Kniha s biblickým názvom, ktorá však s Bibliou nemá nič spoločné. Alebo áno? Román Kain a Ábel je pútavo vyrozprávaný príbeh dvoch mužov - ľavobočka chudobného poľského šľachtica a syna bohatého bostonského bankára. Narodili sa v jeden deň na rozličných miestach zemegule a ich diametrálne odlišné osudy sa v dospelosti záhadne spojili a preplietli.
Román Kain a Ábel je pútavo vyrozprávaný príbeh dvoch mužov – ľavobočka chudobného poľského šľachtica a syna bohatého bostonského bankára. Narodili sa v jeden deň na rozličných miestach zemegule a ich diametrálne odlišné osudy sa v dospelosti záhadne spojili a preplietli. Obaja boli mimoriadne bystrí, ambiciózni a pracovití, lenže nenávisť, ktorá medzi nimi rástla, nepriaznivo ovplyvňovala ich pracovný aj súkromný život. Toto nepriateľstvo na život a na smrť akoby nemohla obmäkčiť ani úprimná láska, ktorá sa ich bytostne dotýka. Do deja dramaticky vstúpia aj ich potomkovia – Ábelova dcéra a Kainov syn. Príbeh dvoch mužov a ich rodín je napísaný veľmi živo, plynie ako rieka, je plný vzrušujúceho napätia a čitateľ sa jednoducho nevie odtrhnúť od jeho stránok.
Prečítajte si úryvok z knihy Kain a Ábel:
V noci vládla krutá zima, niekedy aj tridsať stupňov pod nulou a oni ležali vo vagóne v tesnej kôpke, aby sa hriali. Wladek si medzi útržkami driemot opakoval v duchu Aeneidu. Na druhý bok sa dalo obrátiť len za súhlasu všetkých, preto Wladek ležal na kraji a každú hodinu, pokiaľ to mohol odhadnúť podľa výmeny stráže, pobúchal na stenu vagóna, aby sa všetci prevalili na opačnú stranu. Telá sa jedno po druhom obracali ako padajúce domino. Občas sa niekto už nepohol – lebo to už nebolo v jeho moci – a Wladeka o tom informovali. Keď to oznámil stráži, štyria telo chytili a vyhodili z idúceho vlaku. Stráže do hlavy vyhodeného vystrelili dávku guliek, pre istotu, ak by to bol pokus o útek. Dvesto míľ za Minskom došli do mestečka Smolensk, tam dostali teplú kapustovú polievku a chlieb. Do Wladekovho vozňa nastúpilo zopár nových zajatcov, ktorí hovorili rovnakým jazykom ako stráže. Viedol ich chlapec asi taký starý ako Wladek. Wladek a jeho druhovia hľadeli na prišelcov s podozrením. Poliaci zostali desiati, deväť mužov a jedna žena. Ihneď rozdelili vagón na polovicu a niekoľko dní sa každá skupina držala osve. Raz v noci Wladek od zimy nevedel zaspať a hľadel na hviezdy. Vtom zbadal, že jeden zo Smolenčanov sa s povrazom v ruke plazí k poslednému chlapovi vo Wladekovom rade. Videl, ako Smolenčan prehodil povraz okolo hrdla spiacemu Alfonsovi, barónovmu hlavnému sluhovi. Wladek nechcel prudkým pohybom spôsobiť hluk a chlapca vyplašiť, lebo by sa hodil späť na svoju polovicu vagóna a kamaráti by ho ochránili, preto sa opatrne, po bruchu presúval popri telách Poliakov. Podaktorí ho sledovali pohľadom, ale nik ani nemukol. Keď sa Wladek dostal na koniec radu, vyskočil na útočníka a všetci sa zobudili. Skupiny sa zhŕkli na svoje konce vagóna, iba Alfons zostal nehybne na dlážke.
