Lynn je študentka štvrtého ročníka medicíny na univerzite v Južnej Karolíne. Celý život má pred sebou, chce si ho vychutnať... ale keď sa jej zdravý priateľ Carl podrobí v nemocnici rutinnej operácii, jej usporiadaný život sa prevráti hore nohami. Carl sa po operácii nepreberie z anestézie a MRI potvrdí mozgovú smrť...
Začína sa nový medicínsky triler od kráľa tohto žánru Robina Cooka. „Hostiteľ je bezpochyby to najlepšie, čo ste čítali od Robina Cooka,“ napísal Suspense Magazine. Napínavý príbeh o nespútanej chamtivosti a lekárskych machináciách.
Ale späť k príbehu:
Lynn je otrasená Carlovým stavom. Usiluje sa nájsť odpoveď na to, čo sa stalo. Presvedčená, že za Carlovou nehodou je niečo viac, ako vedenie nemocnice pripúšťa, použije všetky dostupné zdroje vrátane pomoci od svojho spočiatku neochotného spolužiaka Michaela Pendera, aby vypátrala dôkaz o nesprávnom postupe lekára alebo o zanedbaní zdravotnej starostlivosti.
Lynn s Michaelom však spoločne odhalia znepokojujúce fakty. Nemocnice patriace spoločnosti Middleton Healthcare, teda aj Masonov-Dixonov medicínsky komplex, majú zlé štatistiky týkajúce sa nevysvetliteľných anestetických komplikácií a viacerým pacientom po prijatí do nemocnice diagnostikujú vážnu smrteľnú chorobu.
Keď sa Lynn a Michaelovi začnú vyhrážať, vedia, že narazili na niečo väčšie, ako pôvodne predpokladali. Čoskoro sa rozpútajú zúfalé preteky s časom a študenti majú čo robiť, aby získali odpovede, skôr ako temné sily stojace za spoločnosťou Middleton Healthcare a ich partnerom Sidereal Pharmaceuticals raz a navždy zničia.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Začítajte sa do novinky Robina Cooka Hostiteľ:
PROLÓG
Nasledujúce záznamy pochádzajú z osobného denníka, ktorý si viedla nedávno zosnulá Kate Hurleyová, tridsaťsedemročná fyzicky zdatná (pravidelne hrávala tenis a dávala si pozor na stravu), mierne kompulzívna učiteľka tretieho ročníka základnej školy a milujúca matka dvoch chlapcov vo veku jedenásť a osem rokov. Až do smrti počas lúpežného prepadnutia žila so svojou rodinou v ulici Bay View Drive číslo 1440, v provinčnom meste Mount Pleasant v Južnej Karolíne, ktoré sa nachádza oproti Charlestonskému prístavu. Dom stojí na samom konci ulice v relatívne odľahlej zalesnenej časti. Bola vydatá za Roberta Hurleyho, ctižiadostivého právnika, ktorý sa venoval prípadom fyzickej ujmy.
Sobota 28. marca 2015, 8.35 h
Je pochmúrny, sivý deň a ja hľadím z okna nemocničnej izby v Masonovom-Dixonovom medicínskom komplexe. Dnešok vôbec nepripomína jarné počasie, na ktoré sa všetci tešíme. Hoci písanie denníka mi vždy poskytovalo veľké potešenie, posledných šesť mesiacov som sa mu takmer vôbec nevenovala. Žiaľ, každý večer som veľmi unavená, pretože ráno čo ráno musím pripraviť chlapcov aj seba do školy, ale budem sa usilovať to zmeniť. Písanie by mi mohlo priniesť útechu. Po strašnej noci som sa ocitla v nemocnici a je mi ľúto samej seba. Všetko sa začalo sľubne, pretože sme s Bobom zašli na večeru s Ginny a Haroldom Lawlerovcami na Sullivan’s Island. Ostatní si objednali rybu, a keď na to teraz myslím, bola by som radšej, keby som si ju dala aj ja. Žiaľ, objednala som si kačku pripravenú zriedkavým spôsobom, no ako som sa neskôr dozvedela od lekára na pohotovosti, s najväčšou pravdepodobnosťou bola kontaminovaná salmonelózou. Začala som mať čudný pocit ešte skôr, ako sme dojedli hlavný chod, a postupne sa to len zhoršovalo. Po prvýkrát som zvracala, keď Bob odišiel zaviezť domov opatrovateľku detí – nebolo to nič príjemné! Celá som sa zašpinila, a ešte aj kúpeľňu. Našťastie sa mi ju podarilo upratať, kým sa Bob vrátil. Ľutoval ma, ale po ťažkom dni v kancelárii bol taký unavený, že si čoskoro šiel ľahnúť. Bolo mi veľmi zle, preto som ostala v kúpeľni a zvracala ešte niekoľkokrát, hoci som vedela, že v tráviacom trakte už nemôžem mať ani kúsok jedla. O druhej ráno som si uvedomila, že som celkom vyčerpaná a vysilená. Nakoniec som musela zobudiť Boba. Pozrel na mňa a usúdil, že ma musí odviezť na pohotovosť. Naše zdravotné poistenie platilo pre Masonov-Dixonov medicínsky komplex v Charlestone. Našťastie sa nám podarilo zavolať Bobovu mamu, aby prišla a zostala pri chlapcoch. Veľmi často nám v ťažkých chvíľach poskytla pomoc, a toto bola jedna z nich. Lekári a sestry na pohotovosti boli úžasní. Samozrejme, cítila som sa ponížene, lebo stále som zvracala, a navyše som mala krvavú hnačku. Napojili ma na infúziu a dali mi nejaké lieky. Som si istá, že mi aj vysvetlili, na čo sú, ale nespomínam si. Odporučili mi hospitalizáciu. Cítila som sa tak zle, že som nenamietala, hoci som sa nemocnice vždy bála. Ešte si spomínam, že som sa prebudila o pár hodín, keď niekto, asi sestra, vošiel do tmavej izby a skontroloval infúziu alebo do nej niečo pridal. Bolo to ako sen, pretože tá žena mi pripomínala prízrak; celá bola oblečená v bielom a mala plavé vlasy. Pokúšala som sa jej prihovoriť, ale nedarilo sa mi, aspoň nie zrozumiteľne. Keď som sa dnes ráno zobudila, mala som pocit, že ma zrazil nákladniak. Chcela som vstať z postele a zájsť na toaletu, no nevládala som a musela som si zavolať pomoc. Je to jedna z vecí, ktoré na pobyte v nemocnici neznášam: človek nemá nič pod kontrolou. Len čo ho hospitalizujú, musí sa vzdať všetkej samostatnosti.
Sestra, ktorá mi pomohla, mi oznámila, že o chvíľu príde ošetrujúca lekárka. Záznam dopíšem, keď sa vrátim domov, pretože táto epizóda ma prinútila uvedomiť si, ako veľmi považujem zdravie za samozrejmosť. Ešte nikdy som sa jedlom neotrávila. Je to oveľa horšie, ako som si predstavovala. Vlastne je to hrozné! To je jediné, čo k tomu môžem povedať.
Nedeľa 29. marca 2015, 13.20 h
Očividne sa mi opäť nepodarilo dodržať predsavzatie, že si budem písať denník častejšie. Včerajší záznam som nedokončila, ako som si sľúbila, pretože veci sa nevyvíjali podľa plánu. Sotva som odložila denník, navštívila ma doktorka Clair Websterová, internistka, ktorá si všimla, že mám teplotu, hoci ja som ju nepociťovala. Nie vysokú, no bola to zmena, lebo predchádzajúci večer som ju mala normálnu. Nevšimla som si, že prístroje sústavne zaznamenávali môj tep, tlak krvi a teplotu, preto ma cez noc nikto nekontroloval, okrem sestry, ktorá mi nastavila infúziu. Ešte aj tú monitorovali malým počítačom riadeným prístrojom. Toľko o ľudskom dotyku v modernej nemocnici. Doktorka Websterová mi oznámila, že mi teplota začala stúpať asi o šiestej ráno a že skôr ako ma prepustí, chce počkať, či klesne. Zavolala som Bobovi a povedala mu, že v nemocnici ešte chvíľu pobudnem.
Ako sa ukázalo, išlo o viac než o chvíľu. Teplota mi nielenže neklesla, ale celý deň aj noc pomaly stúpala až na 40 C, takže som stále tu. A objavili sa ďalšie komplikácie. Hneď ako Bob s chlapcami včera popoludní odišiel – chlapci by v ich veku nemali chodiť na návštevy do nemocnice, ale Bob ich prepašoval do izby –, začalo ma všetko veľmi bolieť a teraz chápem, čo majú ľudia na mysli, keď tvrdia, že ich bolia kĺby. Čo bolo ešte horšie, začala som mať problémy s dýchaním, a akoby toho nebolo dosť, keď som sa včera sprchovala, všimla som si v podpazuší a pod prsníkmi malé červené ploché vyrážky. Našťastie ma nesvrbeli. Sestra povedala, že ich mám zopár aj na bielkach očí. Všetky tieto ťažkosti prinútili ošetrujúcu lekárku, aby ma opäť prišla vyšetriť. Priznala, že je zmätená, lebo symptómy naznačujú, že môže ísť o brušný týfus, a trvala na tom, aby ma vyšetril odborník na infekčné choroby. Prišiel a vyšetril ma. Chvalabohu sa vyjadril, že týfus nemám, a uviedol viaceré dôvody, no vrcholom všetkého bolo vyhlásenie, že nemám pravý kmeň salmonely. Napriek tomu si robil starosti o moje srdce, ktoré sa rozbúšilo, kým som bola hospitalizovaná. Privolal ďalšieho odborníka, kardiológa Christophera Hobarta, ktorý ma tiež vyšetril. So všetkými lekármi, ktorí prichádzali a odchádzali, ako sa im zachcelo, mi moja izba pripomínala lekárske kongresové centrum. Doktor Hobart okamžite nariadil röntgen hrudníka, pretože podľa jeho názoru mám tukovú embóliu. Hneď ako som mala možnosť, vyhľadala som na internete výraz tuková embólia (vďakabohu za internet!) a zistila som, že ide o tukové guličky v krvnom obehu, zdravotné ťažkosti, ktoré sa obyčajne vyskytujú u pacientov s ťažkým zranením, najmä zlomeninami. Samozrejme, ja som neutrpela žiadnu traumu okrem emocionálnej, preto kardiológ skonštatoval, že ide o dôsledok silnej dehydratácie. Keďže som však mala zavedenú infúziu, povedal, že ďalšia liečba nie je potrebná najmä preto, lebo dýchanie už zasa vyzeralo úplne normálne. To ma síce potešilo, ale musím priznať, že na základe toho, čo sa odohrávalo okolo mňa, moja fóbia z nemocníc vystrelila ako raketa do neba. Pred niekoľkými mesiacmi som v časopise The Post and Courier čítala článok o nemocničných komplikáciách, a to, čo som prežívala, mi pripadalo podobné. Naozaj ma to veľmi vystrašilo. Bob ma sem v piatok večer priviezol s otravou jedlom, a teraz som zrazu čelila tukovej embólii! Zavolala som Bobovi a povedala mu, že chcem odtiaľto čo najskôr preč a vrátiť sa domov. Poradil mi, aby som bola trpezlivá, že sa o tom porozprávame, keď ma príde navštíviť, len čo pricestuje jeho mama a dá pozor na chlapcov. Dopíšem tento záznam, keď sa s Bobom pozhováram. Vrcholom všetkého je, že okrem ostatných symptómov mám ťažkosti so sústredením.
