Do práce som sa pustil v roku 1997, keď som na stene v kancelárii istého zamestnanca americkej armády zbadal zarámovanú fotografiu tlstej mŕtvoly obklopenej rozjarene pózujúcimi vojakmi. „Čo to je?“ spýtal som sa. „Kamarát môj, to je Pablo Escobar,“ povedal mi zdroj. „Tú fotografiu mám na stene, aby mi pripomínala, že nezáleží na tom, aký si bohatý, stále sa môže ukázať, že si si priveľa trúfol.“
Takto si spomína Mark Bowden na deň, keď začal pracovať na knihe Pablo Escobar. Je to strhujúci príbeh, ktorý je zároveň výstižným obrazom drsnej podoby spravodlivosti v skutočnom svete. Keby sa Pablovi Escobarovi podarilo vybudovať drogový superkartel, pre kolumbijskú vládu a štátnu políciu by bolo prakticky nemožné poraziť takúto organizáciu. Malo by to ničivé dôsledky aj na USA.
Kniha Pablo Escobar sleduje krvavý príbeh vzostupu a pádu hlavy medellínskeho kokaínového kartelu, nazývaného aj „Kokaínový kráľ“.
Escobarova zločinecká ríša na vrchole moci držala v hrsti celý štát a s ním ako rukojemníkov tridsať miliónov ľudí. Túto hrôzovládu ukončila až smrť narkobaróna.
Až na jednu krátku výnimku strávil Pablo zvyšok života vo vojne so štátom. V epicentre jeho boja zostávala možnosť vydania do USA, toho sa bál zo všetkého najviac – dokonca viac než smrti.
Sám vravel: „Radšej hrobku v Kolumbii ako väzenskú celu v Spojených štátoch.“
Práve smrť bola jeho stratégiou proti vydaniu – smrť a peniaze. Jeho metóda plata o plomo dosahovala také úspechy, že napokon takmer ohrozila základy kolumbijskej demokracie.
Koncom roka 1984 bol v Medellíne nedotknuteľný. Hoci bol oficiálne hľadaný zločinec, voľne sa pohyboval po meste, navštevoval býčie zápasy, nočné kluby a vo svojich rezidenciách organizoval posedenia. Bol obľúbený, mocný a zjavne si doma kúpil náklonnosť polície a súdov.
Keď usúdil, že sa mu chce niekto postaviť, okamžite z neho spravil terč atentátu. V júli bol v Bogote zavraždený sudca, ktorý mal vyšetrovať atentát na ministra spravodlivosti Laru.
Dôkladný pohľad oceňovaného novinára Marka Bowdena z bezprostrednej blízkosti opisuje donedávna neznáme podrobnosti o šestnásť mesiacov trvajúcom tajnom love na Pabla pod vedením USA. Vďaka dosiaľ nevídanému prístupu k dôležitým hráčom – vrátane kolumbijského prezidenta Césara Gaviriu a plukovníka Huga Martineza, ktorý bol de facto neskorumpovateľný vodca špeciálnej policajnej jednotky. Autor knihy využil aj prísne tajné dokumenty a prepisy odpočutých Escobarových telefonátov.
Začítajte sa do novinky Pablo Escobar:
EL DOCTOR NA VZOSTUPE
1948 – 1989
1
V apríli 1948 nebolo v Južnej Amerike vzrušujúcejšie miesto ako kolumbijská Bogota. Vo vzduchu visela zmena, statický náboj čakal, kam udrie. Nikto nevedel, čo presne to bude, iba že je to na dosah. V tom okamihu života národa, ba celého kontinentu, sa celé dovtedajšie dejiny zdali len predohrou.
Bogota, kde v tom čase žilo vyše milióna ľudí, sa rozliehala po zelených horských svahoch až do širokej savany. Zo severu a východu mesto ohraničovali strmé hory, z juhu a západu bolo prístupné cez prázdnu rovinu. Kto tam zamieril lietadlom, hodiny videl len pohoria, jeden za druhým sa dvíhali hrebene so smaragdovými končiarmi, tie najvyššie z nich prikryté bielou čiapočkou. Slnečné lúče dopadajúce pod najrôznejšími uhlami na hrebene hôr vytvárali kaleidoskop najrôznejších odtieňov zelenej, medzi ktorými sa hadili horské potôčiky. Postupne sa zlievali, až napokon vyústili do modrých riečnych údolí ponorených hlboko v tieni. A potom sa z ničoho nič medzi panenskými svahmi vynorila moderná metropola, betónová opacha pokrývajúca šíru pláň. Väčšina tamojších budov nebola vyššia ako dve či tri poschodia, a z farieb dominovala tehlovočervená. Od centra na sever sa ťahali široké bulváre s múzeami, neoklasickými katedrálami a pôvabnými starobylými sídlami, ktoré by mohli súperiť s najelegantnejšími mestskými štvrťami kdekoľvek na svete. Na juhu by sme však objavili štvrte úbožiakov, ktorí utekali pred nekončiacim násilím v džungli a horách a hľadali tu útočisko, prácu a nádej; no namiesto toho našli ubíjajúcu biedu.
V severnej časti mesta, ďaleko od neporiadku a špiny, sa chystalo veľkolepé stretnutie, Deviata Panamerická konferencia. Ministri zahraničných vecí zo všetkých krajín kontinentu sa chystali na podpis charty Organizácie amerických štátov. Táto koalícia pod vedením USA mala za cieľ poskytnúť štátom Strednej a Južnej Ameriky silnejší hlas a význam. Mesto chcelo počas veľkej udalosti vyzerať ako zo škatuľky. Upratovali sa ulice, odvážali odpadky, verejné budovy dostali nové fasády, cesty nové značenie, ulice zdobili čerstvo zasadené rastliny a vejúce vlajky. Dokonca pouliční leštiči topánok dostali nové uniformy. Delegáti a vyslanci, zhromaždení v prekvapivo upravenom hlavnom meste dúfali, že nová organizácia prinesie zbedačeným republikám poriadok a rešpekt. Udalosť však zároveň priťahovala kritikov a ľavicových agitátorov, medzi nimi aj mladého študentského lídra z Kuby, istého Fidela Castra. Založenie Organizácie amerických štátov pre nich bolo prejavom zbabelosti, zapredanie, spolčenie s imperialistickými gringami zo severu. Idealisti, ktorí prišli zo všetkých končín regiónu, boli presvedčení, že svet majú na dosah rúk, že treba vybojovať zápas medzi kapitalizmom a komunizmom, alebo aspoň socializmom. Mladí rebeli ako dvadsaťjedenročný Castro predpokladali, že ich čaká revolučné desaťročie. Chystali sa zvrhnúť miestne skostnatené feudálne aristokracie a nastoliť mier, sociálnu spravodlivosť a založiť skutočný panamerický politický blok. Boli štýloví, nazlostení a bystrí a nechýbalo im pevné mladícke presvedčenie, že budúcnosť patrí im. Do Bogoty prišli, aby novú organizáciu zavrhli a chystali vlastnú kontinentálnu konferenciu, na ktorej chceli koordinovať celomestské protesty. Spoliehali sa na vedenie istého konkrétneho muža. Bol ním nesmierne populárny kolumbijský politik, štyridsaťdeväťročný Jorge Eliécer Gaitán.
„Nie som človek, som ľud!“ znel Gaitánov slogan. Vždy keď ho na záver prejavu dramaticky deklamoval, dostával svojich horlivých obdivovateľov do varu. Bol miešancom, získal kvalitné vzdelanie a spôsoby kolumbijskej bielej elity, no zároveň bol nízkeho vzrastu, mal tmavú pokožku, širokú tvár a hrubé čierne indiánske vlasy, typické pre Kolumbijčanov z nižších vrstiev. Gaitán svojím vzhľadom evokoval, že je outsider, človek más. Nikdy sa nemohol celkom začleniť do vyberanej skupinky bielych, ktorí vlastnili väčšinu pôdy a prírodných zdrojov a ktorá vo vláde po celé generácie udávala tón. Rodiny z tejto skupinky ovládali bane, vlastnili ropné polia, pestovali ovocie, kávu a zeleninu, z čoho pochádzala väčšina kolumbijských exportných prímov. Vďaka technológiám a investíciám od korporácií z USA zbohatli na predaji ohromného národného prírodného bohatstva do Ameriky a Európy. Vďaka získanému bohatstvu mohli z Bogoty vybudovať mesto, ktoré mohlo smelo súperiť s najkrajšími svetovými metropolami. Farbou kože sa od nich Gaitán neprehliadnuteľne odlišoval, ale zároveň pútal vylúčených, masy kolumbijského ľudu, ktoré boli považované za podradné, a tak nemali prístup k ziskom z exportu ani k ostrovčekom mestskej prosperity. Vďaka tomu spojeniu však Gaitán získal moc. Hoci bol vzdelaný a mocný, predsa len patril k tým, ktorí si mohli vybrať iba ak medzi prácou v bani alebo na poli. Ich mzda stačila len na prežívanie a zostávali bez možnosti získať vzdelanie či nádej na lepší život. Predstavovali však drvivú väčšinu voličov.
Časy boli zlé. V mestách to znamenalo infláciu a vysokú nezamestnanosť, zatiaľ čo na vidieku, v horách či džungli predstavujúcich väčšinu Kolumbie, to znamenalo nedostatok práce, živorenie a smrť od hladu. Protesty nahnevaných campesinos pod vedením marxistických agitátorov boli čoraz násilnejšie. Vláda na čele s Konzervatívnou stranou a jej sponzormi, zámožnými vlastníkmi pôdy a baní, reagovala drasticky. Objavovali sa masakry a svojvoľné popravy. Mnohí predvídali, že začarovaný kruh protestov a represie povedie k ďalšej krvavej občianskej vojne – marxisti to považovali za nevyhnutnú formu odporu. Väčšina Kolumbijčanov však nepatrila k marxistom ani k oligarchom, jednoducho chceli mier. Nechceli vojnu, iba zmenu. Práve tú očakávali od Gaitána. Vďaka tomu bol nesmierne populárny.
Pred dvoma mesiacmi vystúpil v Bogote na Plaza de Bolívar s prejavom, v ktorom stotisíc zhromaždeným sľúbil, že jeho vláda obnoví poriadok. Požiadal dav, aby svoje pobúrenie a sebaovládanie vyjadril tým, že na jeho prejav nezareagujú volaním a potleskom, ale tichom. Svoje poznámky adresoval priamo prezidentovi Marianovi Ospinovi.
„Žiadame, aby sa skončilo perzekvovanie štátnymi zložkami,“ vravel. „Toho sa dožaduje tento ohromný dav. Žiadame drobnú, ale závažnú vec: aby sa naše politické súboje riadili ústavou... Seňor prezident, zastavte násilie. Žiadame záruky, že ľudskému životu bude poskytnutá ochrana, to je najmenej, čo ľud môže žiadať... Naše vlajky sú stiahnuté na pol žrde, tento tichý dav, mĺkvy krik z nášho srdca vás žiada, len o to, aby ste k nám pristupovali tak... ako by ste chceli, aby sme k vám pristupovali my.“
Na pozadí týchto výbušných udalostí ticho davu znelo oveľa hlasnejšie ako výskot. Mnohí jednoducho mávali bielymi vreckovkami. Počas takýchto zhromaždení sa zdalo, že Gaitán je predurčený, aby doviedol Kolumbiu k zákonnej, spravodlivej a mierovej budúcnosti. Dovolával sa najhlbších túžob svojich krajanov.
O niekoľko rokov tohto nadaného právnika a socialistu správa CIA opisovala ako „pevného odporcu oligarchickej vlády a strhujúceho rečníka“. Zároveň bol bystrým politikom, ktorý dokázal pretaviť ľudovú obľubu do reálnej politickej moci. Keď sa v roku 1948 v Bogote chystalo založenie Organizácie amerických štátov, bol nielen miláčikom davov, ale zároveň predsedom Liberálnej strany. Tá patrila medzi dve kľúčové politické organizácie v krajine. Jeho zvolenie za prezidenta v roku 1950 sa považovalo prakticky za samozrejmé. Konzervatívna vláda na čele s prezidentom Ospinom ho napriek tomu nezaradila do zmiešanej delegácie, ktorá mala Kolumbiu reprezentovať na významnej konferencii.
Napätie v meste bolo na prasknutie. Kolumbijský historik German Arciniegas neskôr písal o tom, že „z provincií vanul mrazivý vietor hrôzy“. Deň pred začiatkom konferencie napadol dav auto s ekvádorskou delegáciou. V ten istý deň sa zároveň potvrdili obavy z teroristických útokov, keď polícia zadržala robotníka, ktorý sa pokúšal v hlavnom meste nastražiť bombu. Uprostred tohto rozruchu Gaitán pokojne pokračoval vo svojej advokátskej praxi. Vedel, že jeho chvíľa príde až o niekoľko rokov a bol pripravený čakať. Prezident jeho žiadosti odbil, no to mu len upevnilo postavenie medzi podporovateľmi a aj radikálnejšími mladými ľavičiarmi na protestoch, ktorí by Gaitána za iných okolností odmietali ako buržoázneho liberála s veľmi skromnou víziou, čo nestačilo ich ambíciám. Fidel Castro si s ním dohodol stretnutie.
