Obľúbená autorka románov pre ženy (Žena vplyvného muža, Cudzie vzťahy, či Dobré dni sa začínajú v noci) napísala nový príbeh o láske, zrade, manipulácii a krivde medzi dvoma sestrami, ktoré rozdelila láska k jednému mužovi.
Kniha Hubertove ženy má detektívnu zápletku a spolu s hrdinami sa budete snažiť rozlúsknuť tajomstvá dvoch rodín pomocou záhadného denníka...
O čom teda sú Hubertove ženy?
Už vieme, že Emu a Lýdiu rozdelila láska k jednému mužovi.
A ako to už chodí, ak vás zasiahne zrada na najcitlivejšom mieste a ešte od najbližšej osoby, pretrhne sa aj to najpevnejšie – pokrvné – puto.
Vášeň a pomsta v tomto príbehu naozaj zničia takmer každého, kto prestane vnímať svet čistými očami a neskazeným srdcom.
Ale aký je Hubert naozaj a kto koho v skutočnosti zradil?
Aj novinka Hubertove ženy vznikla na základe Adrianinho pozorovania ľudí a početných zápiskov. „Veľmi rada pozorujem ľudí a stále si niečo zapisujem. Viem, že to nie je originálna metóda, ale ak chcete písať, tak je to výborná pomôcka. A keď začnem písať, tak píšem každý deň. A musím mať naozaj pokoj, pretože sa potrebujem prenášať do deja a do pocitov svojich postáv,“ prezradila Adriana Macháčová.
Začítajte sa do ukážky Hubertove ženy:
„Volala mi Ema,“ ozval sa nečakane Dávid Brunner, akoby si na to len teraz spomenul. Pohodlne sa natiahol v starom koženom kresle, vyložil si nohy na stôl a ruky si zopäl za hlavou.
Lýdia sa robila, že nepočuje, ale už sa nevedela sústrediť na dej rozčítaného románu. Zmienka o Eme ju rozladila. Nahne-vane prižmúrila oči. V mysli sa vrátila o päť rokov dozadu. Úpl-ne jasne, akoby to bolo len včera, videla Emin štíhly nahý chr-bát, ako sa v pravidelnom tempe dvíha nahor, klesá, vypína, opäť sa uvoľňuje a jemne zavlní. Trvalo zopár sekúnd, kým si uvedomila, že pod ňou leží Hubert a mocné ruky zvierajúce Emin zadok, patria jemu. V tej chvíli jej neviditeľný nôž tupo a zdĺhavo prenikal kožou, potom tenkou vrstvou podkožného tuku a cez svalovú hmotu až do hrude.
Hrozná chvíľa, na ktorú nedokáže zabudnúť...
Zdesená vybehla z izby a lapajúc dych, omráčene zastala v strede chodby.
„Lydka, prosím, prosím, vypočuj ma, vysvetlím ti to,“ dobehla Ema za ňou, naprávajúc si pokrčené šaty.
„Ako si mohla? Ako si mohla?“ Lýdia zdvihla hlavu a pri-žmúrenými očami sa nenávistne zahľadela do sestrinej tváre. Slzy sa jej rozkotúľali dolu tvárou, stekali jej po brade, vpíjali sa do tenkého trička a na látke vytvárali veľké fľaky.
„Lydka, absolútne nechápem, ako k tomu prišlo. Trochu viac som pila, stratila som kontrolu sama nad sebou. Nič to neznamenalo, ani sa nič nestalo. Nič medzi nami nie je. Naozaj, musíš mi veriť,“ zahmlievala Ema, ako sa dalo, a vystrela k Lýdii ruky, aby ju objala. Lýdia sa uhla, pery sa jej skrivili výsmechom i pohŕdaním.
„Ty kurva! Si obyčajná kurva!“ zvrieskla a znechutene sa odvrátila.
Ako ľahko sa môže všetko v jednej chvíli zmeniť. Navždy... po-myslela si Lýdia a nasucho prehltla, aby sa zbavila trpkosti, ktorú pocíti zakaždým pri zmienke o Eme. Prekliala deň, keď sa zrútil jej svet. Znenávidela sestru, protivilo sa jej na ňu mys-lieť, vyhýbala sa jej a odmietala o nej počúvať. Rodina pred ňou takmer dva roky nesmela vysloviť ani jej meno.
Ema sa Lýdii nikdy neospravedlnila za to, že jej zviedla pria-teľa, nikdy nepovedala prepáč. Hľadala len akési výhovorky, ktoré sa Lýdii takmer vždy doniesli do uší, či už cez mamu, ot-ca, alebo spoločných známych. A tak Emina zrada zhrýzala Lý-diu aj po rokoch.
Deň čo deň si zakazuje myslieť aj na Huberta Hopfa. No ne-darí sa jej to, nevie byť voči spomienkam, ktoré ju skľučujú, ľahostajná. Darmo si nahovára, že Hubert bol len muž, s ktorým mala pomer, muž, ktorý si ju nezaslúžil.
Keby jej hneď vysvetlil, prečo sa vyspal s jej sestrou, azda by to bolo iné. Možno by mu aj uverila, že sa chcel iba uistiť, že je najlepší...
„Koľko si ich mala predo mnou?“ Hubert nežne odhrnul Lýdii vlasy z krku a pobozkal ju.
„Prečo ťa to zaujíma?“ zasmiala sa. „Chceš sa porovnávať? Vieš, že neznášam porovnania,“ upozornila ho.
Prevalil ju na posteľ, pevne priľahol a bozkávajúc jej tvár, mumlal: „Aj tak viem, že moje mužstvo ťa očarilo. Som naj-väčší, však je to tak? Priznaj sa...“
Lýdia sa zo sklamania dlho zbierala a nedôverovala mužom. V srdci cítila bolesť, v hlase mala zakódovanú mrzutosť. Naho-várala si, že záujem o ňu muži len predstierajú. Napokon zisti-la, že sa dá žiť aj bez lásky a nikto ju už nepresvedčí, že milovať je dôležité.
„Lydka, počuješ ma? Volala mi Ema,“ zopakoval Dávid, keď videl, že ho manželka nevníma a očividne o niečom premýšľa.
Lýdia pozrela na Dávida, no v skutočnosti ho naozaj nevní-mala, úplne ho prehliadala, akoby sledovala vzduch nad ním. Zložila si z očí dioptrické okuliare v jemnom zlatom ráme, za-vrela knihu a položila ju na nízky konferenčný stolík. Rozo-chvene sa postavila a prešla k oknu. Nechcela, aby jej videl do tváre.
S Hubertom naraz končili vysokú školu, písali diplomovku, učili sa na štátnice. Po nich sa plánovali vziať, stať sa obaja chi-rurgmi, mať aspoň dve deti... Krásne plány, ktoré jej mladšia sestra zničila, rozdupala. Ukradla jej snúbenca, sprosto ho pre-tiahla a potom sa zaňho vydala! Prečo? nešlo Lýdii do hlavy. Veď sestra jej tvrdila, že to pre ňu nič neznamenalo. Klamala!
Zahľadela sa von. Slnko ešte stále hrialo, hoci už bolo niečo po šiestej a jeseň pomaly predo dvermi. Koľká v poradí, čo sa so svojou sestrou nevidela? Piata...
Nebodaj sa mi konečne chce prísť ospravedlniť, alebo si spo-menula, že mám narodeniny a chce mi prísť zablahoželať? Ne-mala by pristúpiť ani na jedno, ani na druhé. Veď ju Ema ani na svadbu nepozvala... I keď... to bolo správne rozhodnutie. Aj tak by nebola prišla.
„Lydka, prečo mi neodpovedáš?“
„Odkiaľ má tvoje číslo?“ opýtala sa, nepozerajúc na manžela.
„Neviem, zrejme som jej ho niekedy dal, keď som sa s ňou u vašich náhodne párkrát stretol.“
Lýdia pokrútila hlavou.
„Zajtra sa staví, chce ti zablahoželať...“
Staví? Sama? A čo tak zrazu? Určite za tým niečo bude.
„Ty si ju sem pozval?“ pootočila sa a zlostne naňho zazrela.
„Nepozval! Veď ti hovorím, že mi volala. Pozvala sa sama. Pochop, nemohol som jej predsa povedať, že nemôže prísť. Lydka, je to tvoja sestra.“
Mhm, sestra, pomyslela si roztrpčene. Pekná sestra, len čo je pravda! Mlčky sa začala prechádzať popred okno. Priam fyzicky cítila, ako ju Hubert bozkáva na pery, bradu, líca, čelo... Aj tak viem, že moje mužstvo ťa očarilo. Som najväčší, však je to tak? Priznaj sa...“ počuje, ako so smiechom šepká a s neuveriteľnou jemnosťou ju dráždi, vsúva nohy medzi jej...
„Prečo mlčíš? Tak povedz už niečo. Na čo myslíš? Snáď sa nechceš pred ňou zatĺkať?“ ozval sa Dávid po chvíli. Dlho sa neodvážil s Lýdiou o sestre prehovoriť. Po svadbe, keď tú tému niekoľkokrát otvoril, sa vždy pohádali.
Lýdia stisla plné pery, sú veci, ktorým chlapi nikdy neporo-zumejú. Z vrecka džínsov vytiahla gumičku a stiahla si husté ryšavé vlasy do hrubého vrkoča. Bola pekná, sebavedomá a vždy pripravená na najhoršie. Navonok ako kameň, pokojná a chladná, ale v jej vnútri to neraz vrelo. Nebola priveľmi zho-vorčivá, nepestovala priateľstvá a do spoločnosti chodila, len keď musela. Dokonca aj v práci ako lekárka interného oddele-nia hovorila len toľko, koľko bolo treba. Hoci kolegov rada oslovovala priatelia, nepokladala ich za blízkych ľudí. Poprav-de žiadnych priateľov nemala. Bola emancipovaná samotárka a tak jej to vyhovovalo. Spoliehala sa sama na seba.
„Otvorím víno,“ prehovorila úsečne, nereagujúc na Dávidove otázky. „Dáš si?“ opýtala sa manžela a nečakajúc na odpoveď, zamierila do kuchyne. Z chladničky vybrala fľašu bieleho char-donnay, odkrútila vrchnák a naliala do dvoch elegantných po-hárov na vysokej stopke. Vrátila sa do obývačky, poháre položi-la na stôl a sadla si späť do kresla.
Dávid si zložil nohy zo stola a oprel sa o lakte, aby bol bližšie k manželke. „No tak, zlatko, narodeniny sú ideálnou príležitos-ťou hodiť všetky hriechy minulosti za hlavu,“ povedal tak lás-kavo, ako len vedel. Sľúbil svokre, že sa za Emu prihovorí, veď je už najvyšší čas, aby na všetko zabudli.
„Tebe sa to hovorí, no nie je to také jednoduché. Srdce má vlastnú pamäť.“
„Viem, ale hádam si pamätá aj iné, či nie?“
Lýdia potriasla hlavou, vzala si pohár a zaprela sa do operad-la.
„Pozri, Lydka, aj vaša mama má už toho nezmyselného har-monogramu, kedy ktorá príde, plné zuby. Dokedy sa chcete obchádzať, kým neumrie?“
Lýdia zatočila vínom, mlčky sledovala jeho elipsu, kým sa ne-ustáli, až potom si odpila. Možno má Dávid pravdu, žerie ju len hlúpa pýcha, veď Hubert bol už len ilúziou, už jej nepatril. Bol to len dávny príbeh. Mať tak amnéziu, zabudnúť v jednom okamihu na všetko...
„Lydka,“ Dávid sa načiahol a pohladil ju po kolene. „Čaká, že jej napíšem...“
Lýdia pozrela Dávidovi do očí. Vyzeral unavene a nervózne. Projekt rekonštrukcie starého bytového domu pre zahraničné-ho klienta mu dával zabrať. Vrásky na čele mal hlbšie, čierne vlasy trochu strapaté. Z opálenej tváre mu svietili prenikavé modré oči. Bol naozaj príťažlivý a úspešný architekt, ale nemi-lovala ho. Vzala si ho len preto, aby si vyliečila zlomené srdce.
V kútiku duše dúfala, že časom, neskôr, predsa len začne nie-koho milovať a konečne prestane žiť so spomienkami dvojaký život. Vraj sa to dá naučiť, len treba chcieť, a Dávid by si to za-slúžil, ale jej sa to nedarilo. Ani časom. K Dávidovi stále nič ne-cítila. Nezaujímala sa o jeho túžby, vyhovela mu, keď naliehal, ale bola chladná, bez citu ako kat. Neraz si to vyčítala, veď jeho pričinením znovu získala stratenú sebadôveru, ale na lásku to nestačilo.
Plytko sa nadýchla: „Nech teda príde zajtra o piatej.“ Neveri-la, že to povedala. Ema bola posledný človek, ktorého túžila vi-dieť. Toľko úsilia vynaložila, aby na Huberta zabudla, a teraz sa k nej tá historka vráti ako zatúlaný prašivý kocúr.
