Spisovateľ a režisér Peter Krištúfek odštartoval 20. apríla šnúru podujatí so svojou novou knihou Telá (Artforum). Viac o nej sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru, ktorý je v plnom znení uverejnený v Knižnej revue 5.
Kedy si si uvedomil, že tvoja najnovšia kniha Telá bude venovaná témam spojeným s ľudským telom a telesnosťou?
Výnimočne – pretože to nebýva mojím zvykom – mi to bolo jasné už od začiatku. Telesnosťou a vnímaním tela som sa zaoberal už v predošlých knihách a často bez toho, aby som si to takto uvedomil. A nápad so slávnou mnemotechnickou pomôckou, ktorá sa používa pri šokových stavoch – čiže v situáciách, keď je telo v ohrození – teplo, ticho, tekutiny, tíšenie bolesti a transport, som mal odložený už dávno predtým. Tak sa teraz volajú jednotlivé časti románu Telá.
Je citát Erika Satieho v úvode knihy metaforou toho, o čo ti v prípade tejto prózy šlo – najmä po formálnej stránke?
Som nadšeným poslucháčom minimalistickej a ambientnej hudby, za praotca ktorej sa pokladá práve Erik Satie, a jeho výrok o hudbe, ktorá znie niekde v pozadí a „nevtiera sa do konverzácie“, mi dlho ležal v hlave. V hudbe, o ktorej hovorím, je melódia potlačená a dôležitý je pocit a atmosféra. Keď prirovnáme melódiu k príbehu – podobne som postupoval pri písaní Tiel, príbeh je kdesi v druhej až tretej rovine a dôležitý je pocit a prežívanie vlastného tela v rozličných situáciách.
Akú úlohu plnia rôzne bizarné fakty, ktorými svoje texty často ozvláštňuješ?
Sám takéto fakty vášnivo zbieram a pri samotnom písaní sa nikdy nepýtam, čo má to či ono znamenať a vyjadrovať, takto to u mňa nefunguje. Bizarné fakty sú krásne a takto nad tým premýšľajú aj niektoré moje postavy.
Tvoje knihy vyšli v prekladoch do viacerých jazykov. Máš pocit, že slovenská próza má šancu na výraznejší úspech na zahraničných knižných trhoch? Čo je toho predpokladom?
Slovensko sa musí naučiť propagovať svoju kultúru v zahraničí, ale na to ju Slováci najprv musia začať brať vážne – stále sme kdesi pri valaškách, krojoch a vyrevovaní na hory, čo už dávno nikoho nezaujíma. Sami seba nevieme doceniť – a to som čítal už u Štúra. Do propagácie našej literatúry v zahraničí musí štát výrazne investovať. Krajiny, ktoré tak spravili, zažívajú veľký zahraničný úspech, príkladom môže byť Maďarsko, ale aj Česko. Ak ukážeme, že sme kultivovaní a máme čo povedať – a to evidentne máme – zažijeme aj záujem zo zahraničia. Mám veľa príkladov z mojich zahraničných ciest s Domom hluchého – v Británii chodilo na besedy množstvo ľudí, na neznámeho autora z neznámej krajiny. Rozhodujúca je aj práca zahraničného vydavateľa na propagácii, pretože pozná možnosti a podmienky, vie odhadnúť knižný trh. V tomto je skvelé napríklad poľské vydavateľstvo Klimaty, Dom hluchého je tam nominovaný na dve veľké literárne ceny. Okrem toho môj román vyšiel v arabčine a češtine, pripravuje sa holandské, bulharské, maďarské a amharské vydanie. Autor by mal byť pripravený o svojej knihe hovoriť a aj využiť rozmanité možnosti.
Dado Nagy
