Peniaze nie sú všetko...ale neraz zakúsime na vlastnej koži, že v súčasnom svete práve peniaze podmieňujú všetky životné oblasti a bez nich je len veľmi ťažké žiť podľa vlastných predstáv. Presne to zažije aj Lucia, hlavná hrdinka knihy Peniaze sú všetko.
Nečakaná náhoda ovplyvní život nielen Lucii, ale aj mnohým ľuďom z jej okolia. Lucia spoznáva nový život a presvedčí sa, že škaredý koniec jednej životnej etapy môže byť začiatkom novej. Takej, akú vo svojej beznádeji už vôbec neočakávala...
„...teraz som odkázaná naňho. Stravu som odjakživa kupovala zo svojej výplaty ja, on platil nájomné, úver, poistky, benzín, a keď bolo treba, prihodil aj niečo na oblečenie pre deti a na školské poplatky. Nikdy ho nezaujímalo, koľko ma stoja potraviny či drogéria. Ani neviem, či vôbec tušil, že na naše žalúdky padne celá moja výplata.“
Mária Ďuranová napísala už osem kníh. V knihe Peniaze sú všetko sa autorka zameriava na aktuálne problémy, s ktorými zápasí väčšina slovenských žien.
„Umenie písania je podľa mňa nielen v dobrom príbehu,“ myslí si autorka Mária Ďuranová, „ale najmä v tom, ako autor samotný príbeh podáva. Páči sa mi, keď mnohé veci naoko nesúvisia, no v závere do seba pekne zapadajú. Dôležité je, aby si čitateľka pri mojej knihy oddýchla. Veď práve preto si ju kúpila, alebo požičala v knižnici.“
Začítajte sa do novinky Peniaze sú všetko:
Dielňa sa nachádzala na druhom konci mesta, hneď vedľa veľkej poschodovej budovy, v ktorej sídlila ich prevádzka. Patrik robil v tej firme už siedmy rok. Plechová brána bola zatvorená. Stlačila som kľučku silnejšie, dúfajúc, že nakoniec povolia. Ale bez výsledku. Poobzerala som sa dookola, či niekde nezbadám naše auto. Parkovisko zívalo prázdnotou. Znova som vybrala z kabelky mobil a snažila sa Patrikovi dovolať. Konečne mi dvihol a mne sa uľavilo, keď som začula jeho hlas. Rozospatý.
„Konečne! Čo je s tebou, Patrik? Kde si? Už si doma?“
„Nie. A ty si kde, keď sa ma pýtaš?“ Chvíľu nechápal situáciu.
„Pred dielňou. Celú noc si nebol doma! Zľakla som sa, že sa ti niečo stalo!“ vysvetľovala som mu vyčítavo. „Kde si?!“
Chvíľu bolo ticho. Potom si odkašľal a mne sa zdalo, že v pozadí počujem ženský hlas.
„Patrik?“ Nechápala som, čo sa to deje. „Kde si?“
A on zrazu celkom cudzím hlasom povedal: „Lucia... ja som nebol v dielni.“
„Nie? A kde potom?“
Odkašľal si. „To nie je v tejto chvíli podstatné.“ Odkašľal si znova. Asi chcel získať čas.
Civela som do prázdna a čakala na jeho ďalšie slová. Mala som nepríjemnú predtuchu.
„Lucia...“ Opäť sa odmlčal, ale len tak nakrátko, aby som pochopila, že bude pokračovať. „Ja sa už domov nevrátim.“
„Čo?!“ vyhŕkla som nechápavo.
„Domov sa už nevrátim.“
Podlomili sa mi nohy; oprela som sa chrbtom o tú hnusnú plechovú bránu a zošuchla som sa na zem.
„Nerozumiem,“ hlesla som roztraseným hlasom.
„Lucia... Musíš byť teraz silná. Doma ťa čakajú deti. Budeš im to musieť nejako vysvetliť,“ hovoril monotónne.
„Nechápem... Čo im mám vysvetliť...? To si ako robíš zo mňa srandu? Si už doma, Patrik, však?“ Snažila som sa samu seba presvedčiť, že to je len nevydarený žart.
„Nie. Myslím to vážne. Nehovorí sa mi to ľahko, ale je to tak.“
„Ale... Patrik! To nemyslíš vážne, však nie?“
Mlčal.
„Máš inú alebo čo?“ Snažila som sa pochopiť pointu.
Stále bol ticho.
„Patrik!“ zrevala som nahnevane, a keby stál v tej chvíli vedľa mňa, asi by som ho zabila. Konečne zasa prehovoril.
„Čakáme spolu dieťa,“ povedal tichým hlasom, ale celkom zreteľne.
A mňa v tej chvíli akoby zasiahol blesk.
„Ťažko sa mi to hovorí, ale také veci sa stávajú, Lucia,“ takmer šepkal. „Ak chceš, podám žiadosť o rozvod ja, nemusíš si s tým robiť starosti. Ostatné veci dohodneme osobne. Zatiaľ sa postaraj o deti, dobre? Nejako im to vysvetli. Musím končiť. Ahoj.“
Roztriasli sa mi ruky a pocítila som celkovú slabosť. Na chvíľu akoby sa mi celkom zastavil dych. Zato srdce mi bilo ako zvon. Nechápala som. Tupo som hľadela kamsi do diaľky a v ušiach mi stále dookola rezonoval jeho hlas: Čakáme spolu dieťa... Čakáme spolu dieťa... Čakáme spolu dieťa...
Prešla hádam polhodina, keď som precitla zo šoku. Mohol za to zvuk mobilu, ktorý som stále neprítomne stískala v ruke.
„Mami?“ Volala mi Monika. „Už si otca našla?“
Nevedela som, čo jej na to povedať. Zhlboka som si vzdychla a odvetila som pošepky: „Nie, Monika. Nie. Práve som ho navždy stratila.“
Celá omámená som zamierila k zastávke trolejbusu, na ktorý ma nasmeroval pud sebazáchovy. Spočiatku som ignorovala ďalší vyzváňací tón. Vedela som, že Monika sa s mojou odpoveďou neuspokojila a chce si veci ujasniť. Pod malou strieškou na zastávke postával zamračený chlap. Žmolil v rukách noviny a začudovane si ma premeriaval. Možno premýšľal, či náhodou nie som hluchá, keď nepočujem zvonenie. A možno váhal, či ma nemá na telefonát upozorniť. Rýchlo som mobil vytiahla z vrecka.
„Monika, už som na ceste domov. Vydrž. Doma sa všetko dozvieš,“ povedala som stručne a trochu nervózne.
V hlave mi rachotil kolobeh myšlienok a otázok, na ktoré som si nevedela odpovedať. Miešal sa vo mne hnev, strach a panika. A úzkosť. A bezmocnosť. Ale aj nádej, že to ešte nie je konečné. Patrikovi určite šibe.
Dorazil trolejbus a ja som nastúpila. Chlap s novinami tiež. Zastávka osirela. Cez zaslzené oči som sledovala známe ulice. Nechcelo sa mi veriť, že to všetko nie je film, ale skutočnosť. Čím viac som sa približovala k našej bytovke, tým väčšie obavy a zmätok som mala v duši. V jej kútiku som stále viac živila nádej, že Patrika nájdem doma, ako sedí v obývačke a spolu s deťmi sa dobre smeje na tom, ako ma nachytal. Bol by to krutý žart, ale určite by som mu ho rada odpustila.
No doma boli iba naše deti. Riško sedel pri telke, ako bolo jeho zvykom každé sobotné ráno, Monika umývala riad. Keď som vošla do kuchyne, okamžite prestala a skúmavo sa na mňa zahľadela.
„Čo je, mami? Ocovi sa niečo stalo, či čo?“ Vyzerala vyľakane.
Bez slova som si sadla za stôl, ani som sa neunúvala vyzuť. Fakt som nevedela, čo jej mám povedať. Len som na ňu tupo pozerala.
„Mami?“ zvýšila Monika hlas. „Veď mi konečne povedz, čo sa stalo!“ Jej tón vyrušil aj Riška, ktorý sa objavil vo dverách a snažil sa zistiť, čo sa deje.
Monika si sadla oproti mne.
„Je v nemocnici?“ hádala.
„Nie,“ ozvala som sa konečne.
„Kde je oco?“ spýtal sa Riško a pozeral pritom na mňa s tým chlapčenským výrazom v tvári. Pustila som sa do plaču. Monika ma chytila za ruku.
„Mami! Preboha, veď už povedz, čo sa otcovi stalo!“
V jej očiach som zbadala nefalšovaný strach. Rýchlo som si utrela slzy. Preboha! Musím byť teraz silná, pomyslela som si. Majú len mňa. A potom som si posadila Riška na koleno a chytila Moniku za ruku.
„Ocko od nás odišiel. Našiel si inú. A s tou inou ženou čaká dieťa.“
