelok medzi chémiou a európskou históriou. Opísala to veľmi presne, aj to, čo mal na sebe, aj výraz na jeho tvári, vraj pôsobil trochu nervózne, aj keď sa správal nonšalantne. Takmer na nič iné celý týždeň nemyslela, iba čo si oblečie, ako si upraví vlasy a na farbu laku na nechty. Trochu ma to prekvapilo. Z Douga Hastingsa som nebol nadšený, vzhľadom na to, čo o ňom viem. Ako rodič si myslím, že na takéto názory mám právo. Nie že by som nemal pochopenie pre jeho rodinné pomery – otec tyran, matkine výchovné pokusy skôr chabé. Trochu ma sklamalo, že ho Jenny neprekukla.
Párty bola presne taká, ako si ju predstavovala. Rodičia preč z domu, deti, čo predstierajú dospelosť, si mixovali koktaily do pohárov na martini a pili pivo z krištáľových pohárov. S Dougom sa stretla tam. No nebol sám.
Hudba revala a ona ju z miesta prepadnutia musela počuť. Medzi skladbami bolo veľa popových megahitov, niektoré z nich dobre poznala – texty takýchto piesní vám zostanú trčať v mysli. Aj napriek hudbe a tlmenému smiechu, nesúcemu sa z otvorených okien, musela počuť tie ďalšie zvuky, ktoré boli bližšie, zvrhlé stony útočníka a svoje vlastné hrdelné výkriky.
Keď skončil a odkradol sa do tmy, podoprela sa rukou a zdvihla tvár z trávy. Možno pocítila závan vzduchu na náhle odhalenej pokožke líc, a keď sa tak stalo, možno si uvedomila, že jej koža je mokrá. Niekoľko konárikov, na ktorých ležala, jej zostalo prilepených na tvári, akoby ju mala namočenú do lepidla, ktoré práve začalo zasychať.
Opretá o predlaktie musela počuť tie zvuky.
V určitom okamihu sa vzpriamene posadila. Snažila sa upratať neporiadok, ktorý bol všade okolo nej. Chrbtom ruky si otrela líce. Zvyšky suchého lístia spadli na zem. Potom musela uvidieť svoju sukňu obtočenú okolo pása a odhaľujúcu nahé genitálie. Pomocou oboch rúk, ako sa zdá, sa jej podarilo dostať na štyri a kúsok sa odplaziť, pravdepodobne hľadala svoje nohavičky. Mala ich v ruke, keď ju našli.
Zvuky pravdepodobne zosilneli, pretože ich konečne začulo iné dievča s priateľom, ktorí hľadali súkromie na neďalekom dvore. Zem musela praskať a pukať pod váhou jej rúk a kolien, ako sa plazila ďalej, postupujúc po obvode trávnika. Predstavoval som si, ako sa plazí, opitosť jej bráni v koordinácii a šok spôsobuje, akoby zamrzla v čase. Predstavoval som si, ako odhaduje škody, keď sa konečne prestane plaziť, keď sa posadí a uvidí svoju roztrhanú bielizeň a pod holým zadkom zacíti zem.
Bielizeň je príliš potrhaná, aby sa dala obliecť, je celá lepkavá od krvi a špiny. Tie zvuky stále silneli. Rád by som vedel, ako dlho bola v lese.
Späť na ruky a kolená, ďalej sa plaziť. Nehľadiac na to, ako ďaleko sa dostala, zvuky boli čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. Ako zúfalo sa musela snažiť uniknúť, dostať sa na mäkkú trávu, k čistej vode, ktorá bola teraz blízko k miestu, kde bola predtým, než vbehla do lesa. Posunula sa o pár centimetrov ďalej, potom sa znovu zastavila. Možno vtedy si uvedomila, že zvuky, to rušivé stonanie, je vnútri jej hlavy a vychádza z jej vlastných úst. Zmocní sa jej únava, núti kolená, potom ruky, aby sa jej podrobili.
Hovorila, že sa vždy považovala za silné dievča, za športovkyňu s pevnou vôľou. Silná na tele i na duši. To jej vždy hovorieval otec, od malého dievčatka. Buď silná na tele i na duši a bude sa ti dobre žiť. Možno si vravela, že musí vstať. Možno rozkázala nohám, aby sa hýbali, potom aj rukám, ale jej vôľa bola bezmocná. Namiesto toho, aby ju odniesli na miesto, kde bola predtým, ovinuli sa okolo jej zmučeného tela ležiaceho na špinavej zemi.
Slzy jej tiekli, hlas sa chvel tým strašným zvukom, konečne ju začuli a potom aj zachránili. Od onej noci sa pýtala sa sama seba znovu a znovu, prečo nič z jej vnútra – svaly, dôvtip, vôľa – nedokázalo zastaviť to, čo sa dialo. Nevedela si spomenúť, či sa s ním snažila zápasiť, či kričala o pomoc, alebo sa jednoducho len vzdala a dopustila, aby sa to stalo. Nikto ju nepočul, až kým nebolo po všetkom. Hovorila, že teraz už chápe, ako po každom zápase zostane dobyvateľ a podmanený, víťaz a obeť, a že bude musieť akceptovať pravdu – bola úplne, nezvratne porazená.
Potom, čo som si vypočul príbeh znásilnenia Jenny Kramerovej, neviem posúdiť, koľko z toho je pravda. Príbeh bol zrekonštruovaný na základe forenzných dôkazov, výpovedí svedkov, profilov kriminálnych psychológov a nesúvislých roztrieštených útržkov spomienok, ktoré Jenny po terapii zostali. Vravia, že je to zázračná terapia, ktorá vymaže najhroznejšiu z tráum z vašej pamäti. Samozrejme, nie je to žiadna mágia, ani zvlášť pôsobivá veda. Ale to všetko vám vysvetlím neskôr. Teraz, na začiatku príbehu, chcem povedať len toľko, že pre toto krásne mladé dievča to nebol žiadny zázrak. To, čo bolo vymazané z jej mysle, naďalej žilo v jej tele a v jej duši, a ja som cítil povinnosť vrátiť jej to, čo jej bolo vzaté. Môže sa vám to zdať tou najpodivnejšou vecou. Takou kontraintuitívnou. Takou znepokojujúcou.
Fairview, ako som už spomínal, je malé mesto. Videl som obrázky Jenny Kramerovej v rôznom veku v miestnych novinách a na školských letákoch o hrách či tenisových turnajoch umiestnených vo výklade lahôdkarstva Gina’s Deli na ulici East Main. Spoznával som ju, ako chodí po meste, vychádza z kina s kamarátkami, sedí na koncerte v škole, do ktorej chodili aj moje deti. Vyžarovala z nej nevinnosť, ktorá popierala zrelosť, po akej tak túžila. Dokonca aj v krátkej sukni a blúzke odhaľujúcej bruško, aká bola vtedy v móde, to bolo dievča, a nie žena. Keď som ju videl, cítil som radosť zo stavu sveta,. Bolo by neúprimné povedať, že cítim to isté pri každom, pri tlupe tínedžerov, ktorá občas narúša ustálený poriadok nášho života ako roj kobyliek. Prilepení k mobilom ako bezduché drony, ľahostajní k čomukoľvek okrem klebiet o celebritách a vecí, ktoré im prinášajú okamžité uspokojenie – videí, hudby, tweetov, v ktorých propagujú sami seba, instagramov a snapchatov. Tínedžeri sú od prírody sebeckí. Ich mozog ešte nie je zrelý. Ale niektorí z nich si zachovávajú svoju milotu aj v tomto veku a tí vyčnievajú. Sú to tí, čo vám pozerajú do očí, keď ich pozdravíte, úctivo sa usmejú, dajú vám prednosť jednoducho preto, že ste starší a oni chápu potrebu rešpektu v spoločnosti starších. Jenny bola jednou z nich.
Vidieť ju potom, vidieť na nej absenciu radosti, ktorou predtým prekypovala – vyvolávalo vo mne hnev k celému ľudstvu. Vedel som, čo sa stalo v tom lese a bolo pre mňa ťažké nepresunúť sa v mysli tam. Nás všetkých priťahujú lascívne, nemravné incidenty, násilie a hrôza. Predstierame, že nie, ale máme to v povahe. Sanitka na kraji cesty – a každé auto spomalí, len aby tí vnútri zazreli zranené telo. To však ešte neznamená, že sme zlí.
Také dokonalé dieťa – telo poškvrnené, porušené. Poctivosť ukradnutá. Jej duch zlomený. Znie to melodramaticky. Klišé. Ale ten muž vnikol do jej tela s takou silou, že bola nutná operácia. Uvedomte si to. Uvedomte si, že si vybral dieťa azda v nádeji, že je panna a on ju môže olúpiť o nevinnosť rovnako ako o jej telo. Uvedomte si fyzickú bolesť, ktorú znášala, keď sa jej najintímnejšie miestečko roztrhalo na kúsky. A teraz si uvedomte, čo ostatné sa roztrhlo a rozdrobilo na kúsky, keď strávil hodinu mučením jej tela, znovu a znovu do nej prenikal, možno pri tom videl jej tvár. Čo všetko na nej mohol pozorovať? Prekvapenie, strach, hrôzu, agóniu, akceptáciu a nakoniec ľahostajnosť v čase, keď skončil. Každý kúsok z nej ten netvor vzal a zhltol. A potom, dokonca aj po terapii, ktorej sa podrobila – pretože ešte stále vedela, čo sa jej stalo – zanikli všetky romantické sny o prvom raze s milovaným, každý milostný príbeh, ktorý sa jej vynoril v mysli a vďaka ktorému sa usmievala pri pomyslení na to, ako bude jedinou zbožňovanou osobou, ktorej sa nikto na svete nevyrovná. Bolo pravdepodobné, že tieto veci sú navždy preč. A čo potom zostane dievčaťu, keď sa mení na ženu? Jediná vec, ktoré zamestnáva naše srdcia po väčšinu nášho života môže byť pre ňu s veľkou pravdepodobnosťou stratená.
Spomínala si na silný pach, i keď ho nevedela rozlíšiť. Spomínala si na pieseň, ale možno tá pieseň znela viac ako raz. Pamätala si udalosti, ktoré ju vyhnali cez zadné dvere na trávnik a potom do lesa. Nespomínala si na ostrekovače, ktoré sa stali súčasťou rekonštrukcie príbehu. Ostrekovače sa spustili o deviatej a vypli o desiatej, mali nastavený časovač. Dvojica milencov, ktorá ju našla, prišla dozadu, keď bola tráva ešte mokrá, no vzduch už suchý. K znásilneniu došlo medzi tým.
Doug prišiel s iným dievčaťom – mladším, ktorej sa hodilo do plánu, že mohla vyvolať žiarlivosť iného staršieho chlapca. Nemá význam objasňovať bezduchú motiváciu tohto dievčaťa. Podstatné bolo, že týždeň plný fantázií, ktorým Jenny venovala toľko príprav, sa v okamihu zrútil. Ako sa dalo čakať, začala svoj zármutok utápať v alkohole. Jej najlepšia kamarátka Violet si spomenula, že sa to začalo pohárikmi vodky. O hodinu už Jenny vracala v kúpeľni. To ostatných pobavilo a viedlo k ďalšiemu poníženiu. Mohol to byť scenár niektorej z tých „agresívnych manipulátoriek“, ktoré sú teraz tak v móde. Časť, ktorá nasledovala, však nebola naplánovaná. Časť, keď utiekla do lesa, aby bola sama, aby si poplakala.
Bol som nahnevaný. Nebudem sa za to ospravedlňovať. Chcel som spravodlivú odplatu za to, čo sa stalo. Ale bez spomienok, bez akéhokoľvek forenzného dôkazu okrem vlnených vlákien pod jej nechtami, pretože ten netvor urobil príslušné opatrenia, bola spravodlivosť bezmocná. Fairview je malé mesto. Áno, viem, že to stále opakujem. Ale vy musíte pochopiť, že takéto mesto by nelákalo cudzieho človeka spáchať tu zločin. Vždy keď niekto neznámy kráča po jednej z dvoch malých obchodných ulíc nášho centra sa otáčajú hlavy. Nič v zlom, chápete, iba zo zvedavosti. Nie je to niečí príbuzný? Niekto, kto sa sem prisťahoval? Máme tu návštevníkov pri zvláštnych príležitostiach, športových turnajoch, trhoch a podobne. Ľudia prichádzajú z iných miest a my ich vítame. Sme v podstate priateľskí dôverčiví ľudia. Ale cez obyčajný víkend si človeka zvonku všimneme.
Smerujem k logickému záveru: Keby sa Jenny nepodrobila terapii, keby sa jej spomienky zachovali, mohla ho zaradiť – vlákna pod nechtami naznačovali, že chmatla po maske. Možno mu ju stiahla alebo vytiahla nahor, len toľko, aby mu videla tvár. Možno počula hlas. Alebo bol úplne ticho celú hodinu útoku? Zdá sa to nepravdepodobné, či nie? Vedela by, aký bol vysoký, chudý či tučný. Možno boli jeho ruky staré, alebo naopak mladé.
Možno nosil prsteň, zlatú obrúčku či tímový odznak. Mal na sebe tenisky, mokasíny či pracovné topánky? Boli obnosené alebo zastriekané olejom či farbou, alebo dokonale vyleštené? Spoznala by ho, keby vedľa nej stál v zmrzlinárni? Alebo v kaviarni? Alebo v rade na obed v škole? Cítila by to jednoducho v kostiach? Hodina je dlhý čas, keď ste v kontakte s ďalším telom.
Možno bolo kruté chcieť od Jenny Kramerovej toto. Možno bolo kruté pokračovať v pátraní. Viedlo by to, ako uvidíte, k nečakaným následkom. Ale nespravodlivosť tohto všetkého, hnev a schopnosť chápať jej utrpenie ma provokovali a viedli k cieľavedomému úsiliu. Úsiliu vrátiť Jenny Kramerovej tú najstrašnejšiu nočnú moru.
